Poľsko je opäť pripravené stať sa top partnerom USA v Európe

Jeho sebavylúčenie z navrhovanej „armády Európy“ spolu s plíživými neformálnymi obavami o teritoriálne zámery Nemecka a Ukrajiny robia z Poľska dokonalého partnera USA na rozdeľovanie a vládnutie Európe po tom, čo sa zástupná vojna NATO s Ruskom definitívne skončí.

Poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski vystúpil proti Zelenského návrhu na „armádu Európy“ tým, že kategoricky vyhlásil, že „to sa nestane“ napriek tomu, že mnohí jeho kolegovia chcú uprednostniť takéto plány vo svetle hroziaceho odpútania sa USA od kontinentu, čo JD Vance naznačil vo svojom historickom prejave . Náhodní pozorovatelia predpokladali, že tento celoživotný eurofil by využil príležitosť, rovnako ako bývalý predseda Európskej rady, z ktorého sa stal premiér Donald Tusk, ale nestalo sa tak.

Aj keď sú skôr anglofilmi a germanofilmi ako eurofilmi a ich príslušní zahraniční patróni podporujú Zelenského návrh, Sikorski a Tuskova polovica poľského vládnuceho duopolu sa musia pred májovými prezidentskými voľbami čo najskôr odvolať na verejnú mienku. Potrebujú nahradiť odchádzajúceho prezidenta Andrzeja Dudu svojim kolegom z „Občianskej platformy“ (PO) Rafalom Trzaskowskim namiesto toho, aby to umožnili jeho kolegovi z „Právo a spravodlivosti“ (PiS) Karolovi Nawrockimu.

Tuskova liberálno-globalistická koalícia pod vedením PO sa dostala k moci na jeseň 2023, ale nedokázala realizovať svoj radikálny sociokultúrny program doma kvôli (veľmi nedokonalému) právu veta konzervatívneho prezidenta. Jeho výmena za Trzaskowského by umožnila PO splniť svoje plány, zatiaľ čo jeho nahradenie Nawrockim by viedlo k pokračujúcej slepej uličke až do budúcich parlamentných volieb v roku 2027. Na fronte zahraničnej politiky sú PO aj PiS proamerické, aj keď v rôznej miere.

PO sa v žiadnom prípade nedá opísať ako protiamerická, ale tradične sa považuje skôr za pronemeckú ako za proamerickú, zatiaľ čo PiS sa vyvinula do otvorene protinemeckej strany, ktorá je zúrivo proamerická. V súlade s tým by PO mohol hypoteticky chcieť participovať na „armáde Európy“, ale zatiaľ to musia hrať v pohode pred májovými prezidentskými voľbami. Zároveň sa však od jesene 2023 vyvinuli a začali presadzovať niektoré politiky na podporu národného záujmu.

Tie nadobudli podobu opevnenia hraničného múru PiS s Bieloruskom, ktorý bol vybudovaný na zastavenie nelegálnych prisťahovaleckých invázií, pred ktorým vodca susednej krajiny prinajmenšom zatvára oči ako asymetrickú reakciu na poľskú kampaň za zmenu režimu proti nemu, a postavil sa Ukrajine. Tá bola svedkom toho, ako Poľsko v posledných mesiacoch oživilo spor o Volyňskú genocídu a vyhlásilo, že Ukrajine bude poskytovať zbrane len na úver namiesto toho, aby im naďalej dávalo všetko zadarmo ako doteraz.

S ohľadom na tieto politiky, ktoré môžu byť úprimné a nie sú to len šarády na získanie niektorých takzvaných „umiernených nacionalistov“ z PiS, môže PO myslieť vážne aj svoj odpor k „armáde Európy“. V takom prípade by vlastne nezáležalo na tom, či Trzaskowski alebo Nawrocki nahradí Dudu o niekoľko mesiacov, pretože Poľsko sa môže stále vylúčiť z tohto regionálneho procesu v snahe o to, čo by jeho vládnuci duopol zjavne uznal za národný záujem.

