„Plán ReArm Europe“ pravdepodobne ďaleko zaostane za vznešenými očakávaniami

Odhadované výdavky na obranu vo výške 800 miliárd EUR, ktoré by mali nasledovať v nasledujúcich štyroch rokoch, môžu znieť pôsobivo, ale budú oveľa nižšie, keď zvážime ťažkosti s ich optimalizáciou.

EÚ rýchlo zareagovala na Trumpovo rozhodnutie zmraziť všetku vojenskú pomoc Ukrajine tým, že predsedníčka Európskej komisie Ursula Von der Leyenová hneď na druhý deň predstavila blokový „Plán ReArm Europe“. Požaduje: 1) zvýšenie výdavkov členských štátov na obranu v priemere o 1,5 % o ďalších 650 miliárd EUR v nasledujúcich štyroch rokoch; 2) ponúknuť im pôžičky v hodnote 150 miliárd EUR na investície do obrany; 3) posilnenie rozpočtu EÚ; 4) a mobilizácia súkromného kapitálu na tento účel prostredníctvom dvoch existujúcich inštitúcií.

Odhadované výdavky na obranu vo výške 800 miliárd EUR, ku ktorým by to malo viesť, môžu znieť pôsobivo, ale sú oveľa menšie, ak vezmeme do úvahy ťažkosti s ich optimalizáciou. Na začiatok neexistuje žiadny mechanizmus na rozdelenie investícií do obrany medzi členské štáty, ani by sa nikdy nemuselo uskutočniť žiadne opatrenie, ako napríklad navrhovaná „Armáda Európy“, kvôli obavám o suverenitu členských štátov. Ani NATO na to nemôže stačiť, keďže je ovládané USA, ktorým dnes mnohí Európania nedôverujú.

Aj keby bol dohodnutý nejaký mechanizmus na organizovanie rozdelenia obranných investícií medzi členské štáty alebo ak by súhlasili s tým, že sa budú riadiť radami spoločného amerického partnera v tejto veci, ďalšou výzvou je rozšírenie výrobných kapacít a nákup zvyšku v zahraničí. Práve tu sa pôžičky v hodnote 150 miliárd EUR stávajú relevantnými pre umiestňovanie nákupov vopred, ktoré oprávňujú výrobcov na rozširovanie svojich schopností, ale potom by o to mohla existovať konkurencia medzi poprednými členskými štátmi.

Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Švédsko by prirodzene chceli vyrábať čo najviac vlastného tovaru a zároveň predávať čo najviac iným členským štátom, zatiaľ čo Poľsko by mohlo zvýšiť domácu výrobu, aby sa ešte viac diverzifikovalo zo svojej závislosti od dovozu (vrátane munície). To smeruje k ďalšiemu bodu o nákupe zvyšných potrieb členských štátov v zahraničí, pretože aj v tomto bude pravdepodobne existovať tvrdá konkurencia.

USA a Južná Kórea sú niektorými z popredných dodávateľov do členských štátov EÚ, ale budú musieť uspokojiť aj svoje vlastné potreby, keďže ázijský front novej studenej vojny nevyhnutne nahrádza európsky, čo by mohlo viesť k tomu, že európski zákazníci nebudú mať uspokojené všetky svoje potreby v dôsledku tejto vyvíjajúcej sa dynamiky. V prípade, že splnia všetky alebo aspoň väčšinu svojich potrieb, budú musieť rozšíriť „vojenský Schengen“ naprieč blokom, aby sa uľahčil pohyb jednotiek a techniky v celom bloku.

Pokrok v tejto oblasti už prebieha po tom, čo Nemecko, Holandsko a Poľsko minulý rok propagovali túto iniciatívu, po ktorej Francúzsko vyhlásilo, že sa chce tiež zúčastniť, no treba urobiť ešte veľa byrokratickej práce, aby sa zvyšok EÚ dostal do tohto ambiciózneho usporiadania. Predchádzajúce tri ciele spojené s „Plánom ReArm Europe“ možno presadzovať súbežne s budovaním „Európskej obrannej línie“ pozdĺž pobaltských štátov a hraníc Poľska so štátom Únie.

