Lipšic, Repa, Šúrek a spol. sú komplicmi Makóa, Slobodníka & Co.

ŽILINKA KRYJE SVINSTVÁ LIPŠICA, REPU, ŠÚREKA A ĎALŠÍCH SADISTOV

Priatelia, dozrel čas naliať si čistého a poriadne hustého vína. Nedá sa nevidieť, a preto ani mlčať o tom, že generálny prokurátor Maroš Žilinka sa nevenuje odhaľovaniu zneužívania, doslova kurvenia trestného práva Lipšicom, Repom, Šúrekom, Kyselom a ďalšími velice špeciálnymi postavičkami šialencovho režimu.

Lipšicovo gestapo ničilo životy často nevinným ľuďom. Devastovalo životy ďalším, čo sa síce mohli dopustiť nezákonného konania, no v porovnaní s hviezdami kajúcnickej scény išlo o neškodných huncútov. Lipšicovo gestapo týralo huncútov a zločincom, ako sú Makó a Slobodník zabezpečovali beztrestnosť. Aj vďaka tomu dnes Makó dominuje slovenskému biznisu s hazardom.

V ostatných dňoch som sa na sociálnych sieťach intenzívnejšie venoval Makóovi a Slobodníkovi. Dvorným kajúcnikom zločineckého systému, vydávaného za trestnú politiku štátu, ktorý zosnoval jeden z najnebezpečnejších jedincov slovenskej politiky Lipšic. Súkromne sa ma viacerí pýtali, prečo práve teraz a prečo práve Makó a Slobodník. Nasledujúci článok je dlhšou odpoveďou na túto otázku.

KÚFS a NJFP

Krátke osvieženie pamäti. Ľudovít Makó bol riaditeľom Kriminálneho úradu Finančnej správy SR (ďalej len KÚFS). Bernard Slobodník bol riaditeľom Národnej jednotky finančnej polície NAKA (ďalej len NJFP). Ich biznis model bol prostý, ale výnosný. KÚFS aj NJFP zhromažďovali množstvo informácií o podnikateľských a daňových subjektoch. V moci Makóa a Slobodníka bolo rozhodnúť, či sa niektoré zistenia pretavia aj do trestného konania, alebo ostanú nepovšimnuté. Nepovšimnuté za náležité všimné. Pokojne to môžeme označiť aj za štátom sponzorované výpalné.

Biznis s pohonnými hmotami

Aby sme sa neobmedzovali len na abstraktné úvahy, ilustrujme si na konkrétnom príklade, ako fungovalo podnikanie Makóa a Slobodníka.

Martin Mikulec a František Böhm (žiaľ, obaja nebohí v dôsledku pochybnej činnosti skupiny označovanej ľudovou slovesnosťou ako čurilly) spolu s ďalšími osobami dokázateľne páchali trestnú činnosť v procese obchodovania s pohonnými hmotami. Fígeľ spočíval v tom, že za hotovosť predávali vybraným čerpacím staniciam naftu, avšak pred štátnymi orgánmi deklarovali, že napríklad importovali z Nemecka riedidlo, ktoré obratom vyviezli do Slovinska. V skutočnosti z Nemecka prišla cisterna nafty. Pohonná hmota bola prečerpaná do iného auta, ktoré tovar „vylialo“ na partnerskej pumpe spoločnosti Jopi Trade a jej majiteľ zaplatil za tovar v hotovosti, aby po transakcii neostali žiadne materiálne stopy. Medzičasom prvá cisterna, tentoraz však prázdna, putovala do Slovinska, aby GPS zariadenie dotknutého vozidla mohlo dokladovať, že sa cesta uskutočnila. Keďže import aj export sa „uskutočnili“ v rámci EÚ, slovenský subjekt nemal povinnosť zaplatiť DPH. A keďže páni Mikulec a Böhm predali spoločnosti Jopi Trade naftu pod rukou, vyhli sa plateniu vysokej spotrebnej dane, a preto boli ich marže na liter v porovnaní s legitímnymi predajcami astronomické.

