79 : 71 TESNÝM VÍŤAZSTVOM NIE JE

Je to samozrejme otázka názoru, ako vlastne všetko na svete, ale ja si osobne nemyslím, že by 79 poslancov v parlamente bolo iba nepohodlnou tesnou väčšinou, ako sa to od volieb často do omrzenia pripomína.

Za normálnych okolností, a tu zdôrazňujem slovo „normálnych“, by sa pri takej väčšine malo dať vcelku pohodlne vládnuť a prijímať v 150-člennom parlamente zákony bez väčších problémov. Lenže sme na Slovensku, kde si človek nevie predstaviť usporiadaný spokojný život bez podrazov a intríg a ani tá najnormálnejšia vec normálnou byť nemusí lebo tu neraz vládnu nielen skupinové, ale najmä úzko osobné záujmy už na prvý pohľad pochybných indivíduí. Ako sa v našich končinách hovorí od čias Márie Terézie – čert nespí. Nielen čert, ale v našom prípade nespia najmä choré egá. V basketbale víťazstvo 79:71 tesným nie je. Zdá sa, že sa nateraz nervozita voličov koaličných strán z pomerov vo vládnej koalícii konečne skončila a tí citlivejší môžu prestať užívať lieky na bolesti hlavy alebo žalúdka a spať zase pokojne sedem alebo osem hodín v kuse a jesť čo hrdlo ráči, hoci aj mastnú pečenú klobásu. Robert Fico, ako sa dalo predpokladať, vnútro-koaličné problémy chvalabohu vyriešil vcelku elegantne a môže odletieť na konferenciu do USA s pocitom dobre vykonanej práce a využiť dlhý let nad Atlantikom zdravotnými prechádzkami po palube vládneho špeciálu a optimistickými video posolstvami domov.

Zbor tupcov okolo Matoviča a Naďa, zaseknutý v nešťastnom majdanskom roku 2018, to komentuje tak, vraj Robert Fico to urobil iba preto, aby si zachránil beztrestnosť. Akú beztrestnosť blbečkovia, za čo? Oni sa ešte nevzdali svojich chorých snov o uvrhnutí predsedu Smeru do žalára, hlavne keď k tomu boli pomerne blízko a štve ich to tak, že znovu kriesia šialenú konšpiráciu o tom, že za vraždou Kuciaka a Kušnírovej je slovenský premiér. Psychopatii sa na Slovensku medze nekladú, to poznáme, inak by sme v tomto malom štáte už dávno boli oným vytúženým druhým Švajčiarskom. Podarilo sa rozdeliť náš národ za pomoci financií a know-how z takých hrôzostrašných miest ako je USAID a CIA, a kedy sa to tu dá znovu aspoň ako tak pozliepať aj v národe je vo hviezdach. Štvanie na sociálnych sieťach neutícha, skôr naberá na obrátkach, lebo na naše pribrzdené katastrálne územie ešte nedorazila šťastná správa, že je koniec progresivizmu a môžeme znovu žiť ako slobodní ľudia bez nálepiek od všelijakých strážcov jediného správneho názoru.

Nepoučiteľný „francúzsky kľúč“ v Paríži by rád sedel aj s partiou pri stole na mierových rokovaniach Trumpa s Putinom ako rovný s rovným ale na to je už pozde drozde lebo si aj s kamošmi robil tri roky všetko pre to, aby mier nebol a vymýšľal si jedny sankcie za druhými v márnej snahe dotiahnuť konečne Napoleonovu a Hitlerovu víziu porážky Ruska do zdarného konca, ak nie inak, tak za pomoci členstva Ukrajiny v NATO. Na západ od nás je dnes kadekto emocionálne vykoľajený, smúti za Bidenom a div už nespriada plány na izoláciu Trumpovej Ameriky a uvalenie sankcií na Washington, lebo európske myslenie je tak žalostne obmedzené, že sa nápadne podobá obsedantnej kompulzívnej poruche, ktorá bráni myslieť a konať racionálne.

Nevieme bohužiaľ ani na chvíľu vzkriesiť nebohú Margaret Thatcherovú, Francois Mitteranda a Helmuta Kohla, aby sme sa ich opýtali čo teraz s touto nešťastnou Európskou úniou, ktorá sa pod vedením progresivistov sunie stále bližšie a bližšie k okraju katastrofy s názvom rozpad, nech si mentálne zaseknutí protestujúci pred Úradom vlády piatok čo piatok vykrikujú, že aj my sme Európa a nechceme na východ. Už sú s tým chudáci na smiech, aj s ich najatými pobosorovanými hercami. Vzkriesiť tých troch nebohých velikánov európskej politiky z dôb minulých sa bohužiaľ nedá, ani keby sme to zverili do rúk najskúsenejších špiritistov, ale ak by sa to nejakým zázrakom predsa len podarilo, súčasní lídri EK by dostali pár poriadnych poza uši za to, čo s týmto kontinentom dorobili.

Ak sa vám dnes zdajú moje myšlienky „kapku“ nesúrodé a radikálne tak to bude tým, že je skoré ráno a ja som túto noc nespal dobre lebo sa toho včera udialo toľko, že som sa v noci prehadzoval a keďže mi chýba v hlave kus racionálneho Eda Chmelára, tak to ženiem do extrému, za čo sa môjmu čitateľstvu touto cestou ospravedlňujem a sľubujem, že to už nikdy neurobím 🙂

Michal Zoldy