PREČO JE SÚČASNÁ OPOZÍCIA NAJMENEJ PRIPRAVENOU NA VLÁDNUTIE

Titulná strana Hríbovho plátku už zažila všelijaké dramatizácie, ktoré sa v momente svojho vydania nechtiac stali meta-karikatúrami. Ale až táto ma primäla k napísaniu analýzy, prečo by sa Slovensko malo obávať nástupu progresívnej trojky (ja viem, ja viem, na iné hry zastúpi Majerského Naď). Všetci vieme, že táto vláda má veľa nedostatkov. Priebežne ich pomenovávam aj ja, ale čoskoro im budem venovať samostatný článok. Najhoršie na tom však je, že Ficova vláda je ešte stále lepšou alternatívou, ako keby v tomto štáte uchopila moc táto partia potulných aktivistov s cirkusantskými číslami.

Neviem, či ste sledovali včerajšiu tlačovú konferenciu Progresívneho Slovenska. Bola jednou z najzbytočnejších, aké som kedy videl a dá sa prirovnať jedine k legendárnym Matovičovým seansám na TA3, ale toto bolo ešte o stupeň horšie. Jej predmetom totiž nebolo nič iné, len výsmech. Michal Šimečka sa vyškieral doslova ako zmyslov zbavený a snažil sa budiť dojem, že Robert Fico prišiel o rozum, pričom ako nepríčetný vyzeral líder PS sám. Nechcel by som byť v koži novinára, ktorý sa zmätene rozhodoval, čo z tejto tlačovky má vlastne priniesť čitateľovi. Šimečka sa snažil všetky informácie a podozrenia spravodajských služieb obrátiť na žart a urážky, že Ficovi muselo preskočiť a že za všetkým vidí Sorosa, ale nepodal jediný racionálny argument. Zakaždým, keď politici prerazia takýto suterén, sa pýtam, kedy už bude to konečné dno, od ktorého sa odrazíme…

Progresívci idú zjavne podľa predpísaného manuálu. V ňom sa píše, že všetky vážne obvinenia treba obrátiť na výsmech, ktorý prehluší každý argument. Ďalšou súčasťou manuálu je ignorovanie faktov. Takže hoci bola lož, že „Fico chce dostať Slovensko z EÚ“ tisíckrát dôrazne a kategoricky vyvrátená, opozícia sa tvári, že nič nepočula, ani nevidela, a toto klamstvo sa dnes objavilo na monitore opäť ako hlavné heslo tlačovky PS. A práve z toho dôvodu odmietli pozvanie prezidenta republiky na dnešný okrúhly stôl k smerovaniu zahraničnej politiky, lebo sa oprávnene obávajú, že výsledok tejto diskusie by musel viesť nevyhnutne k záveru, že ich hlavné motivačné heslo, s ktorým štvú ľudí do ulíc, je čistá vyfabrikovaná lož.

Tento manuál nevymyslela prostoduchá aktivistka Vierka Dubačová, nevymyslel ju George Soros, nevymyslela ju ukrajinská rozviedka a už vôbec nie gruzínski hrdlorezi. Vymyslel ju americký sociológ Gene Sharp, ktorý vydal v roku 1993 útlu knižku Od diktatúry k demokracii a je zaujímavé, že hoci vyšla vo viac ako 40 jazykoch, nikdy nebola preložená do slovenčiny alebo češtiny, hoci je to jedna z najvplyvnejších kníh posledných desaťročí, podľa ktorej sa riadili pokusy o farebné revolúcie v Srbsku, Gruzínsku, na Ukrajine, v Bielorusku, Kirgizsku, Barme, ale aj na Blízkom východe či v severnej Afrike počas tzv. Arabskej jari. Sharpov plán obsahuje 198 bodov, ktoré opisujú všetky účinné formy politického, ideologického a ekonomického boja proti legálnej vláde a Dubačovej mail je iba útržkovitým plagiátom tohto úspešného návodu. Samotný Sharp bol až do svojej smrti v roku 2018 pomerne neznámy, pestoval orchidey v dosť lacnom dome na predmestí Bostonu, kým jeho myšlienky vyučovali na akadémii v Katare, kde študovali budúci revolucionári z Egypta a Tuniska.

