Rusko má tiež záujem o definitívny mier na Ukrajine, nie však o rýchle prímerie, pretože to – ako to bolo po dohodách Minsk I a Minsk II – by Západ využil len na získanie času a na ešte väčšie vyzbrojenie Ukrajiny. Ruská nedôvera má dobré dôvody. Stefano di Lorenzo pripomína dohody Minsk I a Minsk II.
Účastníci rokovaní v Minsku, ktoré viedli k dohode „Minsk II“ 12. februára 2015: Vladimir Putin, Angela Merkelová, François Hollande a Petro Porošenko (a úplne vľavo hostiteľ konferencie Alexander Lukašenko). Porošenko zjavne nikdy nemal v úmysle dohodu dodržiavať a Nemecko a Francúzsko nikdy neurobili nič, čo by Ukrajinu prinútilo dohodu dodržiavať. Od začiatku decembra 2022 vieme prečo: ani oni nikdy nechceli dodržať dohodu. Merkelová aj Hollande neskôr oficiálne priznali, že podpísali len to, aby dali Ukrajine viac času na vojenské vyzbrojenie. Prečo by teda dnes malo Rusko dôverovať Západu? (Obrázok kremlin.ru)
Počas nedávneho a veľmi diskutovaného sporu s americkým prezidentom Donaldom Trumpom a viceprezidentom JD Vanceom ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj dôrazne vyhlásil, že diplomacia s Putinom nie je možná pre jeho neschopnosť dodržiavať dohody.
„Podpísali sme s ním, ja, rovnako ako vy, prezident, v roku 2019 som s ním podpísal zmluvu. Podpísal som to s ním, Macronom a Merkelovou. Podpísali sme prímerie. Prímerie. Všetci mi hovorili, že nikdy neodíde… Potom však porušil prímerie, zabil našich ľudí a nevymenil väzňov. Podpísali sme výmenu väzňov. On to však neuskutočnil. O akej diplomacii to hovoríš, JD? Čo tým myslíš?“ povedal ukrajinský prezident a obrátil sa viditeľne podráždený k americkému viceprezidentovi JD Vanceovi.
Ukrajinský prezident konkrétne poukázal na dohodu medzi Ruskom a Ukrajinou podpísanú v Paríži v decembri 2019, ktorú sprostredkovali francúzsky prezident Emmanuel Macron a vtedajšia nemecká kancelárka Angela Merkelová. Ukrajina a Rusko sa vtedy dohodli, že do konca roku 2019 dosiahnu „úplné a komplexné“ prímerie v Donbase. Aby sme pochopili kontext tejto dohody, musíme sa vrátiť do reality vojny na východnej Ukrajine.
Ako vznikla vojna
Konflikt v Donbase na východe Ukrajiny, v Doneckej a Luhanskej oblasti, vypukol po násilnom zvrhnutí ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča vo februári 2014. Bývalý ukrajinský prezident zvolený v roku 2010 len niekoľko hodín pred útekom podpísal dohodu s opozíciou. Dohodu sprostredkovali Francúzsko, Nemecko a Poľsko. Ale krátko nato bol Janukovyč nútený utiecť. Radikálni nacionalistickí aktivisti, ktorí boli najhlasnejší na demonštráciách na Námestí nezávislosti, sa zdráhali akceptovať fakt, že Janukovyč môže zostať prezidentom až do volieb naplánovaných na koniec roka.
Janukovyč bol obvinený z organizovania streľby na Námestí nezávislosti Majdan Nezalezhnosti — neodpustiteľný zločin. Pri streľbe zahynulo asi sto ľudí vrátane demonštrantov a policajtov. Vyšetrovanie tohto zločinu však v nasledujúcich rokoch nikdy neviedlo ku konkrétnym výsledkom. Existuje podozrenie, že streľba mohla byť provokáciou organizovanou opozíciou s cieľom zdiskreditovať a zosadiť prezidenta Janukovyča. Žiaľ, nejde len o konšpiračnú teóriu. Dokonca o tom vtedy hovorili aj BBC a ARD. Zdá sa, že pôvodný hriech Majdanu nebol nikdy vyriešený. Európske vlády, ktoré majú z princípu tendenciu považovať „proeurópanov“ za dobrých a „antieurópanov“ za zlých, nikdy neprejavili veľký záujem o odhalenie akejkoľvek pravdy o tejto otázke, ktorá by sa mohla ukázať ako príliš politicky nepohodlná.
Janukovyč bol označený za „proruského“, pretože sa odvážil odložiť dohodu o pridružení medzi Ukrajinou a Európskou úniou v novembri 2013 – to bola rozbuška, ktorá vyvolala povstanie na Majdane. Koniec Janukovyča s rozhodujúcou podporou mnohých západných politikov a „mimovládnych organizácií“.
