Katastrofálna rezolúcia OSN 181 o rozdelení Palestíny

Každý, kto sa bližšie pozrie na históriu Izraela, si uvedomí, že USA, v neposlednom rade, boli vždy oddané v prospech Židov – z ktorých väčšina sú prisťahovalci – a hrubo nerešpektovali práva pôvodných obyvateľov Palestíny. Novodobé dejiny Izraela sa teda začali v roku 1947 rezolúciou OSN, ktorá nebola spravodlivá a vznikla len „vďaka“ intervencii USA a len veľmi tesne. Americký autor Stefan Moore tu hovorí podrobnosti o tom, ako k tomuto významnému uzneseniu došlo.

Chaim Weizmann, bývalý šéf Židovskej agentúry pre Palestínu, presadzuje plán rozdelenia Palestíny v OSN v októbri 1947. (Foto OSN / Kari Berggrav)

Absurdné, nemorálne a očividne nezákonné plány Donalda Trumpa na získanie pásma Gazy a vyhnanie jeho obyvateľov vyvolali hnev a nedôveru po celom svete. Ale jeho šialený krok má svoj pôvod pred ôsmimi desaťročiami v katastrofálnom pláne Organizácie Spojených národov na rozdelenie Palestíny – pláne, ktorý spustil prvé etnické čistky palestínskeho ľudu.

16. júna 1947 dorazili do Jeruzalema členovia Osobitného výboru OSN pre Palestínu (UNSCOP), ktorí zastupovali jedenásť krajín. Jej úlohou bolo skúmať príčiny palestínskeho konfliktu a vydávať odporúčania pre budúcnosť krajiny po vypršaní britského mandátu pre Palestínu.

Vyšetrovanie bolo od začiatku výrazne zaujaté v prospech židovskej menšiny v Palestíne. V UNSCOP neboli zastúpení žiadni predstavitelia arabských národov a VZ OSN vopred odmietlo požiadavky Arabov na jednotný palestínsky štát, ktorý by Arabom a Židom zaručoval občianske a náboženské práva.

Ako zdôrazňuje izraelský historik Ilan Pappé, Arabi jednoducho požadovali, aby sa s Palestínou zaobchádzalo rovnakým spôsobom ako so všetkými jej arabskými susedmi, ktorí dosiahli úplnú nezávislosť po uplynutí svojich príslušných [britských] mandátov. Veľmi krátke dejiny izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Namiesto toho bol výbor informovaný 31 židovskými vodcami zo 17 sionistických organizácií v porovnaní s iba šiestimi zástupcami z arabských krajín, aby diskutovali o rozdelení Palestíny na samostatné židovské a arabské štáty – niečo, na čo nemal zákonné oprávnenie podľa článku 1(2) Charty OSN, ktorá zakotvuje „princípy rovnakých práv a sebaurčenia všetkých národov“.

Pre Arabov, Židov a celý región to bolo katastrofálne rozhodnutie – rozhodnutie, ktoré by viedlo k masovým etnickým čistkám, extrémnej nerovnosti, neustálemu strachu a genocídnej vojne.

Po príchode do Tel Avivu privítal členov UNSCOP nadšený dav. Sionistickí vodcovia vyhlásili sviatok; jasajúce davy zaplnili ulice lemované kvetmi a vlajkami Dávidovej hviezdy; členovia výboru sa hemžili priateľskými miestnymi obyvateľmi. Na radnici starosta pozval skupinu na balkón, zatiaľ čo dav pod nimi spieval židovskú hymnu Hatikva a oslavoval biblické proroctvo o návrate Židov do Svätej zeme.

V zákulisí bolo všetko starostlivo zinscenované. Počas sedemdňovej návštevy členovia UNSCOP previedli židovskými priemyselnými a obchodnými podnikmi, poľnohospodárskymi osadami, zdravotníckymi strediskami, univerzitami, laboratóriami a vedeckými ústavmi – všetko v sprievode vysokých predstaviteľov Židovskej agentúry vrátane budúceho podpredsedu vlády Abba Ebana.

Na každom mieste plánovači zabezpečili, že členovia výboru sa „náhodou“ stretli so židovskými osadníkmi z ich vlastných krajín, ktorí chválili sionistický projekt.

Aby presvedčili predstaviteľov UNSCOP, že vznikajúci židovský štát dokáže odraziť akýkoľvek arabský útok, zorganizovali sa tajné stretnutia s vodcami židovských podzemných milícií. Na stretnutiach sa zúčastnila pravicová sionistická gerilová skupina Irgun a vrchné velenie hlavnej polovojenskej a spravodajskej skupiny Haganah.

