Odvaha spočíva v hľadaní mieru, nie v predlžovaní tejto vojny

Len čo Trump urobil prvé kroky k splneniu svojho predvolebného sľubu o ukončení vojny na Ukrajine, v celom západnom svete povstali zástancovia konfrontácie s Ruskom a vyjadrili svoje rozhorčenie. Po ráznom strete so Zelenským v Oválnej pracovni sa úroveň hystérie a hnevu vystupňovala na bezprecedentnú úroveň, najmä v rámci Európskej únie. A tak, takmer akoby nejakým bojovným kúzlom, sa Trump zrazu stal Putinovým najbližším spojencom – ak nie jeho vazalom – Spojené štáty sú teraz podľa Financial Times považované za protizápadnú mocnosť, Rusko sa údajne pripravuje na inváziu do Európskej únie a samotná EÚ je vykreslená ako posledná bašta morálky vo svete, ktorý je zredukovaný na jednoduchý film medzi dobrom a zlým duchom.

Zranení ukrajinskí vojaci vzdávajú úctu vojakovi na pohrebe. Trump hovorí: „Dosť.“ (Foto Paula Bronstein / Getty Images)

Príliš veľa hesiel na to, aby sme sa priblížili k dileme, príliš veľa emócií na rozlúštenie geopolitického rébusu, príliš veľa odsúdení na to, aby bolo možné položiť legitímnu otázku: čo teraz? Na Západe nikto nespochybňuje, že Rusko zaútočilo na svojho suseda a že táto agresia je morálne aj právne odsúdeniahodná. Je však ľahké držať sa tohto východiskového bodu bez toho, aby sme sa odvážili odpovedať na ťažšiu otázku: prečo si po troch rokoch krvavého konfliktu nesadnúť za rokovací stôl a nehľadať mier?

Nestačí lamentovať a hlásať, že v ideálnom svete treba poraziť agresora, pretože geopolitika nie je detská hra dobra proti zlu. Realita je taká, že napriek hrdinskému odporu Ukrajina túto vojnu prehráva a bez aktívnej podpory zo strany USA má minimálne šance na zvrátenie situácie. To je súčasný stav. V reakcii na tento posun sa EÚ stavia a vyhlasuje sa za vodcu „slobodného sveta“ – a nič viac. Nie je v pozícii nahradiť Ameriku, ani nie je ochotná to urobiť, ako sa ukázalo na stretnutiach organizovaných Macronom, a nemá ani konkrétny plán. Navyše, uchýlenie sa NATO k útoku na Rusko je jednoducho nemožné – nielen preto, že by to nová americká administratíva nedovolila, ale aj preto, že transformácia obrannej aliancie na útočnú by bola úplná hlúposť, napriek tomu, že niektorí o to posledné tri roky presadzovali. Mark Rutte navyše potvrdil zmenu kurzu NATO a podporuje prímerie.

Niektorí tvrdia, že mierová dohoda s Ruskom by nechala Európu úplne napospas Putinovi a že Trump – od včera údajne jeho najbližší spojenec – nechal Európanov, aby nebezpečenstvu čelili sami. Tento výklad je zveličením hraničiacim so zlým úmyslom, prameniacim z „mníchovského syndrómu“, ktorý zatemňuje úsudok atlantických vodcov, ktorí sa ho odvolávajú, akoby išlo o jediný historický precedens v histórii ľudstva. Každý kompromis s Moskvou sa pre nich rovná priznaniu Sudet a akékoľvek zblíženie by bolo predohrou k ruskej invázii do Európy. Má však Rusko skutočne kapacitu alebo zámer poslať tanky do Berlína, Helsínk a Varšavy? Napriek historickým obavám Poľska, Fínska a pobaltských štátov – obavám, ktoré plne chápem a rešpektujem – je možné, že Rusko napadne členské štáty NATO a spustí článok 5? Tolerovali by Spojené štáty takýto čin? Mal by Trump prospech z bratovražedného konfliktu v Európe? Samozrejme, že nie. Tieto hyperbolické argumenty sa zrútia pod ich vlastnou váhou.

Naopak, najväčším rizikom pre Európu je vojenská eskalácia medzi jadrovými mocnosťami na jej vlastnej pôde – priama konfrontácia s Ruskom, ktorej dôsledky by boli nevyčísliteľné. Starý kontinent, teraz starší ako kedykoľvek predtým a dlho zvyknutý zabezpečovať outsourcing svojej bezpečnosti vo Washingtone, jednoducho nie je pripravený na takýto scenár. To je o dôvod viac, aby sa Európa pripojila k mierovým iniciatívam, keďže Trumpove kroky len odhalili jej sebauspokojenie a do očí bijúci nedostatok výdavkov na obranu. Ak Trumpova smršť vyústi do menšieho počtu Green Deal, menej dotovaného wokizmu a väčších investícií do obrany, tak áno.

Teraz je čas dosiahnuť mier, ktorý je prijateľný, aj keď nie ideálny, pretože tri roky konfliktu oslabili pozíciu Ukrajiny a – či sa to niekomu páči alebo nie – realita v teréne a pomer síl sa nevyhnutne odrazia aj pri rokovacom stole. Táto realita by, mimochodom, bola pre Ukrajinu priaznivejšia, keby Joe Biden a Boris Johnson nevykoľajili istanbulské rokovania v apríli 2022, keď boli Rusko a Ukrajina na pokraji dosiahnutia kompromisu. Napriek tomu je stále možné zabezpečiť prijateľný mier s pevnými bezpečnostnými zárukami – ako sú európske jednotky pod záštitou USA (za predpokladu, že ich Európa dokáže mobilizovať) a americká komerčná prítomnosť – bez toho, aby Ukrajina vstúpila do NATO. Pretože, povedzme si úprimne, toto je hlavný dôvod vojny, a teda nevyhnutná podmienka trvalého riešenia.

Válečný štváč establišmentu, ktorý múdro podporoval prímerie medzi štátom Izrael a teroristickou skupinou, je zarážajúci. Keď však príde na Ukrajinu, zrazu zabudnú, že mier je sám o sebe morálnym dobrom – a že skutočne nemorálne je umelé predlžovanie konfliktu. To je presne to, čomu sa Trump snaží zabrániť, napriek vyčíňaniu starej neokonzervatívnej gardy, ktorá bezmocne sleduje, ako sa neúspešný medzinárodný poriadok, ktorý strávili tri desaťročia budovaním, zrúti v priebehu niekoľkých týždňov. Bezmocní, ich jediným východiskom je nahlas vyhlásiť, že každý, kto je proti ich vízii, je „pro-Putinovský“ – detinský argument, ktorý prezrádza znepokojujúci nedostatok rozlišovacej schopnosti. Buďme realisti a nuansujeme: ani Trump, ani Orbán nie sú proruskí; Rusko nenapadne Európu, Amerika ju neopustila a EÚ nie je majákom slobodného sveta. A predovšetkým nezabúdajme na najdôležitejšiu pravdu: odvaha spočíva v hľadaní mieru, nie v predlžovaní tejto vojny.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/03/courage-lies-in-seeking-peace-not-in-prolonging-this-war/