Takže tváriť sa, že tu neexistuje nijaká koordinovaná snaha o zvrhnutie vlády je mimoriadne falošné. Rovnako zlá je však aj reakcia vlády, ktorá niektoré veci nemiestne preháňa, čím znemožňuje spoločnosti pochopiť, o čo tu ide. Výsledkom je potom teatrálny let mladého Kaliňáka do Gruzínska, ktorý má pocit, že občiansky aktivizmus sa narodil s ním a prináša nám „senzačné odhalenia“, o ktorých vieme a píšeme už minimálne dvadsať rokov, ktoré sú ľahko dohľadateľné na internete a ktoré vôbec nemusia znamenať to, čo nám podkladá. Pretože to, že určité politické think-tanky prijímajú peniaze cez všelijaké nastrčené fondy a nadácie od zahraničných veľmocí a presadzujú tu štátne záujmy iných krajín, je známy fakt, ale to ešte stále nie je dôkaz, že sú zapojené do „štátneho prevratu“. Preto treba byť opatrný, fundovaný, nevydávať dohady za fakty a klásť kompetentné otázky. Jednu z nich položil v nedeľu v televízii TA3 jeho strýko: ako je možné, že zo všetkých aktérov na Ukrajine si organizátori opozičných protestov na Slovensku vybrali akurát tú najmilitantnejšiu skupinu a falošne ju označujú za hrdinov? Veď Mamuka Mamulašvili nie je žiadne neviniatko, je obvinený z vojnových zločinov a existujú dôkazy, že bez súdu popravoval ruských zajatcov. Preto opätovne kladiem otázku, prečo si slovenskí opoziční politici, ktorí sa považujú za liberálov, nepozývajú na pódium liberálnych kritikov Zelenského vlády, ktorí sú v exile, ale podporujú nacionalistický militaristický a skorumpovaný režim politickej trosky, ktorá sa snaží udržať pri moci za akúkoľvek cenu, ktorá sa snaží zmeniť Ukrajinu na jeden obrovský koncentračný tábor bez možnosti uniknúť a ktorá ponižujúco ponúka Trumpovi už aj ukrajinské nerastné bohatstvo.

Je to niečo podobné, ako keď exilová profesorka histórie Marta Havryško krúti hlavou nad rozhovorom poľského prezidenta Andrzeja Dudu pre denník The Financial Times, ktorý vyjadril obavy, že koniec vojny na Ukrajine by mohol vyvolať nárast cezhraničnej kriminality. Marta Havryško to okomentovala takto: „Najprv sťahujú radikálnu pravicu a neonacistov z celého sveta, aby bojovali vo vojne na Ukrajine. Dajú im zbrane NATO, trénujú ich a zatvárajú oči pred ich nacistickými symbolmi. Volajú ich „bojovníci za slobodu“, ktorí chránia „civilizovaný svet“ na Západe pred „barbarskými hordami“ z východu. A potom sa obávajú, že by sa z nich mohli stať teroristi a zločinci…“

