Právo na nenávisť

AK ŠTÁT TRESTÁ EMÓCIE, SÚ OHROZENÉ NAŠE SLOBODY

Priatelia, dnes som znova napísal dlhší článok. Azda aj o niečo kontroverznejší ako obyčajne. Myslím si, že je potrebné verejne hovoriť o tom, či je správne, že na Slovensku sú ľudia posielaní do väzenia, do väzby alebo je im uložené niektoré z náhradných opatrení len preto, lebo prejavili emócie a názory.

Tento článok nie je o prípade občana Daniela Bombica alias Dannyho Kollara, aj keď je ním inšpirovaný. Včera súd rozhodol o tom, že v prípade menovaného existujú dôvody väzby a nahradil ju povinnosťou nosiť monitorovací náramok; zákazom vycestovania; povinnosťou raz mesačne navštíviť mediačného a probačného úradníka; povinnosťou zdržať sa nenávistných prejavov na sociálnych sieťach. Posledná z uvedených povinností ma zaráža najviac.

Po prvé, ak súd zakázal obvinenému „nenávistné“ prejavy, dáva logicky najavo, že niektoré jeho predchádzajúce vyjadrenia považuje za nenávistné, čím v konaní o väzbe, nie o merite veci, predčasne vyslovil názor (aj keď iba skryto) o vine. To je podľa mojej mienky porušenie princípu prezumpcie neviny.

Po druhé, nie je vôbec jasné, kto bude posudzovať a na akom objektívnom podklade, aký prejav Dannyho Kollara na sociálnych sieťach je alebo nie je nenávistný. S ohľadom na to, že rozhodnutie súdu bolo očividne ovplyvnené mediálnym nátlakom, je vysoko pravdepodobná účasť orgánov agitácie a propagandy aj na následnom posudzovaní „vhodnosti“ či „prípustnosti“ výrokov obvineného v čase výkonu väzby. A to ma privádza k širším otázkam, súvisiacim s problémom nenávisti a jej postihovania prostriedkami trestného práva.

Z hľadiska preberanej problematiky a jej aktuálneho kontextu je potrebné posudzovať nenávisť z troch samostatných hľadísk. Psychologického, morálneho a právneho.

Z psychologického hľadiska je nenávisť prirodzenou ľudskou emóciou. Nie je ani pekná, ani príťažlivá, ani produktívna, avšak je prirodzenou súčasťou ľudskej psychológie. Niekto dokáže nenávisť ovládať viac, iný menej. Niekto dokáže jej prejavy úplne eliminovať, niekto sčasti a iný vôbec nie. Ak človek v štádiu zrelej dospelosti tvrdí, že sa ho nikdy v živote nezmocnila nenávisť, je svätec alebo klame samého seba. Určite sa dá súhlasiť s názorom, že človek by mal trénovať psychiku, aby dokázal manažovať negatívne emócie. Ušetrí tým problémy sebe, okoliu aj spoločnosti. Nekontrolované negatívne emócie môžu prerásť až do násilia a v tej chvíli sa pohybujeme nielen na teritóriu psychológie a morálky, ale aj trestného práva. Domnievam sa však, že súčasťou psychologickej hygieny je nielen spomínaný vnútorný tréning, ale aj príležitostné a dobre odmerané ventilovanie nahromadených emócií. Aby sme boli aktuálni, uveďme nasledovný príklad: Novinári o osobe XY píšu a rozprávajú nepravdy, verejne ju znevažujú, manipulujú s faktami v jej neprospech a ešte si aj dovoľujú dotyčného človeka kriminalizovať bez existencie právoplatného rozhodnutia súdu. Keďže popísaný stav trvá dlho a s nezmenšenou intenzitou, poškodený na sociálnej sieti označí novinárov genitálnym slovníkom a pribalí k tomu konštatovanie, že ich nenávidí a praje im, aby zhoreli v pekle. A teraz čo? Takýto prejav má byť trestný? Alebo dôvodom na väzbu? S tým rozhodne nesúhlasím. Človek má právo nenávidieť a má právo to dať najavo, hoc aj expresívnym slovníkom. Samozrejme, ak nenabáda na násilie alebo sa násilím nevyhráža.

