Vyhlásenia a prejavy prezidenta Donalda Trumpa, viceprezidenta JD Vancea a ministra obrany Peta Hegsetha z minulého týždňa považovali transatlantické politicko-vojenské garnitúry za koniec sveta. To nie je celkom správne, ale treba povedať, že je to jasné vyhlásenie, že ak má vzťah medzi Spojenými štátmi a Európou vytrvať, musí sa zásadne zmeniť.
Trump, Vance, Hegseth: Ak chce Európa rešpekt od Washingtonu, musí prejaviť rešpekt Alabame, Kansasu a miestam, nad ktorými prelietate a ktoré volia republikánov (Foto: Anna Moneymaker/Getty Images)
Správny spôsob uvažovania o slovách je prirovnať ich k manželstvu. Jeden partner po rokoch narastajúcej frustrácie tomu druhému konečne povie, že sa veci musia zmeniť, inak spolu končia.
To kladie na druhého partnera, aby sa rozhodol: chcú obnovený vzťah, ktorý sa zmení tak, aby vyhovoval potrebám druhého partnera?
Faktom je, že Spojené štáty a kontinentálna Európa sa ako nešťastný manželský pár už desaťročia od seba oddeľujú. USA interpretovali pád Berlínskeho múru a následné rozpustenie Sovietskeho zväzu ako víťazstvo princípov liberálnej demokracie a kapitalizmu z Reaganovej éry.
Chcelo pokračovať v napredovaní a šíriť tieto myšlienky po celom svete. To viedlo k takzvanému Washingtonskému konsenzu, ktorý oživil globálny obchod. Vytvorila tiež myšlienku medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, príkazu, ktorý do značnej miery implementovali Američania riadení americkými hodnotami a podpísaný americkou vojenskou a ekonomickou mocou.
Kontinentálni Európania väčšinou vnímali rok 1989 a jeho následky ako koniec storočia vojny, ktorá sa začala v roku 1914. Po odstránení tejto hrozby stredopravé a stredoľavé elity väčšinou vnímali nové storočie ako šancu vybudovať to, čo považovali za civilizáciu vyššiu ako Spojené štáty.
Táto civilizácia bola globalistická, podobne ako tá americká. Európska únia sa rozšírila rovnako ako NATO a víťazné západoeurópske mocnosti naliali investície do čerstvo oslobodených krajín.
Do hry globálneho obchodu sa zapojili aj niektoré národy. Najmä Nemecko a Francúzsko ťažili z veľkolepého hospodárskeho rastu Číny, zatiaľ čo menšie štáty ako Švédsko, Dánsko a Holandsko dosahovali obchodné prebytky vďaka špecializácii na diskrétny tovar, ako sú liečivá.
Európska vízia sa však od americkej líšila v túžbe kontrolovať svetové konflikty. Amerika si udržala silnú armádu schopnú zasiahnuť kdekoľvek. Európske národy sa väčšinou odzbrojili, čím sa eliminovala ich schopnosť čo i len splniť svoje záväzky voči európskej kolektívnej obrane.
Rozvinuli tiež silné nezhody s Amerikou o tom, ako reagovať na globálne krízy. Napríklad Francúzsko a Nemecko odmietli podporiť americkú vojnu v Iraku na začiatku 21. storočia. Väčšina európskych krajín tiež odporúčala skôr spoluprácu s Iránom ako konfrontáciu.
Tento implicitný pacifizmus bola vlastnosť, nie chyba. Európske elity považovali vojnu za vec, ktorú prerástli. Pokračujúce používanie Amerikou pre nich považovali za užitočné, pretože im to poskytovalo obranu, no mimo tohto kontextu do značnej miery sebazničujúce.
Nekonečná diplomacia, nie vyhrávanie konfliktov, bola európskym riešením globálneho napätia.
Európske elity sa tiež začali vzďaľovať od akceptovania americkej politickej situácie. Stále viac opovrhovali ľuďmi a myšlienkami spojenými s Republikánskou stranou, pričom jednoznačne uprednostňovali kultúrne liberálne elity v Demokratickej strane.