Tento projekt môže slúžiť ako lakmusový papierik toho, ako efektívne môže EÚ organizovať multilaterálnu obrannú iniciatívu, keďže jej výsledky alebo ich nedostatok bude vzhľadom na jeho hmatateľný charakter každému zrejmý. „Európska obranná línia“ tiež znamená, že tieto štyri štáty sú hostiteľmi iných síl na účely odstrašenia, a to tak, že rýchlo reagujú na špekulatívne provokácie, ale sú tiež vpredu, aby v prípade prijatia rozhodnutia prekročili hranicu, čo je tiež oveľa ťažšie zorganizovať, ako by sa mohlo zdať.

A napokon poslednou prekážkou „Plánu ReArm Europe“ môže byť Poľsko, ktoré sa teraz môže pochváliť treťou najväčšou armádou NATO. Je to najpravdepodobnejšia štartovacia rampa pre európske armády – či už individuálne, prostredníctvom „koalícií ochotných“ alebo ako súčasť „armády Európy“ – proti Rusku, a to na potenciálnych bieloruských aj ukrajinských bojiskách, ale len to druhé by mohlo zasiahnuť. Je to preto, že európske krajiny pravdepodobne nenapadnú ruského partnera pre vzájomnú obranu, zatiaľ čo Ukrajina takéto záruky nemá.

Poľsko už vylúčilo účasť v „Armáde Európy“ a možno nebude chcieť riskovať, že by sa prípadná horúca vojna medzi EÚ a Ruskom na Ukrajine preniesla do jeho vlastných hraníc tým, že by členské štáty umožnili využívať svoje územie na vojenské operácie, proti ktorým Varšava nemá právo veta. Z pohľadu Poľska sú USA najspoľahlivejším poskytovateľom bezpečnosti, a preto budú uprednostňované pred akýmkoľvek európskym analógom, a preto aktívne podporuje presun amerických jednotiek z Nemecka.

Ak vezmeme do úvahy týchto päť prekážok, „Plán ReArm Europe“ s najväčšou pravdepodobnosťou nebude fungovať, najmä ak Poľsko nepripustí, aby sa stalo odrazovým mostíkom väčších členských štátov proti Rusku. Aj keď sú investície do obrany efektívne rozdelené medzi členské štáty, je odsúhlasený „vojenský Schengen“ a „európska obranná línia“ vybudovaná tak, aby vydržala, nebude to veľa, ak európske armády nebudú v Poľsku v pohotovosti s právomocou proaktívne zasahovať na Ukrajine bez povolenia Varšavy.

Z týchto dôvodov a pamätajúc na to, že Poľsko robí všetko preto, aby sa stalo najvyšším spojencom USA v Európe, konečný úspech „Plánu ReArm Europe“ do značnej miery závisí od Poľska. To jej dáva obrovský vplyv na postkonfliktnú európsku bezpečnostnú architektúru, ale iba ak to jej vedenie pochopí a bude mať vôľu presadzovať národné záujmy, nepodriadiť sa Nemecku, ako niektorí očakávajú, že to urobí vládnuca liberálno-globalistická koalícia, ak ich kandidát v máji získa prezidentský úrad.

Ak však zvíťazí konzervatívny kandidát alebo populisticko-nacionalistický kandidát, potom je väčšia šanca, že Poľsko sa bude naďalej spájať s Amerikou na úkor Európy. To by potom mohlo vidieť, že USA využívajú svoj vplyv na to, aby zadržali tých Európanov, ktorí by mohli v budúcnosti vyprovokovať horúcu vojnu s Ruskom, ak by mali úplný prístup k poľskej štartovacej rampe. V každom prípade, aj keby Poľsko plne podporovalo všetko, čo „Plán ReArm Europe“ zahŕňa, stále bude pravdepodobne ďaleko za očakávaniami.

Andrew Korybko