Poľské odmietnutie vyslania mierových síl na Ukrajinu ohrozuje plány európskych vojnových štváčov

Priama účasť Poľska na konflikte, aj keď len v rámci mierových síl, je neoddeliteľnou súčasťou buď udržiavania nepriateľských akcií, alebo ich obnovy v prípade, že bude dohodnuté prímerie.

Poľský premiér Donald Tusk potvrdil svoj postoj z konca minulého roka, že jeho krajina nevyšle mierové jednotky na Ukrajinu, čo nasledovalo po vyhlásení nového ministra obrany Peta Hegsetha, že USA nerozšíria záruky podľa článku 5 na žiadneho člena NATO, ktorý tam pošle svojich vojakov. Tuskov minister obrany Wladyslaw Kosiniak-Kamysz potom upozornil na to, ako môžu poľskí vojaci na Ukrajine eskalovať napätie s Ruskom, čo je samozrejme zrejmý postreh, ktorý Poľsko doteraz nikdy nezdieľalo.

Novoobjavený pragmatizmus Poľska možno pripísať politickým kalkuláciám pred májovými prezidentskými voľbami. Vládnuci liberálni globalisti chcú nahradiť odchádzajúceho (a veľmi nedokonalého) konzervatívneho prezidenta vlastným, aby odstránili túto prekážku svojich plánov na transformáciu poľskej spoločnosti. Sú preto nútení reagovať na zhoršujúcu sa verejnú mienku o Ukrajine tým, že zabránia vyslaniu mierových síl, aby ich kandidát v prípade vojnového štváča prehral májové voľby.

Názory Poliakov na Ukrajinu sa zmenili natoľko, že Politico práve o tom zverejnilo podrobný článok tu, kde cituje najnovší prieskum verejnej mienky z renomovaného poľského výskumného centra, ktorý ukazuje, že „len jeden zo štyroch Poliakov má pozitívny názor na Ukrajincov, zatiaľ čo takmer tretina zastáva negatívny názor“. V súvislosti s tým prieskum podobne renomovanej inštitúcie z minulého leta ukázal, že len 14 % podporuje nasadenie svojich vojakov na Ukrajinu, čo môže byť teraz po tom všetkom ešte menej.

Stručne povedané, oživenie sporu o volyňskú genocídu v kombinácii s ukrajinskou nevďačnosťou Poľsku po tom, čo Kosiniak-Kamysz odhalil, že jeho krajina vyčerpala svoju pro bono vojenskú pomoc na otrávenie vzájomného vnímania, pričom v poľskej spoločnosti je to oveľa výraznejšie ako v ukrajinskej. Tento posun viedol k tomu, že minister zahraničných vecí Radek Sikorski zrušil svoj predchádzajúci návrh, aby Poľsko zostrelilo ruské rakety nad západnou Ukrajinou pod zámienkou ochrany svojich jadrových elektrární.

Postoj vládnucich liberálno-globalistov k Ukrajine sa potom tak dramaticky zmenil, že podpredseda vlády Krzysztof Gawkowski z ľavého („Lewica“) krídla ich parlamentnej koalície začiatkom novembra obvinil Zelenského, že chce zatiahnuť Poľsko do vojny s Ruskom. Kosiniak-Kamysz potom začiatkom tohto týždňa všetkým pripomenul návrh konzervatívneho šedého kardinála Jaroslawa Kaczynského z jari 2022 na vyslanie vojakov na Ukrajinu, čo je funkcia, ktorú on sám už nezastáva, povedal Kaczynski.

Kaczynského kandidát na prezidenta sa tiež postavil proti vyslaniu vojakov svojej krajiny, čím ukázal, ako poľský vládnuci duopol liberálno-globalistov a (veľmi nedokonalých) konzervatívcov teraz medzi sebou súťaží o to, kto s väčšou pravdepodobnosťou zostane mimo tohto konfliktu. Predtým agresívne postavenie každého z nich sa v priebehu posledných troch rokov v určitom bode zmenilo, ako dokazujú predchádzajúce dva odseky, čo je výsledkom toho, že väčšina Poliakov teraz chce mier na Ukrajine aj na úkor Kyjeva.