Haganah špionáž

Členovia výboru nevedeli, že Haganah tiež špehovala všetky ich súkromné rozhovory. „Mikrofóny boli umiestnené v hotelových a konferenčných miestnostiach. Všetky telefonické rozhovory boli odpočúvané,“ píše izraelský investigatívny novinár Ronan Bergman. „Čistiaci personál v jeruzalemskej budove, kde výbor mal denné vypočutia, nahradili agentky, ktoré denne podávali správy o činnosti výboru.“

Dvaja členovia UNSCOP z Uruguaja a Guatemaly boli údajne podplatení, aby poskytli dôverné informácie o dôverných rokovaniach výboru. Zástupca Guatemaly bol tiež podozrivý z úniku dôverných informácií predstaviteľovi Židovskej agentúry.

Na konci každého dňa boli správy spravodajských služieb (s kódovým názvom Správa z Delphi a označené „Prečítaj a znič“) distribuované medzi židovských úradníkov, aby ich pripravili na otázky, ktoré by mohli dostať, keď budú svedčiť pred výborom. Medzi tými, ktorí svedčili pred výborom, bol aj budúci premiér David Ben-Gurion, ktorý sa výrečne odvolával na židovskú výnimočnosť a biblický nárok na krajinu.

„Hoci [židovský národ] musel mnoho storočí znášať trpké utrpenie života v exile, vždy zostal celým srdcom a dušou pripútaný k svojej historickej vlasti,“ zdôraznil Ben Gurion. „Žiadny jednotlivý Žid kdekoľvek na svete nemôže byť skutočne slobodný, bezpečný a rovný, kým židovský ľud ako národ opäť nezakorení vo svojej vlastnej krajine a ako rovnocenný a nezávislý národ.“

Medzitým budúci izraelský prezident Moše Šertok (nepravdivo) výboru povedal, že židovská imigrácia do Palestíny nevytlačila arabské obyvateľstvo a neuveriteľne, že „v histórii neexistuje žiadny príklad kolonizácie rozsiahleho osídľovacieho programu, ktorý by sa vykonával s takým rešpektom k záujmom existujúceho obyvateľstva“.

„Celý argument sionistov bol poburujúci. „Ich argumenty boli nepravdivé, zaujaté a do krajnosti pokrytecké,“ píše Jeremy R. Hammond v knihe The Rejection of Palestinian Self-Determination.

„A predsa ich UNSCOP brala celkom vážne.“ Prijala argument, že umožnenie demokracie v Palestíne „v skutočnosti zničí židovský národný domov“ a na tomto základe výslovne odmietla právo arabskej väčšiny na sebaurčenie.

8. augusta 1947 UNSCOP opustila Palestínu, aby navštívila tábory pre židovských vojnových utečencov ( tábory DP ) v Rakúsku a Nemecku. Napriek námietkam niektorých členov výboru, že by bolo „nevhodné spájať vysídlené osoby a židovský problém ako celok s problémom Palestíny“, viac času sa venovalo návšteve táborov DP ako návšteve arabských susedov Palestíny.

Arthur Ochs Sulzberger, redaktor New York Times a prominentný americký Žid, bol pobúrený tým, že sionisti využívajú ťažkú situáciu židovských utečencov v táboroch DP v Európe na svoje vlastné účely. „My v Spojených štátoch by sme mali otvoriť svoje dvere ľuďom všetkých vierovyznaní a vyznaní,“ povedal v prejave, o ktorom informovali jeho noviny.

„Francúzsko,“ povedal, „hľadá nových občanov a tí stoja pri jeho dverách a požadujú vstup. Anglicko, historické útočisko pre utláčaných občanov, môže urobiť svoje. Ak niekto pripustí, že európski Židia nevýslovne trpeli, prečo by mal byť, preboha, osud všetkých týchto nešťastných ľudí podriadený jedinej výzve po štátnosti?

Námietky padli na hluché uši – Európa a USA sa budú musieť čoskoro vzdať všetkej zodpovednosti za svojich židovských utečencov a budúcnosť arabskej väčšiny v Palestíne.

Dvojštátny plán

3. septembra 1947 UNSCOP navrhla plán na rozdelenie Palestíny na dva nezávislé štáty – jeden židovský a jeden arabský – s Jeruzalemom pod kontrolou „špeciálneho medzinárodného režimu“. Plán podporilo sedem z jedenástich členov, zatiaľ čo Irán, India a Juhoslávia hlasovali proti a Austrália sa zdržala hlasovania.

