Bez zbytočných úvodov idem priamo k osobe jednoznačne najdiskutovanejšej a najkomentovanejšej – k lídrovi strany SMER-SSD a predsedovi vlády Robertovi Ficovi.
Slovenský premiér je dnes na koni, je to skutočne tak a ja to tu teraz konštatujem v tom najlepšom zmysle slova. Doprajem mu to, právom sa tak cíti lebo to tak naozaj je. Po všetkom tom nekonečnom špinení, ktoré ja osobne registrujem a komentujem od októbra 2002 – od pamätnej Mesežnikovovej konferencie o R. Ficovi – cez permanentné mimovládkové a mediálne lynče, dlhú opozičnú (v rokoch 2020 -2023 koaličnú) vojnu proti Smeru, snahe o jeho elimináciu zatknutím a uvrhnutím predsedu strany do väzby s cieľom postaviť ho pred súd za vymyslené kraviny, až po vlaňajší atentát na námestí v Handlovej a súčasné demonštrácie pred Úradom vlády a klebety o údajnom alkoholizme, je dnes Robert Fico na koni a právom sa cíti ako morálny víťaz ak hovorí, že došlo, a bude ďalej dochádzať, na jeho slová. Má pravdu. To neznamená, že by sa nebol občas v niečom aj mýlil, ale v zásadných životne dôležitých otázkach a témach mal pravdu a má ju aj pokiaľ ide o dôraz, ktorý kladie na bytostne dôležité národné a štátne záujmy Slovenskej republiky.
Lenže mohlo to dnes byť aj celkom inak, ak by bola vlaňajšie novembrové prezidentské voľby v Amerike vyhrala Kamala Harrisová. Našťastie tá vrchná americká progresivistka bola tak dokonale neschopná a groteskne hlúpa, že by ju bol porazil ktorýkoľvek okoloidúci náhodný chodec aj z ulice, nieto ešte starý skúsený lišiak Donald Trump. Bohužiaľ, priznajme si to, ak by bola vyhrala voľby o Biely Dom Harrisová, všetko by dnes vyzeralo úplne inak nielen v samotnej Amerike, ale aj v Európe a u nás. Naďalej by sem všetkými kanálmi tiekli doláre na podporu slniečkárov v politike a médiách proti Ficovi a jeho vládnej koalícii. Na to v našej pochopiteľnej momentálnom eufórii nezabúdajme a ja k tomu len dodám, že je smutné, že sme aj my tu doma v tomto malom nenápadnom nárazníkovom štáte v značnej miere závislí na tom, kto je alebo nie je prezidentom USA. To stojí za zamyslenie.
Nemecký kancelár Scholz, ktorý – nehnevajte sa na mňa – mi tak trochu pripomína nášho usmievavého územčistého majiteľa miestneho železiarskeho obchodu, sa teraz pohoršuje a rozčuľuje nad verejne vyjadrenou podporou Trumpovho viceprezidenta nemeckej AfD. Vance sa prepytujem nesral, povedal to na rovinu a všetko, čo má v Európe zdravý rozum, mu za to môže tlieskať. Scholz netlieska, ale mal by. Veď nech si teraz aj Nemci trochu užijú zasahovania zahraničia do ich predvolebnej situácie, lebo my tu s tým žijeme so sklonenými hlavami a zvesenými ušami od samého začiatku v roku 1989 kedy sme si ako truhlíci naivne mysleli, že k nám prišla skutočná demokracia bez cudzích papŕč v našich domácich veciach a v našej domácej a zahraničnej politike. Nie, milí Nemci, len vy pekne počúvajte Vancea, a hlavne už konečne rozumne konajte, lebo ste si svoj úhľadný štát tak neskutočne zaprasili a nezmyselne oslabili, že ste dokonca schopní sa ešte aj poďakovať keď vám niekto vyhodí vo vlastnom dvore do povetria plynovod Nordstream a vy nemáte odvahu opýtať sa veľkého brata za Atlantikom kto to urobil a prečo.
No a my tu v našej malej idylickej domovinke tiež radšej nevyskakujme ako Jánošíci okolo vatry ale uvedomme si a zamyslime sa keď sa vrátime z nedeľnej svätej omše, ako veľmi závisí situácia u nás nielen od Božích plánov s nami, čo je za mňa v poriadku, ale aj od toho, kto v Amerike vládne. Nezdá sa vám to choré? Mne áno.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.