Biznis s nečinnosťou OČTK

Makó a Slobodník, respektíve nimi riadené zložky KÚFS a NJFP, mali detailne zmapovanú nezákonnú činnosť podnikateľskej skupiny okolo pánov Mikulca a Böhma. A za to, že podriadený aparát nekonal v súlade so zákonom, si nechali Makó a Slobodník od Martina Mikulca a Františka Böhma dobre zaplatiť. Slobodník bral mesačný paušál 30 000 eur. Makó 30 000 až 50 000 eur mesačne a k tomu aj percentuálny podiel z každého nového obchodu. V biznise sa točili milióny v hotovosti. Hotovosť predstavuje problém, pretože v kvantách sa jednoducho nedá umiestňovať na bankové účty. Preto bola časť takto nadobudnutých finančných prostriedkov transformovaná do investičných vzácnych kovov a časť hotovosti bola vyvážaná súkromnými lietadlami do Spojených arabských emirátov. Makó aj Slobodník tam lietali (a pravdepodobne dodnes lietajú) tak často, ako Tódová chodila za Lipšicom po noty.

Makó aj Slobodník boli vrcholovými riadiacimi funkcionármi. Bez ich organizátorskej a iniciátorskej funkcie by KÚFS a NJFP nemohli ostať nečinné. Pre úplnosť je potrebné dodať, že Martin Mikulec a František Böhm ani zďaleka neboli jedinými klientmi Makóa a Slobodníka. Bolo ich neúrekom a tomu zodpovedali aj ich kolosálne príjmy.

Organizátori a návodcovia

Z uvedeného je zrejmé, že boli organizátormi aj návodcami páchanej trestnej činnosti v rámci štátnych orgánov v ich priamej riadiacej a rozhodovacej pôsobnosti. Dokonca ani podľa zlipšicovaného Trestného poriadku nebolo možné poskytnúť benefity organizátorom a návodcom trestnej činnosti. Napriek tomu sa Makóovi a Slobodníkovi neušlo ani len symbolické klepnutie po prstoch. Naopak, boli im poskytnuté benefity v rovnakom zločinnom rozsahu, ako bola zločinná ich kariéra na čele KÚFS a NJFP.

Spolupáchatelia: zhnité repy

A tým sa dostávam k odpovedi na otázku, prečo sa venujem práve teraz a práve týmto dvom kreatúram. Nuž preto, lebo benefity im poskytli konkrétni ľudia. Konkrétni prokurátori zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry. Daniel Lipšic, Ondrej Repa, Michal Šúrek, Peter Kysel a ďalší aktivisti organizovaného krúžku podozrivých sa mali už dávno zodpovedať za to, ako rozhodovali vo veciach zlosynov typu Makóa, Slobodníka, ale aj Borisa Beňu, Vladimíra Sklenku či Františka Imreczeho a ďalších popredných spevákov zboru falošne zaťahujúcich kajúcnikov. Samozrejme, podiel viny na tom majú aj vyššie spomínané čurilly, ale tie boli v naznačenom ohľade len prevodovými pákami. Prvé husle v popísanom svinstve hrali predovšetkým totálne skompromitovaní prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry.

Veľa sa v tejto súvislosti hovorí o tom, že podiel viny na stojatých vodách nesie minister vnútra Matúš Šutaj-Eštok. No nie je to pravda, aj keď tvrdím, že úplne zlyhal v procese reformy Policajného zboru. Minister vnútra nemá v rukách riešenie právnych zvrhlostí, spáchaných pokazenými a nahnitými repami na špeciálnej prokuratúre. Zodpovednosť za nevyvodzovanie dôsledkov vo vzťahu k Lipšicovi a spoločníkom jednoznačne a výlučne nesie generálny prokurátor Maroš Žilinka. S ohľadom na jeho nečinnosť a úplnú absenciu preverovania zákonnosti postupov vybraných prokurátorov v súvislosti s vyvolenými kajúcnikmi zločinného systému trestnej politiky štátu, nastavenej Lipšicom, sú príležitostné memečká a fotky z bicyklovania Maroša Žilinku doslova výsmechom verejnosti, ktorá oprávnene, ale márne očakáva vysvetlenia.

Už dávno mala byť zriadená nezávislá komisia prokuratúry na preverenie podozrení z nezákonného postupu Lipšica a spoločníkov. Nič také sa nestalo a ani nič nenasvedčuje tomu, že by sa malo stať. Preto sa domnievam, že by mala vládna koalícia vyhovieť ambícii Maroša Žilinku stať sa ústavným sudcom a na jeho miesto zvoliť spôsobilejšieho a najmä odvážnejšieho generálneho prokurátora.

Peter Tóth