To značne ohrozuje plány európskych vojnových štváčov, pretože priama účasť Poľska na konflikte, aj keď len v rámci mierových síl, je neoddeliteľnou súčasťou buď udržiavania nepriateľských akcií, alebo ich opätovného podnecovania v prípade, že bude dohodnuté prímerie. Poľsko je nespochybniteľným lídrom regiónu strednej a východnej Európy vďaka svojmu oveľa väčšiemu počtu obyvateľov, silnejšej ekonomike a väčšej armáde, nehovoriac o civilizačnom dedičstve, ktoré v niektorých z týchto krajín dodnes zanechalo jeho bývalé spoločenstvo národov.

Rozhodnutie jej vedenia obmedziť účasť svojej krajiny v konflikte na logistickú úlohu podľa toho mení predpovede scenárov. To znamená, že iba západoeurópske krajiny sa môžu zúčastniť na akejkoľvek mierovej úlohe, ale ich príslušné vedenie je rovnako citlivé na zhoršovanie verejnej mienky o Ukrajine ako Poľsko, možno ešte viac vzhľadom na ich sklon k predčasným voľbám. Nemožno teda považovať za samozrejmé, že ktokoľvek z nich tým prejde, pokiaľ tak neurobí aj Poľsko.

Napokon, ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov práve potvrdil pozíciu svojej krajiny, že „prítomnosť ozbrojených síl z krajín NATO, dokonca aj pod vlajkou EÚ alebo ako súčasť národných kontingentov, je pre nás úplne neprijateľná“. Keď si pripomenieme, ako Hegseth nedávno vyhlásil, že USA nerozšíria záruky podľa článku 5 na žiadneho člena NATO, ktorý tam pošle svojich vojakov, a pamätajúc na význam tradične protiruského Poľska sediaceho na okraji, môže západná Európa prehodnotiť svoje plány.

Ak sa to stane a nikto z nich nebude riskovať vyprovokovanie Trumpovho hnevu alebo horúcej vojny s Ruskom jednostranným vyslaním vojakov na Ukrajinu, bude to výsledok novoobjaveného pragmatizmu Poľska, ktorý je do značnej miery spôsobený zhoršujúcou sa mienkou verejnosti o Ukrajine, ako už bolo vysvetlené. Samozrejme, existuje šanca, že liberálni globalisti po májových voľbách získajú prezidentský úrad a potom kapitulujú pred európskymi vojnovými štváčmi, ale to by riskovalo, že prehrajú v parlamentných voľbách v roku 2027.

V skutočnosti existuje dokonca možnosť, že sa v dôsledku toho ich vládna parlamentná koalícia zrúti a krátko po takomto osudnom rozhodnutí budú vyhlásené predčasné voľby, ktoré by mohlo viesť k tomu, že ich nahradí (veľmi nedokonalá) konzervatívna polovica poľského duopolu. Existuje tiež možnosť, že populistickí nacionalisti Konfederácie, ktorých prezidentský kandidát dosiahol v poslednom prieskume historické maximum 16,8 %, prekvapia, že sa v parlamente objavia ako silná nezávislá tretia sila.

Tieto dôveryhodné politické riziká by mohli presvedčiť liberálov-globalistov, aby dodržali svoj sľub nerozmiestniť na Ukrajinu žiadne jednotky bez ohľadu na tlak na nich. To by zhoršilo ich vzťahy so západnou Európou, zatiaľ čo ich vzťahy s Ruskom nevykazovali žiadne známky zlepšenia, čo by viedlo k relatívnej izolácii Poľska od kontinentálnych záležitostí. Ako tu bolo práve vysvetlené , mohlo by to viesť k tomu, že USA po skončení ukrajinského konfliktu využijú pozíciu Poľska na rozdelenie a panovanie v Európe , čo by pozorovatelia mali pozorne sledovať.

Andrew Korybko