Nevidím dôvod, prečo by som sa ako komentátor mal vyjadrovať o všetkom a strkať za každú cenu nos do niečoho, čo buď nie je v centre môjho záujmu a/alebo o tom nemám dosť informácií, len aby som mal pocit, že rozdávam nevyžiadané rozumy na všetky strany. Som navyše konzervatívny človek a vo veľa veciach ma tento opatrný vyčkávací postoj k problémom brzdí. Zatiaľ sa mi vždy vyplatil.
Jednou z takýchto tém je aj takzvaná Šuranská baterkáreň. V Šuranoch som nikdy nebol, iba v neďalekom Kostolnom Seku, lebo som odtiaľ mal na vysokej škole spolužiačku a tak sme sa tam raz všetci z nášho ročníka v dobrej nálade zišli. Inak som poznal Šurany iba ako vlakovú zastávku ako cestujúci v rýchliku na trase Bratislava – Levice – Zvolen. Registrujem najnovšie hektické dianie a hurhaj okolo plánu vystavať tam na tej kvalitnej ornej pôde obrovskú čínsku fabriku na výrobu batérií pre elektrické autá. Veľa ľudí je proti tomu a ja vnímam ich argumenty, rovnako ako aj argumenty vlády.
Spomínam si, ako sa v minulosti zubami nechtami bránili ľudia z okolia Mochoviec a neďalekých Levíc proti výstavbe atómovej elektrárne, aký pokrik a vášnivé protesty okolo toho vtedy boli, ako sa tamojší ľudia tej ozrutnej jadrovej elektrárne báli a zúrivo bránili proti jej výstavbe, ako by išlo o život. Pomaly v nej videli nový vybuchnutý Černobyľ. No a čo, tá elektráreň tam stojí, okolité dediny z toho spokojne profitujú a nik si už Mochovce a ich okolie bez ozrutných chladiacich veží nevie ani predstaviť. Netvrdím, že baterkáreň v Šuranoch je rovnaký prípad, iba to pripomínam aj na pozadí virvaru okolo plánu ministra životného prostredia s výstavbou prečerpávacej elektrárne v Málinci. Slovensko je malé a každý kúsok našej krajiny treba chrániť a opatrovať ako oko v hlave. Ani mne by nebolo jedno, ak by niekto prišiel s nápadom postaviť mi tu za plotom v susednej Turzovke nejakú mega fabriku., ktorá by sa nám ťahala celou úzkou dolinou rieky Kysuca 15 kilometrov až kamsi po Makov.
Pokiaľ ide o baterky, tie mám len ako tuškové v diaľkových ovládačoch, v elektrických lampášoch a jednu batériu mám aj v mojej starej benzínovej Toyote z roku 2002, inak by som ju nenaštartoval. To je všetko. Ak by som mal peniaze na nové auto, kúpim si KIA Sportage s dieselovým motorom. Mal som takú z roku 2006 a bola super, na diaľnici ani nie 6 litrov na sto kilometrov a miloval som upokojujúci zvuk jej motora. Predal som ju, lebo robím iba krátke trasy (10-15 kilometrov) a to naftovému motoru škodí. Je mi za ňou ľúto aj preto, lebo nemala všetky tie zbytočné sračky, čo moderné autá teraz majú, aby sa v nich šofér cítil za volantom ako kapitán v kokpite Airbusu. Stačí mi klíma a kúrenie, ostatné je zbytočný prepych. Načo mi je v aute infotainment a čo ja viem čo všetko ešte. Ani navigáciu nemám, lebo sa netrepem do zahraničia ako Zigmund a Hanzelka, a svoje malé „vreckové“ Slovensko, ktoré mám tak rád, poznám dobre aj bez automapy. Takže nepotrebujem, aby mi nejaký nesympatický ženský hlas hovoril kedy mám kam odbočiť, za koľko metrov to mám urobiť a že už som v cieli cesty. Mám dobre vyvinutý orientačný zmysel ešte z éry lovcov mamutov – ten mi stačí.
Vzhľadom na môj seniorský vek človeka s dátum narodenia krátko po druhej svetovej vojne už asi dožijem s takýmto staromódnym nastavením mysle. Ak ale svet teraz potrebuje elektrické autá, ja tomu v ceste stáť určite nebudem. Včera sa ľudia v Nitre skoro pobili kvôli tej šurianskej baterkárni a ja môžem byť rád, že sa ma aspoň tento horúci problém chvalabohu netýka. Zachraňovať Slovensko pred všade prítomnými čínskymi investormi vlastným telom sa mi nechce, mám dosť svojich vlastných starostí. Sú aj ďalšie témy, ktoré nekomentujem lebo nemám nutkavú potrebu do všetkého hovoriť. Nech si to vláda vydiskutuje v Šuranoch aj v Málinci, len nech sa tu pre boha nerozhorí ďalšia občianska vojna lebo už tu je tej nervozity na môj vkus priveľa.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.