VŠETCI PREMIÉROVI MUŽI

Otvorený list Andreja Danka Robertovi Ficovi je rozbuškou, po ktorej sa otázka, či budú predčasné voľby, mení na otázku, kedy budú. A hoci sa líder Progresívneho Slovenska až trasie chorobnou túžbou po moci a predseda Smeru-SD sa tvári, že jeho strana je na túto možnosť pripravená, v skutočnosti sa obaja rivali budú usilovať takýto scenár odďaľovať. Aj vládnej koalícii, aj opozícii je totiž jasné, že predčasné voľby by za tejto situácie s najväčšou pravdepodobnosťou nič nevyriešili a priniesli by patovú situáciu, pri ktorej by jedna strana bola odkázaná na podporu Uhríka s Mazurekom a druhá na Matoviča s Pročkom. Ale čas, keď sa už jednoducho nebude dať inak a ďalej to už takto nepôjde, sa blíži.

Akokoľvek pôsobí Dankov list škandalózne, treba pripomenúť, že toto nie je ani zďaleka to najhoršie, čo sme od neho zažili. Veď sme tu už mali situáciu, keď Andrej Danko hystericky roztrhal koaličnú zmluvu a premiér Fico to vyriešil s gráciou, bez jediného slova navyše, za zatvorenými dverami. Dankov otvorený list je predovšetkým potupnou správou o ňom samom. Takto kvíli, žobre, vyčíta a vyhráža sa človek, ktorý už nemá žiadnu sebaúctu, ktorý stratil všetky žetóny a ktorý musí vedieť, že už nijako nedokáže ovplyvňovať hru. Predseda SNS za súčasnú situáciu obviňuje všetkých, len nie seba, opätovne perie špinavú bielizeň na verejnosti a nabíja opozícii zbrane ako jej užitočný idiot. Nedokáže prijať zodpovednosť za to, že túto situáciu spôsobil primárne on sám svojou totálnou neschopnosťou, lebo nedokázal urobiť poriadok s „neriadenými strelami“, na ktorých neudržateľnosť som upozorňoval už pred vyše rokom. Danko sa pokúša citovo vydierať Roberta Fica ako taký posledný zúfalec, keď mu vyhadzuje na oči, koľkokrát mu pomohol. Mohol by som mu kontrovať, že nezávislí publicisti ako ja pomohli vzniku tejto koalície viac ako celá SNS, keďže sme presvedčili a ovplyvnili státisíce ľudí, ktorí by za normálnych okolností Smer nikdy nevolili. Ale toto verejné „meranie si pipíkov“ k ničomu nevedie.

Premiér nemá veľa možností, ako situáciu riešiť. A čakal už pridlho. Na rozdiel od Andreja Danka sa predseda Hlasu-SD postavil k celému problému oveľa triezvejšie a racionálne uznal právo predsedu vlády zasiahnuť do vládnej krízy, ktorú už koaliční lídri nedokážu sami zvládnuť. Zároveň však správne premiérovi odkázal, že v tejto situácii sme sa nemuseli ocitnúť, keby nehral s predsedom SNS tú nepeknú hru, počas ktorej márnomyseľný Danko uveril, že sa môže stať predsedom parlamentu. Spoluzodpovednosť Roberta Fica za tento stav je neprehliadnuteľná.

Andrej Danko sa tradične prerátal ešte v jednej veci. Neviem, čo si od tejto formy komunikácie sľuboval, ale podpredseda vlády Robert Kaliňák mu dal jasne najavo, že Smer nevybočí zo svojej zvyčajnej taktiky nekomentovať podobné prejavy. Mimochodom (až neverím tomu, čo teraz napíšem), Robert Kaliňák už od atentátu pôsobí ako hlas zdravého rozumu nielen v svojej strane, ale aj v celej koalícii, keď obrusuje radikálne hrany a snaží sa vystupovať zmierlivo (čo Robertovi Ficovi občas až prekáža). A tak jediné, čo Andrej Danko docielil, že odkryl niektoré karty pre opozíciu. Aj Matúš Šutaj Eštok priznal, že „niektoré časti“ Dankovho listu sú pravdivé. Upresnime, Dankov problém nespočíva v tom, že by klamal, ale v tom, že je ukecaný ako klebetná baba a vynáša vnútorné spory koalície von (ten istý problém má aj Roman Michelko, ktorý sa ešte stále nedokázal preformátovať z úlohy komentátora do postavenia politika, a pre jeho prostorekosť ho radi využívajú novinári, hoci ich často zavádza a fabuluje).