Posudzovaniu nenávisti z morálneho hľadiska venujem najmenšiu pozornosť, a to aj napriek tomu, že všetky veľké náboženské učenia považujú hnev, ktorý je otcom nenávisti, za pôvodcu mnohých hriechov. Nemyslím si totiž, že máme právo z morálneho hľadiska posudzovať či nebodaj odsudzovať druhých, ak nepoznáme pohnútky a všetky podstatné okolnosti predchádzajúce ich konaniu. Vo väčšine prípadov poznáme málo faktov, napriek tomu sú verejne a mediálne prezentované vyjadrenia preplnené morálnymi floskulami a moralizujúcimi úsudkami. Tým nehovorím, že morálka nemá mať vo verejnom diškurze priestor, avšak v tomto ohľade by sme si mali brať k srdcu Ježišov výrok „Neúďte, aby ste neboli súdený“ (Matúš, 6: 1-6).

Posudzovať nenávisť z hľadiska trestného práva považujem za mimoriadne nešťastné a v mnohých ohľadoch za nebezpečné. Ak niekto verejne povie alebo uvedie na sociálnej sieti, že ten alebo onen je „cigánska sviňa“ alebo „belošská kurva“ alebo „islamský vrah nevinných detí“, nepochybne to nie je pekné, ale nemali by sme ho za to trestať. Lenže náš Trestný zákon je plný viacerých gumených ustanovení, na základe ktorých je možné podobné výroky trestať. Zoberme si napríklad hanobenie národa, rasy alebo presvedčenia (§ 423 TZ) alebo časti ustanovení trestného činu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potláčaniu základných práv a slobôd (§ 422 TZ). Opäť nehovorím, že je pekné, ak sa niekto dopúšťa skutkov legálne definovaných v citovaných ustanoveniach. Hovorím len, že naša legislatíva umožňuje trestať ľudí len za prejavenie emócie, pretože sympatia emóciou je. Podľa mojej mienky je to nielen nesprávne, ale aj nebezpečné. Za absolútne zhubné považujem trestné činy spojené s extrémizmom (§§ 422a, 422b, 422c TZ). Už len preto, lebo posúdenie, čo je extrémistickým materiálom a čo ním nie je, musí byť z povahy veci mimoriadne subjektívne. Ľudia možno majú nepekná názory, ale nemali by sme ich za to trestať. Trestať je potrebné nebezpečné činy, prípadne nabádanie alebo prípravu na ich páchanie. Za názory a emócie trestajú len diktatúry a autokracie. Úplným faulom proti slobode je trestný čin takzvanej osvienčimskej lži, teda popieranie holokaustu (§ 422d TZ). Ak niekto popiera spáchanie genocídy na Židoch, Rómoch, Slovanoch a iných národoch, etnikách a náboženských skupinách, buď nepozná históriu, alebo sa dobrovoľne rozhodol ignorovať realitu. A to predsa nemôže byť trestné, aj keď v našom právnom poriadku to trestné je.

Koľko slovenských agitátorov, propagandistov a politikov očividne, dobrovoľne a vedome ignoruje realitu alebo ju úmyselne manipuluje? Aj za to budeme ľudí trestať?

Koľko slovenských agitátorov, propagandistov a politikov očividne podnecuje nenávisť? Aj nenávisť, čo viedla k atentátu na Roberta Fica. Ak však podnecujú nenávisť pseudo médiá, ide o službu verejnému záujmu, a ak sa nenávistne ventiluje občan na sociálnej sieti, ide o trestnú činnosť? Nie, za atentát nesie trestnú zodpovednosť len páchateľ. A na meranie nenávisti nemôžu a nesmú existovať dva zákonné metre.

Ľudia majú právo nenávidieť. A majú povinnosť nenávisť ovládať, aby neprerástla do násilia. Kto nedokáže rozlišovať medzi slovne ventilovanou nenávisťou a nebezpečným činom, je nebezpečným nepriateľom našich slobôd.

Peter Tóth