Návrh bol v každom ohľade mimoriadne nespravodlivý: Židia, ktorí tvorili asi tretinu celkovej populácie Palestíny (630 000 ľudí), dostali 56 percent pôdy, ktorá zahŕňala najúrodnejšie oblasti a väčšinu pobrežia. Arabskí Palestínčania, ktorí tvorili asi dve tretiny väčšiny (1 324 000 ľudí), dostali len 42 percent územia.

Návrh UNSCOP bol následne podrobený kritickému hlasovaniu vo Valnom zhromaždení OSN, na ktoré sa sionisti pripravili masívnou globálnou lobistickou kampaňou financovanou miliónom dolárov od Židovskej agentúry, de facto vlády Židov v Palestíne, ako uvádza historik Tom Segev v One Palestine Complete.

Ich zastrašovacia taktika začala v Bielom dome, kde povedali demokratickému prezidentovi Harrymu Trumanovi, že jeho strana, ktorá dostala veľké množstvo židovských darov, bude čeliť ťažkým následkom, ak nepodporí plán rozdelenia. „Nemyslím si, že som niekedy vyvíjal taký tlak a propagandu na Biely dom ako v tomto prípade,“ cituje Trumana v „Americkí prezidenti a Blízky východ“ George Lenczowski. „Vytrvalosť niekoľkých extrémistických sionistických vodcov motivovaných politickými motívmi pri politických hrozbách ma znepokojila a nahnevala.“

Ale napriek Trumanovej antipatii voči lobby a jej „neoprávnenému vplyvu“ sa Spojené štáty nakoniec pridali. 11. októbra 1947 urobili Američania formálne vyhlásenie v prospech rozdelenia.

Spojené štáty potom začali na príkaz sionistov presviedčať menšie krajiny, aby súhlasili, pomocou úplatkov a hrozieb: Libéria a Nikaragua boli varované, že ak nebudú hlasovať za rozdelenie, budú čeliť prísnym sankciám; 26 amerických senátorov, ktorí kontrolovali zahraničnú pomoc USA, poslalo „naliehavo“ telegram nerozhodnutým krajinám so žiadosťou o podporu plánu rozdelenia; Sudcovia Najvyššieho súdu Felix Frankfurter a Frank Murphy varovali filipínskeho prezidenta Manuela Roxasa, že hlasovanie proti plánu rozdelenia by rozhnevalo milióny Američanov.

Nehruove predmety

Indický premiér Džaváharlál Néhrú bol touto taktikou taký rozhorčený, že odhalil, že sionisti sa pokúsili podplatiť jeho krajinu miliónmi dolárov a jeho sestra Vidžaja Lakšmí Panditová, indická veľvyslankyňa pri OSN, bola varovaná, že jej život je v ohrození, ak „nezahlasuje správne“. 26. novembra 1947 sa o pláne rozdelenia hlasovalo v 57-člennej plenárnej sále Valného zhromaždenia, kde to vyzeralo, že nezíska dvojtretinovú väčšinu potrebnú na prijatie. Sionisti si však odmietli priznať porážku a oddialili zasadnutie, čím sa im podarilo posunúť hlasovanie o tri dni, čo je dosť času na to, aby sa zastavili posledné lobistické útoky.

Keď Valné zhromaždenie 29. novembra napokon hlasovalo, plán rozdelenia ( rezolúcia VZ OSN 181 ) bol tesne prijatý dvoma hlasmi. Keby sa hlasovanie konalo v pôvodnom termíne, možno by zlyhalo a história by sa uberala iným smerom.

Je však dôležité poznamenať, že hoci rezolúcia 181 nebola záväzná a bola iba odporúčaním, ktoré nebolo nikdy schválené Bezpečnostnou radou, mafiánska taktika sionistov na dosiahnutie rozdelenia bola úspešná. Okrem toho podľa svojej vlastnej charty nemala Organizácia Spojených národov právomoc rozdeliť Palestínu. Rezolúcia 181 priamo porušila článok 1 ods. 2 a článok 55 charty, ktoré požadujú „princíp rovnakých práv a sebaurčenia národov“.

Egyptský diplomat Nebil Elaraby napísal:

„Oprávnené túžby a veľké nádeje celého arabského národa boli následne zmarené, keď s hlbokým zármutkom videli, že Organizácia Spojených národov, údajné svedomie ľudstva, prijala neobjektívne rozhodnutia, ktoré vážne poškodili vec spravodlivosti a medzinárodnej morálky. Právo Charty bolo obetované politickej výhodnosti.“

Dodnes pretrváva mylná predstava, že Organizácia spojených národov vytvorila židovský štát, na čo nemala žiadnu právomoc. Namiesto toho rezolúcia 181 dala zelenú sionistickým polovojenským milíciám – Haganah, Stern Gang a Irgun – aby si nárokovali židovský štát v Palestíne prostredníctvom násilnej etnickej čistky, ktorá bezprostredne nasledovala po rezolúcii OSN.

