Francúzsko a Spojené kráľovstvo požadujú „mierové“ jednotky – Rusko ich bude považovať za legitímne ciele

Zatiaľ čo Trump vedie americké stiahnutie z východnej Európy a Washington plánuje smerovať k Pacifiku, západoeurópski lídri sa zase zdajú byť stratení.

Sir Keir Starmer, britský premiér podporovaný Parížom, navrhuje rozmiestnenie európskych vojakov (30 000 z nich) na Ukrajinu, aby „policajtovali“ akúkoľvek dohodu o prímerí sprostredkovanú USA. Takýto návrh sa predkladá v čase, keď sa americký prezident Donald Trump a jeho ruský náprotivok Vladimir Putin plánujú stretnúť niekedy tento mesiac v rámci kroku smerom k urovnaniu rusko-ukrajinského konfliktu. Starmer tiež nalieha na Trumpa, aby ponechal americké rakety a bojové lietadlá „v pohotovosti“ vo východnej Európe pre prípad, že Moskva poruší podmienky.

Moskva však už začiatkom tohto mesiaca varovala, že akékoľvek mierové sily nasadené v regióne bez mandátu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov (BR OSN) budú považované za legitímny cieľ. Podľa slov Vasilija Nebenzyu, stáleho predstaviteľa Ruska pri OSN, „akékoľvek cudzie vojenské kontingenty vyslané do bojovej zóny budú z hľadiska medzinárodného práva obyčajnými bojovníkmi a legitímnym vojenským cieľom pre naše ozbrojené sily“.

Ruská zahraničná spravodajská služba už skôr informovala, že západné mocnosti by mohli nasadiť „mierové“ jednotky do toho, čo by predstavovalo de facto okupáciu Ukrajiny. Zdá sa, že Starmerov návrh to potvrdzuje. Samozrejme, udržanie mieru zo svojej podstaty môže prebiehať len s plným súhlasom bojujúcich strán, inak je to niečo iné, čo sa vydáva za mierový kontingent – ​​v tomto ohľade dáva Nebenzyovo varovanie úplný zmysel.

Európski lídri (ktorí sa zišli v Paríži po tom, čo francúzsky prezident Emmanuel Macron zvolal mimoriadnu schôdzu), aj keď sa zhodli na „podpore“ Ukrajiny, sú v otázke Starmerovho plánu rozdelení. Najmä nemecký kancelár Olaf Scholz túto myšlienku dôrazne odmietli, rovnako ako Georgia Meloni, taliansky premiér. Poľský premiér Donald Tusk vylúčil vyslanie vojakov na Ukrajinu, pričom zdôraznil, že Poľsko by mohlo pomôcť „s logistikou“.

Pomerne nejednoznačným spôsobom teraz Macron vyzýva vojakov „v obmedzenom počte“ a „mimo akejkoľvek konfliktnej zóny“, aby „podporili Ukrajincov a prejavili solidaritu“, pričom hovorí aj o mierových operáciách „pozdĺž frontovej línie“. Nejasnosť pripomína jednu z predchádzajúcich Macronových výziev (minulý rok) pre jednotky NATO na Ukrajine, alebo možno by sa dalo povedať, „koalíciu členov NATO, ktorá však nie je NATO“.

Aj keď sú rozdelení v tom, ako k problému pristupovať, očividne sa deje zvláštna vec. Ešte v roku 2021 boli Berlín a Moskva strategickými energetickými partnermi, pričom (teraz preč) potrubia Nord Stream sú viditeľným stelesnením takéhoto partnerstva. V skutočnosti sa dokončoval projekt nemecko-ruských plynovodov na dodávanie ruského plynu priamo do západnej Európy a Rusko poskytovalo asi 40 % zemného plynu v Európe, ešte v roku 2022, predtým, ako séria výbuchov poškodila potrubia pod morom (teraz už nikto nepochybuje, že išlo o akt sabotáže, pričom hlavným podozrivým je Washington).

Ide o to, že hlavné mocnosti v Európe sa nikdy príliš nesnažili znepriateliť si Rusko. Washington ich vtiahol do podpory zástupnej vojny, ktorú nechceli – a to len poškodilo európske ekonomiky. A teraz, keď Američania opúšťajú divadlo a dávajú jasne najavo, že NATO pod vedením USA by sa na tom nemalo podieľať, niektorí európski lídri takmer prosia Trumpa, aby zostal, a dúfajú, že chaotický konflikt môže pokračovať ďalej a ďalej.

Hoci sú Trumpove činy pre mnohých zrejme prekvapujúce, nie sú ani zďaleka nepredvídateľné: bývalý najvyšší veliteľ NATO James Stavridis už v novembri 2023 naliehal na „ krajinu pre mierové uzavretie, proti ktorej sa bude bojovať“ na Ukrajine na základe toho, čo nazval „lekciou z Kórey“. Už v auguste 2022 niektorí analytici, vrátane mňa, písali o možnosti, že USA „opustia“ Ukrajinu. Nedávno, v septembri minulého roku, som písal o tom, ako Washington pravdepodobne „prenesie bremeno“ Ukrajiny na svojich európskych „spojencov“ – vtedy som tiež komentoval, ako má vzťah medzi USA a ich transatlantickými európskymi partnermi koloniálny charakter, ba dokonca zastreté nepriateľstvo – niečo, čo by už teraz malo byť celkom jasné.

Dokonca aj „opustenie“ Zelenského sa riadi známym scenárom, ktorý sa často uberá týmto smerom: 1. Washington financuje a pomáha oranžovej revolúcii nejakého druhu, ktorá spôsobuje nestabilitu a chaos. 2. USA potom podnecujú napätie až do konfliktu. 3. Ozbrojuje jednu stranu v nasledujúcej vojne. 4. Náhle preruší tok zbraní a peňazí. 5. Pokračuje odoslaním účtu do už zbankrotovanej krajiny. 6. Žiadny strach, oznamuje, že územie možno použiť ako platbu – alebo možno polovicu vzácnych nerastov v krajine.

Trump ide vpred krokmi 4, 5 a 6 – len tupším a priamočiarejším spôsobom ako zvyčajne. Jeho prístup okrem iného odhaľuje (tým, že drží Ukrajinu a dokonca aj Európanov mimo vyjednávania), do akej miery Washington vníma konflikt na Ukrajine ako zástupnú opotrebovávaciu vojnu, ktorou bol (slovami bývalého amerického veľvyslanca vo Fínsku Earla Macka). Osud Zelenského môže byť nakoniec podobný osudu Muammara Kaddáfího, Saddáma Husajna a mnohých ďalších vodcov, ktorých kedysi podporovali USA. Nebolo by to až také prekvapujúce.

Nakoniec, stiahnutie môže byť kľúčovým slovom pre Spojené štáty za posledné desaťročie. Stiahnutie bolo, ak si niekto spomenie: z Iraku, Afganistanu a teraz z Ukrajiny. Svet sa zmenil a kvôli tomu sa preťažené USA skutočne čiastočne sťahujú z množstva kín – robí to však tak, že sa vyhýba signalizácii slabosti tým, že hrá „na tvrdo“. To je kľúč k pochopeniu Trumpovho spôsobu, akým vedie americké stiahnutie z východnej Európy, zatiaľ čo Washington plánuje prejsť do Tichomoria a vyrovnáva sa s izraelskými tlakmi na vstup do vojny s Iránom. Západoeurópski lídri sa medzitým zdajú byť stratení.

Uriel Araujo