Aby sme to upresnili, Poľsko sa neustále snažilo vytvoriť si „sféru vplyvu“ v strednej a východnej Európe, či už sa prekrývalo s časťami bývalého Commonwealthu, alebo expandovalo za tieto hranice do nových oblastí, ako je Balkán. Tieto ambície nadobudli podobu „Východného partnerstva“ z roku 2009, ktoré založilo spolu so Švédskom, „Iniciatívy troch morí“ v roku 2016, ktorú založilo spolu s Chorvátskom, a „Lublinského trojuholníka“ v roku 2020, ktorý založilo spolu s Litvou a Ukrajinou.

Pred návratom PO späť k podstate týchto plánov koncom minulého roka, prvé mesiace jeho posledného vládnutia v podstate videli, že Poľsko podriadilo nemeckému konceptu „Pevnosť Európa“, ktorý odkazuje na plány Bidenovej administratívy, aby de facto vodca EÚ prevzal kontrolu nad kontinentom ako jeho zástupca. Neporovnateľná ekonomická sila Nemecka a liberálno-globalistická ideológia vládnucej koalície sa spojili s hegemónnym manifestom Olafa Scholza z decembra 2022, čím sa tento scenár stal pre USA veľmi atraktívnym.

Všetko sa odvtedy zmenilo po Trumpovom bezprecedentnom politickom návrate za posledný rok, ktorý spôsobil revolúciu v zahraničnej politike USA a viedol k minulotýždňovému historickému prejavu Vancea, v ktorom naznačil blížiace sa odpútanie sa svojej krajiny od Európy. Vanceov prejav sa tiež dôležito zhodoval s chválou nového ministra obrany Peta Hegsetha o Poľsku ako „vzorného spojenca na kontinente“, čo však naznačuje, že USA budú opäť uprednostňovať Poľsko pred Nemeckom.

To by nebolo prekvapujúce, keďže ide o rovnakú politiku, akú uplatňoval Trump počas svojho prvého funkčného obdobia, ale veľmi by mu pomohlo, keby PiS zostala v prezidentskom úrade a Poľsko neprepadlo do takej liberálno-globalistickej dystopie, proti ktorej Vance práve kritizoval, ak by Trzaskowski vyhral. Aj keby to však urobil, PO by sa mohla obmedzovať a kontrolovať niektoré zo svojich najextrémnejších liberálno-globalistických impulzov, aby sa nedostala na Trumpovu zlú stranu a riskovala, že sa z neho urobí príklad, aký už urobili iní.

Posilnenie poľsko-amerických vojenských väzieb naprieč blížiacim sa odpútaním sa USA od Európy, keďže sa „otočí (späť) do Ázie“, aby viac svalnato ovládla Čínu, by podporilo oba ich záujmy. Z americkej strany môže byť Poľsko opäť použité ako klin na udržanie nemecko-ruských väzieb na uzde, ak sa zlepšia po skončení ukrajinského konfliktu a AfD zohrá úlohu v ďalšej vládnej koalícii, aby to pomohla dosiahnuť, čo priamo smeruje k tomu, čo z toho Poľsko získa.

Jednoducho povedané, sny jej vládnuceho duopolu o obnovení stratenej geopolitickej slávy ich krajiny by sa mohli opäť začať baviť, ak sa USA vrátia k otvorenému uprednostňovaniu Poľska ako svojho najvyššieho európskeho spojenca, čo môže viesť k americkej podpore „Iniciatívy troch morí“ pod vedením Poľska a „Lublinského trojuholníka“ v snahe o to. Poľsko by sa stalo prirodzeným magnetom pre regionálne nespokojné štáty, ako sú Pobaltie, Rumunsko a dokonca aj Ukrajina, ak sa zástupná vojna NATO-Rusko skončí kompromisom, ako sa očakávalo, takže je to veľmi pravdepodobné.

V závislosti od výsledku údajne plánovaného zblíženia USA s Bieloruskom by Poľsko mohlo byť povzbudené, aby zintenzívnilo a napravilo vzťahy aj s hlavným ruským spojencom, a to všetko v snahe odlákať Lukašenka preč z Moskvy a späť k jeho „vyvažovaniu“ spred leta 2020, aby udržal Putina na hrane. Nič z toho by nebolo možné, ak by Poľsko postúpilo ešte väčšiu časť svojej suverenity EÚ vedenej Nemeckom tým, že by sa pripojilo k „armáde Európy“, ktorú práve navrhol Zelenskyj, a tým oslabilo svoje vojenské spojenectvo s USA.

