MINISTRA KEKETIHO JE ŠKODA

To odvolávanie Dušana Keketiho a menovanie Rudolfa Huliaka v prezidentskom paláci som si pozrel dva razy a nemal som z neho dobrý pocit. Inak, včera mal Pellegrini svoj deň a ušlo sa čosi aj mladému Erikovi Kaliňákovi na verejnosti, čo mu asi príjemné nebolo, ale môže si za to šéf poradcov tak trochu aj sám. On si s tým už ale určite nejako poradí.

Mne osobne bol minister Keketi sympatický – nenarozprával toho veľa, netáral dve na tri o všetkých možných i nemožných sprostostiach, na otázky novinárov vždy odpovedal primerane vecne s nadhľadom a s jemným neironickým úsmevom človeka, ktorý si je istý v kramflekoch. Pôsobil na mňa dojmom skúseného rozumného odborníka na správnom mieste a aj samotný moment jeho odvolania prezidentom Pellegrinim bol celkom iným prvým polčasom ako menovanie Rudolfa Huliaka na Keketiho post v druhom polčase pochmúrneho ceremoniálu. Bola tam akási čudná chladná atmosféra a jediný, kto sa tam vytešoval, bol Huliak. Prezident s vľúdnym úsmevom len pri odvolávaní Keketiho ale bez čo i len náznaku úsmevu pri odovzdávaní menovacieho dekrétu Huliakovi. V pozadí sa mierne krčil s pohľadom upretým kamsi bokom premiér Fico. Všetci v sále aj pri obrazovkách vedeli o čo tam išlo. Môj dojem? Nebolo to Robertovi Ficovi asi jedno. Za kvalitného ministra dostal do vlády chronického táraja v štýle z núdze cnosť.

Pred parlamentnými voľbami som o Huliakovi vôbec nevedel, až do momentu keď ma jedna moja známa na neho upozornila, aký je to skvelý a nebojácny človek a výborný, národne orientovaný rečník. Od istého času som v strehu keď mi niekto vychvaľuje národne orientovaných rečníkov….. Bude to asi tým, že ja síce národne orientovaný som, ale rečník určite nie. Tak som si toho Huliaka pozrel raz, potom druhý raz, tretí raz….. ale môj šiesty zmysel a môj inštinkt mi bránil „upadnúť“ z neho do záchvatov nadšenia. Obyčajne sa nemýlim vo svojich prvých dojmoch. Okrem toho, my už máme na Slovensku akosi priveľa veľkohubých tárajov a mať ďalšieho vo vládnom kabinete nie je osobitná výhra.

Keketi je z celkom iného súdka. Že má teraz ísť do Národnej banky mi absolútne neprekáža, lenže tam sa zahrabe ako všetci vysokí úradníci NBS v tej veľkej budove a nebude o ňom viac chýru ani slychu, zatiaľ čo na ministerstve cestovného ruchu a športu mohol urobiť kus užitočnej práce. Máme my na Slovensku mimoriadnu sebazničujúcu schopnosť „odstreľovať“ si kvalitných odborníkov a uprednostňovať veľkohubých tárajov. Sú tu dva také osobitne nešťastné prípady, síce v niečom trochu odlišné, ale v mnohom aj podobné. Tým druhým je poslanec Samuel Migaľ…. bohvie čo ten človek bez vône a bez chuti dostane za trafiku, len aby koalícia mala aj naďalej väčšinu v parlamente.

K celej tejto nešťastnej ministerskej rošáde ešte malá záverečná poznámka. Je úplne jedno či si dajú na seba oblek s košeľou a kravatou – tí mladučkí smiešnučkí novinári vyzerajú komicky keď sa naháňajú za niekým s mikrofónom v ruke, aby kládli svoje stupídne postpubertálne otázky za veľkú komerčnú televíziu. Najnovšie má takú smiešnu premotivovanú redaktorskú akvizíciu aj TV JOJ. Oblek na ňom visí a vyzerá ako oplašený maturant, ktorý sa práve vrátil zo stužkovej, kde ho nechceli do tanca ani jeho spolužiačky lebo tie sú biologicky vyspelejšie a idú po starších mužoch, ale on je teraz celý dôležitý lebo ide v prime time po krku vláde. Na rehot. Tento mladíček položil Keketimu klasickú obligátnu otázku všetkých sebavedomých slniečkárskych novinárikov, či si pán Keketi myslí, že má dostatočnú kvalifikáciu na post viceguvernéra NBS. Presne takú istú stupídnu otázku som dostal aj ja od mladej novinárky zo SME pár dní po tom, ako som bol vo veku 45 rokov v roku 1998 vymenovaný za riaditeľa Slovenskej informačnej agentúry….. oni jednoducho musia spochybniť každého. Pritom sami ešte nedokázali vôbec nič, a tam kde sú ani nič užitočné pre spoločnosť nedokážu, okrem prezentácie vysokého stupňa arogancie. O tom ešte niečo napíšem, ale teraz nie, lebo tu je to dnes o Huliakovi a Keketim.

Michal Zoldy