NECH SA TÍ, KTORÍ SA PRED 22 ROKMI BÁLI HLASU ĽUDU, DNES NA NEHO NEODVOLÁVAJÚ

Návrh KDH, aby bolo v ústave zakotvené, že na vystúpenie z EÚ a NATO je potrebné referendum, považujem za absurdný a bezočivý. O vystúpení z Európskej únie sa aj bez tejto iniciatívy musí konať referendum, rovnako ako sa muselo konať aj o vstupe. Pokiaľ ide o NATO, tam treba zopakovať fakty, v ktorých má guláš nielen Lucia Štasselová a Samuel Migaľ, ale o ktorých sa v našich politických a mediálnych kruhoch náročky nehovorí. Občania Slovenskej republiky nikdy nechceli vstup do Severoatlantickej aliancie. V roku 2003 si podľa prieskumov verejnej mienky až 75 percent obyvateľov želalo o tejto otázke vypísanie referenda, no napriek tomu im to nebolo umožnené.

Politické a mediálne elity by chceli, aby sa zabudlo na to, že začiatkom roka 2003 vznikla občianska iniciatíva, z ktorej sa vyvinul petičný výbor za vypísanie referenda o vstupe do NATO v zložení Eduard Chmelár (predseda), advokát Ján Čarnogurský, publicista Roman Kaliský, sociologička Zuzana Kusá a generál Emil Vestenický. Za mesiac sa nám podarilo vyzbierať vyše 200 000 podpisov (uložených v archíve Matice slovenskej), a to bez akejkoľvek mediálnej podpory a technických prostriedkov (pripomínam najmä mladšej generácii, že vtedy neexistovali sociálne siete a všetko prebiehalo len vďaka osobnej iniciatíve stoviek dobrovoľníkov).

Bolo to ohromné spontánne hnutie a bývalý disident Anton Selecký (člen tzv. bratislavskej päťky) ho dokonca nazval najväčším občianskym vzopätím od čias Charty 77. Napriek tomu mocenské elity vyvinuli maximálne úsilie o zmarenie referenda. Dzurindova vláda urýchlene pretlačila vstup do NATO v parlamente, a to v skrátenom legislatívnom konaní. Usporiadali sme preto tlačovú konferenciu, na ktorej sme oznámili, že napriek tomu zber podpisov pokračuje. Boli sme šokovaní, keď na druhý deň všetky noviny vyšli s falošnou informáciou, že „Chmelár s Čarnogurským to vzdali“. Intenzita podpisovania hárkov od toho momentu prudko klesla. Až toto bolo ZMARENIE REFERENDA. Dodnes je to memento správania surovej moci. Ako hovorieval A. P. Čechov: „Nemôžem sa s vami podeliť o pozoruhodné víťazstvá, ale môžem vás ohromiť porážkami, ktoré som prežil.“

Dzurindova vláda, ktorej súčasťou bolo aj KDH, po celý čas lživo presviedčala občanov, že po vstupe do NATO bude naša obrana lacnejšia, hoci neutrálne štáty s výnimkou Švajčiarska mali oveľa nižšie vojenské výdavky. Klamala nás, že vďaka NATO je v Európe mier, hoci len štyri roky predtým Severoatlantická aliancia zaútočila na bývalú Juhosláviu v príkrom rozpore s medzinárodným právom. A vášnivo argumentovala, že na vstup do Severoatlantickej aliancie nie je potrebné referendum. Keďže tak urobila proti vôli občanov, je vyslovene absurdné až bezočivé, aby si teraz pýtala dovolenie na vystúpenie. Prípadný odchod z vojenského paktu by sa mal udiať tým istým spôsobom, ako sme do neho vstúpili.

Mimochodom, medzi desiatkami osobností, ktoré podpísali výzvu „Nech rozhodnú občania“, aby sa o vstupe do NATO konalo referendum, bol aj istý mladý muž menom Juraj Rizman. Ten istý Juraj Rizman, ktorý dnes falošne moralizuje a považuje za zradu akékoľvek diskusie čo i len spochybňujúce efektivitu bezpečnosti pod dáždnikom Severoatlanticlej aliancie. Jeho dnešný kamarát Martin Šimečka ho pred 22 rokmi spolu s nami kádroval na dvoch novinových stranách denníka Sme. Až tak veľmi sa hlasu ľudu vtedy báli. Tak nech sa na neho dnes neodvolávajú.

Eduard Chmelár