A tak Andrej Danko vyrozprával, že od atentátu je Robert Fico nedôverčivý, uzavretý, že sa s nikým nestretáva a že rozhoduje autokraticky, z čoho musí mať opozícia ohromnú radosť. Keď už sa o tom takto hovorí, musím k tomu dodať malé upresnenie. Je pravdou, že dostať sa k Robertovi Ficovi je po atentáte čoraz ťažšie. Všetko riadi jeho nekompromisná tajomníčka Vidovičová, cez ktorú neprekĺznu ani jeho najbližší a premiér často ani netuší, koho zastavila, odmietla alebo odignorovala. Samotní podpredsedovia strany často nemajú základné informácie, a potom pred médiami tragikomicky predstierajú, že síce vedia, o čom je reč, ale vyjadrenie nechávajú na predsedu. Nevedia, a je to až ponižujúce. Ale nazývať Roberta Fica autokratom je prisilné slovo. Chápem, že takto ho chce vidieť opozícia, ale tak to jednoducho nie je. Robert Fico väčšinou pôsobí ako arbiter, ktorý zasiahne až potom, čo medzi členmi predsedníctva vznikne nejaký spor. Medzitým skôr mlčí a počúva.

Ale jeho izolovanosť začína byť problém. Robí totiž jednu komunikačnú chybu za druhou. Je pre mňa nepochopiteľné, prečo vydáva stanoviská k protestom tesne pred ich konaním. Sú veľmi nemotorné, zle čítajú situáciu a vždy pôsobia skôr ako motivačná pozvánka na demonštrácie. A keďže sa obklopil pochlebovačmi, nikto nemá odvahu povedať mu, čo robí zle. Navyše sa čoraz viac utieka k ľuďom, ktorí majú bližšie ku krajnej pravici ako Taraba či Bombic. Neverím síce Dankovej klebete, že ich láka na kandidátku, ale ak by to urobil, zásadným spôsobom by tým zmenil charakter strany a prišiel by o umiernených ľudí. Snáď si to ešte uvedomuje.

S preskupovaním voličov súvisí aj záujem oboch politických rivalov odďaľovať termín predčasných volieb. Úlohou Zoroslava Kollára je vysať národne orientovaných voličov a zabrániť tak kolízii Hlasu so Smerom na otázke vstupu Republiky do vládnej koalície. A na to potrebuje čas. Rovnako si bude vyžadovať určitý časový odstup vybudovanie nového sociálnodemokratického politického subjektu Reštart 21, ktorý vzniká okolo Petra Weissa a Borisa Zalu. Jeho úloha je presne opačná. Oslabiť ľavicu a odobrať jej niekoľko percent tak, aby to umožnilo vznik pravicovej vlády, ktorej jadro by tvorilo Progresívne Slovensko a SaS.

Ak majú koaliční partneri pud sebazáchovy, nezostáva im nič iné, než prijať podmienky, ktoré predloží Robert Fico. Jeho ultimátum bolo len formálne, všetci vedia, že ani predseda SNS, ani predseda Hlasu-SD nedokážu do pondelka nič vymyslieť. Navyše, ešte stále nie je jasné, v mene koho koná a ako sa zachová Samuel Migaľ, ktorý dáva čoraz agresívnejšie najavo svoj odpor k vládnej koalícii. Do hry sa však už musí konečne aktívnejšie vložiť prezident republiky. Je chvályhodné, že Peter Pellegrini prináša slovenskej spoločnosti nové podnety, týkajúce sa využitia umelej inteligencie. Aj to je úloha hlavy štátu, doteraz nevyužívaná. Ale je najvyšší čas mu pripomenúť, že prezident republiky má aj povinnosti vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky, na prvom mieste – zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. A že v týchto otázkach nemôže stáť bokom a tváriť sa, že jeho sa to netýka, že „všude válka, tady mír“ a ponúkať verejnosti fotky so psom plné šťastia, keď v štáte zúri vládna kríza, nie je zvolený predseda parlamentu, sudcovia ústavného súdu či členovia iných orgánov. Toto je ten čas, kedy musí byť prezidenta počuť a kedy musí byť cítiť, že vedie štát.

Situácia je naozaj vážna. Šimečka na plné ústa pripúšťa spoluprácu s Demokratmi. S tými Demokratmi, ktorí sa otvorene vyhrážajú, že pôjdy smerákom po krku, že všetkých pozatvárajú, inými slovami – že tu rozpútajú teror. Opozičným voličom treba pripomínať, že kým Matovič je blázon, Naď je bezcharakterný zločinec, ktorý sa chce mstiť. Je len agresívnejšou tvárou OĽaNO, z ktorého vyšiel. Ak tu niekto rád šermuje novotvarom „smerohlas“, tak týmto ľuďom môžete pokojne hovoriť „oľanokrati“. Vládna koalícia nesmie dopustiť návrat takýchto jakobínov, inak tu bude tiecť krv. Ale rovnako si musí uvedomiť, že ľuďom už dochádza trpezlivosť. A ako presvedčivo ukázal prieskum Eurostatu, netrápia ich dve pohlavia, migranti a LGBTI+ komunita, ale neriešené otázky rastúcich cien a nákladov na život (až 47 % opýtaných). Premiér má navyše zviazané ruky tým, že aby udržal krehkú väčšinu, nemôže meniť vedenie najproblematickejších rezortov (životného prostredia a kultúry), ale len tých, kde si to môže politicky dovoliť, hoci fungujú dobre. Ale s týmto spôsobom riadenia koalícia nemôže dlho vydržať.

Eduard Chmelár