Po zvrhnutí Janukovyča a de facto kolapse ukrajinského štátu – ostatné zložky armády a polície nechceli mať s novou revolučnou vládou nič spoločné – Rusko reagovalo vyslaním vojakov na prevažne proruský Krym, kde sa v priebehu niekoľkých týždňov zorganizovalo referendum, ktoré by viedlo k začleneniu Krymu do Ruskej federácie.
Aj na Donbase, ale nielen tam, ale aj v Charkove a Odese, sa mnohí ukrajinskí občania vzbúrili proti náhlej a nezvyčajnej zmene moci v Kyjeve, ktorú (oprávnene, pozn. red.) považovali za štátny prevrat. Nová ukrajinská vláda však nechcela tolerovať „kontrarevolúciu“ a na Veľkonočnú nedeľu 2014 spustila protiteroristickú operáciu, ktorú západné vlády plne podporovali. Rusko podporovalo proruských separatistov v Donbase, rovnako ako Západ podporoval novú prozápadnú vládu v Kyjeve, ktorá našla svoje skutočné poslanie v obrate na Západ. Rusko sa však snažilo vyhnúť priamemu zasahovaniu a rozsah ruskej angažovanosti sa obmedzil na podporu milícií, ktoré pozostávali prevažne z miestnych obyvateľov.
Proruskí separatisti v apríli 2014 ovládli veľké časti Doneckej a Luhanskej oblasti a v máji usporiadali referendum o nezávislosti od Ukrajiny podľa vzoru Krymu. Ruský prezident sa im v tom dokonca snažil zabrániť. Separatisti vtedy vyhlásili nezávislosť od Ukrajiny, no žiadna krajina na svete neuznala dve ľudové republiky Doneck a Lugansk, dokonca ani Rusko. Napriek lacným obvineniam Ukrajiny a Západu, že separatisti nie sú nič iné ako ruské bábky, demonštrovali svoju nezávislosť od Kremľa. Tragický incident pádu malajzijského boeingu na oblohe nad Donbasom v júli 2014 zrejme dokazuje aj to, že separatisti nekonali v koordinácii s ruskou profesionálnou armádou.
Na druhej strane sa zdá, že existuje konsenzus, že ruské sily zasiahli do konfliktu na Donbase priamo na strane separatistov pri dvoch príležitostiach. Prvýkrát koncom augusta 2014 v bitke pri Ilovajsku a druhýkrát vo februári 2015 v bitke pri Debaľceve. V oboch bitkách utrpeli ukrajinské vládne jednotky dve rozhodujúce porážky. Prvá viedla k dohodám Minsk I, druhá k dohodám Minsk II, ktoré, ako sa zdá, zaručovali prímerie, aj keď krehké. Za rok si vojna na Donbase vyžiadala okolo 10 000 obetí vrátane ukrajinských bojovníkov, proruských separatistov, ruských dobrovoľníkov a civilistov.
Minské dohody
Čo obsahovali dohody z Minska podpísané v septembri 2014 a februári 2015? Dohodu vypracovala Trilaterálna kontaktná skupina pre Ukrajinu zložená z Ukrajiny, Ruska a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorú sprostredkovali vtedajší francúzsky prezident François Hollande a nemecká kancelárka Angela Merkelová, v takzvanom normandskom formáte. Hoci boje ustúpili, nikdy sa neskončili a podmienky dohody neboli nikdy plne implementované. Minské dohody stanovovali, že Donbas by mal zostať súčasťou Ukrajiny, ale s istou mierou autonómie a prvkami federalizácie.
Na Ukrajine panovali obavy, že to Rusku umožní udržať si kontrolu nad ukrajinskou vnútornou politikou. Vojna na Donbase už nebola na Ukrajine interpretovaná ako občianska vojna, do ktorej Rusko zasiahlo na strane separatistov, ale ako skutočná „rusko-ukrajinská“ vojna. Zbrane si po druhej dohode z Minska mohli na chvíľu oddýchnuť, no rétorika v mene kauzy vlasteneckej vojny proti Rusku rozpálila politický život krajiny. Vo februári 2019, vo volebnom roku, Ukrajina zmenila svoju ústavu a stanovila neutralitu ako zákonnú podmienku vstupu Ukrajiny do Európskej únie, a čo je dôležité, do NATO. Vtedajší prezident Porošenko, ktorý bol zvolený v roku 2014 po revolúcii, stavil všetko na vlasteneckú kartu a vojnu s Ruskom, aby okolo seba zhromaždil voličov. „Armáda, jazyk, náboženstvo“ bol jeho slogan. Ukrajina by mala spáliť všetky mosty k Rusku a navždy sa emancipovať od Ruska. Jeho rival Volodymyr Zelenskyj na druhej strane sľúbil, že sa bude všetkými prostriedkami usilovať o mier, aj keby to malo znamenať rozhovor s diablom. V druhom kole volieb, súboji medzi dvoma kandidátmi, zvíťazil Zelenskyj so 73 % hlasov. Ukrajinci boli unavení z vojnovej rétoriky.