Pokračujúce kroky nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, aby sa Nemecko viac spoliehalo na ruský zemný plyn, pričom odmietala výrazne zvýšiť výdavky na obranu, bol jasným znakom toho, že vzťah je v problémoch. Nie príliš zahalený pocit bol, že Nemci rozumeli Vladimirovi Putinovi lepšie ako Američania a najmä lepšie ako troglodyti ako Trump.
To znamená, že Trump a republikáni vnímali Putinovu inváziu na Ukrajinu napriek verejnej intervencii francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a nemeckého kancelára Olafa Scholza ako potvrdenie ich svetonázoru. Tohtotýždňové vyhlásenia sú názorným dôkazom tohto záveru.
Zjavné boli aj ďalšie jasné náznaky blahosklonnosti voči republikánskej pravici. Takmer náboženská oddanosť euroelít agresívnej politike klimatických zmien bola jedným z dôležitých dôkazov opovrhnutia Trumpovho krídla Republikánskej strany, ktoré uprednostňovalo maximálne využívanie amerických ložísk fosílnych palív.
Ale asi najvýrečnejšie bolo hlasovanie Európskeho parlamentu odsudzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických v prípade Dobbs , ktorý rozhodol, že neexistuje žiadne ústavné právo ženy na potrat. Republikánska strana bojovala za takéto rozhodnutie už desaťročia a odpor proti potratom bol základným princípom jej platformy od roku 1980.
Vedenie EÚ sa však domnievalo, že by malo urobiť morálne vyhlásenie, ktoré by nemalo žiadny vplyv na záležitosť čisto amerického domáceho záujmu. Verte mi, bolo to zaznamenané.
Podstata vyhlásení Trump-Vance-Hegseth je jednoduchá: už viac nebudeme hrať vašu hru. Pre pochopenie:
- Amerika sa už nebude zaručovať za vašu obranu a prevezme vedúcu úlohu pri riešení vašich konfliktov, pričom jej názory a záujmy budú ignorované a kritizované;
- Amerika nebude brzdiť svoju ekonomiku, aby sledovala ciele globálneho otepľovania, ktoré sa aj tak nedajú dosiahnuť, pretože Čína, India a ďalšie rozvojové krajiny neznížia svoje emisie skleníkových plynov;
- Amerika vám neposkytne bezplatný prístup k našej ekonomike, kým budete chrániť kľúčové segmenty vašej ekonomiky (automobily, poľnohospodárstvo, internet a AI).
Samozrejme, že to privádza vládnuce elity do varu, ale mali by si tiež uvedomiť, že si to privodili sami. Mohli sa prispôsobiť americkým požiadavkám od Obamovej administratívy na zvýšenie výdavkov na obranu, ale rozhodli sa ich ignorovať až do ukrajinskej invázie.
Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko – štyri z najväčších ekonomík EÚ – ani teraz neminú minimálne 2 percentá HDP na obranu, čo je dlho cieľom NATO, alebo sa ho sotva snaží splniť.
Európa sa mohla pred Trumpovým hnevom ubrániť budovaním voľnejších obchodných vzťahov so Spojenými štátmi počas Bidenovej administratívy. Namiesto toho sprísnili predpisy pre americké high-tech firmy a zachovali svoje prekážky americkému poľnohospodárstvu.
Európa už vie, kde je. Ak chce mať vzťah s Amerikou, musí mať vzťah s celou Amerikou, nielen s polovičkou, ktorú radšej pozýva na koktailové večierky.
Ak chce, aby miesto pri stole tvorilo jednotný front so Spojenými štátmi aj na ich dvore, musí rozvinúť tvrdú vojenskú silu, ktorá vzbudzuje rešpekt.
Ak chce rešpekt od Washingtonu, musí prejaviť rešpekt Alabame, Kansasu a miestam v nadjazdovej krajine, ktoré volia republikánov. A musí prejavovať úctu aj vlastným občanom, často z ich vlastných vidieckych a zabudnutých komunít, ktorí to cítia a volia rovnako.
Európske elity sa môžu rozhodnúť, že nechcú vzťah za týchto podmienok. To je určite jedna z možností a pochopiteľná, aj keď poľutovaniahodná.
Ale potom je to ich voľba, nie Trumpova. A potom budú musieť spať v posteli, ktorú si sami ustlali.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.