Niektorí Poliaci sa tiež obávajú, že možná úloha AfD v budúcej vládnej koalícii Nemecka by mohla viesť k oživeniu aspoň neformálnych nárokov na to, čo Varšava nazýva „Obnovené územia“, ktoré boli získané po druhej svetovej vojne. Boli to poľské po stáročia, kým sa nestali nemčinou, ale to už presahuje rámec tejto analýzy. Podobne existuje aj riziko, že Ukrajina po konflikte presmeruje časť svojho hypernacionalizmu preč z Ruska do Poľska, ktorého juhovýchodné regióny si nárokujú niektorí radikáli.

V dôsledku toho by hroziace odpútanie sa USA od Európy mohlo povzbudiť čiastočne AfD ovládané Nemecko a nenapraviteľne hypernacionalistickú Ukrajinu, aby jedného dňa presadili svoje nároky na Poľsko (možno aj spoločne), čo by mohli odradiť len úzke vojenské vzťahy Poľska s USA. Čo je dôležité, Ukrajina tvrdí, že už má takmer 1 milión vojakov, zatiaľ čo Poľsko a Nemecko aktívne súťažia o vybudovanie najväčšej armády EÚ, pričom Poľsko má už tretiu najväčšiu armádu v NATO.

Predchádzajúce dva odseky neboli napísané s cieľom naznačiť predpoveď o napadnutí Poľska Nemeckom a/alebo Ukrajinou, ale jednoducho opísať, ako by poľský vládnuci duopol mohol vnímať práve teraz rýchlo sa pohybujúce procesy v Európe a k čomu by podľa nich mohli viesť. Táto interpretácia by vysvetlila, prečo sa pronemecká polovica tohto duopolu, ktorý je v súčasnosti pri moci, rozišla s Berlínom kvôli tejto otázke a ukazuje, ako ľahko môžu USA využiť toto vnímanie na pokračovanie v rozdeľovaní a vládnutí Európy.

Neočakáva sa, že ani jedna polovica poľského vládnuceho duopolu nahradí svoj strach z ruskej invázie šírením strachu z nemeckej a/alebo ukrajinskej, no očividne ich znepokojujú posledné dva scenáre, ako dokazuje nový prístup PO k EÚ a USA. Odmietnutie postúpenia väčšej vojenskej suverenity EÚ vedenej Nemeckom pri posilňovaní vojenských väzieb s USA ukazuje, že aj tá najeurofilnejšia polovica tohto duopolu sa zaisťuje proti vyššie uvedeným hrozbám.

Pokiaľ ide o budúcnosť, PO buď odhalí vyššie uvedený prístup ako volebnú šarádu po májových prezidentských voľbách, alebo bude pokračovať v tejto trajektórii tým, že Poľsko bude opäť slúžiť ako hlavný spojenec USA na kontinente, po čom by sa jeho vládnuci duopol snažil získať určité výhody. Tie by mohli mať podobu pomoci USA Poľsku obnoviť jeho stratenú geopolitickú slávu v súčasných podmienkach prostredníctvom „iniciatívy troch morí“ a zároveň odstrašiť vnímané nemecké a/alebo ukrajinské hrozby.

Blížiace sa odpojenie USA od Európy by v takom prípade zostalo neúplné, pretože ich kontinentálne zameranie by sa presunulo do Poľska a jeho predpokladanej „sféry vplyvu“. Celkový počet vojakov by tam bol menší ako to, čo má teraz v Európe, ale aj tak by to stačilo na dohľad nad nimi po skončení ukrajinského konfliktu. Všetko však závisí od PO a tí by v konečnom dôsledku mohli uprednostniť ponechanie Poľska podriadenému Nemecku namiesto toho, aby sa opäť pokúšali pozdvihnúť sa ako regionálna mocnosť.

Andrew Korybko