Minské dohody však mnohí na Ukrajine ostro odmietli. Hoci ich Ukrajina podpísala pred štyrmi rokmi, zdalo sa, že sú politicky nemožné a aktivisti ich odsúdili ako kapituláciu pred Ruskom. Niekoľko dní po nástupe do funkcie Zelenského mimovládky a aktivisti varovali, aby Rusku nerobil žiadne ústupky. Nad hlavou nového prezidenta sa už vznášal prízrak nového Majdanu. Ale nielen na Ukrajine boli podpísané dohody z Minska s jediným zámerom získať čas, ako povedal sám bývalý prezident Porošenko, aby sa bránil proti obvineniu, že prijal kapituláciu Ukrajiny. Angela Merkelová pre ZEIT v roku 2022 povedala: „A Minská dohoda z roku 2014 bola pokusom dať Ukrajine čas. Tento čas využila aj na to, aby sa stala silnejšou, ako môžeme vidieť dnes.“ V Rusku tieto slová chápali ako priznanie bývalej kancelárky, že minské dohody nie sú ničím iným ako príspevkom k prezbrojeniu Ukrajiny. V Európe je takáto interpretácia samozrejme automaticky odmietnutá ako „ruská propaganda “.
Koncom roka 2019 bola podpísaná Parížska dohoda, na ktorú sa Zelenskyj odvolával pred pár dňami. Bolo to mimochodom posledné stretnutie Putina a Zelenského. V rokoch 2020 a 2021 bol svet príliš rozptýlený epidémiou koronavírusu na to, aby venoval pozornosť Ukrajine.
Ale práve v roku 2021 sa udiali dôležité veci, ktoré upevnili rozhodnutie Ruska pre masívny vojenský zásah v nasledujúcom roku. V marci 2021 prezident Ukrajiny vyhlásil dekrét č. 117/2021 „O stratégii deokupácie a reintegrácie dočasne okupovaného územia Krymskej autonómnej republiky a mesta Sevastopoľ“. Dekrét nevylučoval žiadne prostriedky na dosiahnutie deokupácie Krymu: „Prierezovým prvkom politiky deokupácie a reintegrácie dočasne okupovaného územia Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopoľ (ďalej len „dočasne okupované územie“) je realizácia súboru diplomatických, vojenských, ekonomických, informačných, humanitárnych opatrení.“ Možné boli aj vojenské prostriedky.
V júni 2021 na summite NATO v Bruseli lídri NATO opätovne potvrdili rozhodnutie prijaté na samite v Bukurešti v roku 2008, že Ukrajina by sa mala stať členom Aliancie, ako aj právo Ukrajiny určovať svoju vlastnú budúcnosť a smerovanie zahraničnej politiky „bez vonkajších zásahov“.
V júli Ukrajina premenila svoje slová na činy a zúčastnila sa vojenských cvičení NATO Sea Breeze v Čiernom mori.
Samotný Jens Stoltenberg, vtedajší generálny tajomník NATO, neskôr v roku 2023 priznal, že ruská invázia v roku 2022 úzko súvisela s otázkou vstupu Ukrajiny do NATO. „Pozadie bolo to, čo povedal prezident Putin na jeseň 2021 a v skutočnosti poslal NATO na podpísanie návrh zmluvy s prísľubom, že už nebude žiadne ďalšie rozširovanie NATO. To je to, čo nám poslal. A to bola podmienka nenapadnutia Ukrajiny. Samozrejme sme na to nepodpísali. Opak bol pravdou. Chcel, aby sme podpísali prísľub nikdy nerozširovať NATO. Chcel, aby sme vo všetkých spojencoch, ktorí vstúpili do NATO od roku 1997, rozobrali našu vojenskú infraštruktúru, teda polovicu NATO, celú strednú a východnú Európu, mali by sme demontovať NATO z tej časti našej aliancie a zaviesť akési členstvo B alebo členstvo druhej kategórie. To sme odmietli. Išiel teda do vojny, aby zabránil NATO, viac NATO, priblížiť sa k jeho hraniciam,“ povedal vtedy bojovný Stoltenberg. Dôsledky tvrdohlavého odmietania kompromisov NATO s Ruskom sú viditeľné pre všetkých.
Zelenskyj tvrdil, že vojna s Ruskom nastala preto, lebo Rusko aj tak nevenovalo pozornosť diplomacii. Rekonštrukcia udalostí však ukazuje, že vojna vypukla, keď sa ukázalo, že na západnej a ukrajinskej strane nie je ochota brať diplomaciu s Ruskom vážne.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.