To, čo sa nazývalo Plan Dalet (D), opisuje Pappé desivým spôsobom :

„Rozkazy obsahovali podrobný popis metód, ktoré sa majú použiť na násilné vyhnanie ľudí: rozsiahle zastrašovanie, obliehanie a bombardovanie dedín a mestských centier, podpaľovanie domov, pôdy a tovaru, vyháňanie obyvateľov, ničenie domov a napokon kladenie mín do trosiek, aby sa vyhnaným obyvateľom zabránilo v návrate…“

Keď sa to skončilo, viac ako 750 000 Palestínčanov bolo vykorenených; 531 dedín bolo zničených; Uskutočnilo sa 70 masakrov civilistov a podľa odhadov zahynulo 10 000 až 15 000 Palestínčanov.

„Medzinárodné spoločenstvo, ktoré sa celé zaviazalo k charte presadzujúcej právny štát, spravodlivosť a rovnaké práva pre národy, pripravilo pôdu ku katastrofe,“ píše Pappé v knihe Veľmi krátka história – „katastrofe tak rozsiahlej, že sa stala samotnou definíciou arabského slova Nakba“.

Rezolúcia 181 bola od začiatku katastrofálnym plánom s ničivými následkami pre budúcnosť Palestínčanov, Židov, regiónu a sveta. Umožnil Európe a Spojeným štátom opustiť svojich židovských utečencov po holokauste; dala sionistom zelenú na vytvorenie teokratického apartheidného štátu na pôde pôvodného obyvateľstva Palestíny. A Izraelu to umožnilo nehanebne porušovať medzinárodné právo pokračovaním okupácie územia zajatého vo vojne v roku 1967, nelegálnych osád na Západnom brehu Jordánu, početných vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a genocídy na území dnešnej Gazy.

Napriek svojej histórii bezprávia nám neustále hovoria, že Izrael má nedotknuteľné právo na existenciu. „Myšlienka prirodzeného práva štátu na existenciu je však klamlivá,“ píše bývalý predstaviteľ OSN Moncef Khane. „Koncepčne alebo právne neexistuje žiadne také prirodzené alebo zákonné právo pre Izrael alebo akýkoľvek iný štát [podľa medzinárodného práva.“

Medzinárodné právo podľa Khana uvádza, že „ľudia majú neodňateľné právo na sebaurčenie“ a že „okupačná mocnosť nemá vlastné právo na sebaobranu proti ľuďom, ktorých si podmaňuje, ale okupovaní ľudia majú prirodzené právo na sebaobranu proti svojim okupantom“.

Trumpov šialený a zločinný krok k ovládnutiu Gazy porušuje všetky tieto práva a porušuje kľúčové medzinárodné zákony a zmluvy.

Nútená deportácia je vojnový zločin a zločin proti ľudskosti zakázaný Ženevským dohovorom a Norimberským tribunálom; Odopretie práva Palestínčanom vrátiť sa na svoju pôdu je porušením Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach; konfiškácia palestínskeho územia je jednoducho krádež pôdy.

Je samozrejmé, že Izrael porušuje všetky tieto zákony od Nakby, ale Palestínčania, ktorí obetovali všetko a nesmierne trpeli, objasnili jednu vec: keď začali dlhý pochod späť na sever Gazy, spustošenej izraelskou vojnovou mašinériou a americkými bombami, naďalej odolávajú každému cudziemu pokusu o privlastnenie si ich pôdy a zdajú sa byť odhodlaní nikdy sa vzdať svojho neodcudziteľného práva.

Zdroj: https://globalbridge.ch/die-katastrophale-uno-resolution-181-zur-aufteilung-palaestinas/

Tieto štyri mapy zobrazujú 1. pôvodnú populáciu Palestíny zelenou farbou, 2. rozdelenie Palestíny a nespravodlivé rozdelenie medzi pôvodných Palestínčanov (zelené) a prisťahovaleckých Židov (biele), 3. realitu o 20 rokov neskôr, po Šesťdňovej vojne, a 4. súčasnú realitu, s ktorou…

… Izrael pod vedením premiéra Netanjahua stále nie je spokojný a robí všetko pre to, aby obsadil a anektoval ďalšie územia vojenskou silou: Oblasti, ktoré sú tu označené ružovou farbou, sú územia, ktoré Izrael vojensky obsadil od prevratu v Sýrii v decembri 2024 a nemieni ich vrátiť. (Mapa BBC)