Momentálne mám rozčítanú vynikajúcu knihu ukrajinského politológa (súčasného profesora na University of Ottawa) Ivana Kačanovského The Maidan Massacre in Ukraine (2024). Kačanovský už pred rokmi vystúpil s teóriou, že na Majdane strieľal niekto iný ako ukrajinské bezpečnostné zložky, a keďže ho bez akýchkoľvek dôkazov odbili, že ide o „konšpiračnú teóriu“, napísal tentoraz podrobnú 277-stranovú vedeckú monografiu podloženú bohatým poznámkovým aparátom. No ani v nej nie sú priame dôkazy, že by Gruzínska légia organizovala prevrat. Zhrňme si fakty, ktoré vieme: Mamulašvili sa koncom roka 2013 presťahoval na Ukrajinu, údajne aby podporil Euromajdan. V roku 2014 bol jedným zo spoluzakladateľov Gruzínskej légie, za ktorou stál dnes už uväznený bývalý prezident Michail Saakašvili, ktorý sám predtým zvrhol demokraticky zvoleného prezidenta Eduarda Ševarnadzeho. Kačanovský v spomínanej knihe prináša množstvo dôkazov, že na vraždení civilistov na Majdane sa podieľali aj gruzínski ostreľovači, píše o tom na viacerých miestach, ale nikde priamo nespomína, že malo ísť o túto légiu. Vieme len to, že aj vyšetrovanie ukrajinskej generálnej prokuratúry zistilo, že minimálne polovica demonštrantov na Majdane bola zavraždená z iných miest, než boli tie, ktoré boli kontrolované ukrajinskými bezpečnostnými jednotkami.

Nikoho však neobvinili ani z vraždy, ani z pokusu o vraždu. Je tu teda príliš veľa otáznikov – dosť na to, aby sme boli ostražití, ale aj dosť na to, aby sme nevyvodzovali predčasné závery.
Michal Šimečka a jeho suita však deň za dňom dokazuje, že ako líder je nezrelý a nekompetentný. Jeho dnešné vyhlásenie, že pozvanie prezidenta Pellegriniho na diskusiu o zahraničnej politike je pasca, považujem buď za prejav totálneho zúfalstva alebo pokročilého štádia paranoje. Chápem, že manévrovací priestor progresívcov sa extrémne zužuje. Bez štvania ľudí do ulíc by sa im celý ten konštrukt rozpadol. Pretože to najpodstatnejšie, čo im uniká, nie je to, že blúznenia o zákernej snahe Ficovej vlády vyviesť nás z EÚ sú totálnou neproduktívnou hlúposťou. Dokonca, oni sa do svojich klamstiev zamotávajú už natoľko, že dnes začali šíriť ďalší nezmysel – vkladajú priamo do Ficových úst, že vraj podľa jeho slov budúcnosť Slovenska môže byť aj mimo EÚ – čo on nikdy nepovedal! Klamstvo sa teda stalo pracovnou metódou Ivana Korčoka a Michala Šimečku. To najhoršie je, že im uniká kontakt s realitou.

Kým slovenská opozícia vedie neproduktívne a falošné debaty, že nás chce niekto vyviesť z EÚ, v samotnom srdci Európskej únie sa diskutuje veľmi konkrétne o jej budúcnosti. Neviem, či si progresívci vôbec uvedomujú, že ich hysterické reakcie na akýkoľvek náznak pochybností o udržateľnosti súčasného systému nás katapultujú mimo jadra európskych debát a prevracajú celý náš hodnotový svet naruby, pretože toto – prísny zákaz diskutovať o akýchkoľvek alternatívach mimo Varšavskej zmluvy a RVHP – sme zažívali za komunistického režimu. Udalosti posledných dní ukazujú, že sú otvorené všetky možnosti. My síce odchod z NATO neplánujeme, ale Severoatlantická aliancia sa môže celkom ľahko rozpadnúť, pretože za tlakom Donalda Trumpa na získanie Grónska treba vidieť niečo viac ako územnú expanziu USA. Grónsko ponúka najkratšiu cestu zo Severnej Ameriky do Európy. To by dalo Spojeným štátom strategickú prevahu pre ich armádu a ich systém včasného varovania balistických rakiet. USA prejavili záujem o rozšírenie svojej vojenskej prítomnosti v Grónsku umiestnením radarov vo vodách spájajúcich Grónsko, Island a Veľkú Britániu. Tieto vody sú vstupnou bránou pre ruské a čínske plavidlá, ktoré sa Washington snaží sledovať. Nejde teda ani tak o samotné Grónsko, ako o Severný ľadový oceán, na ktorý si Rusko doposiaľ veľmi úspešne nárokuje a obsadzuje nové a nové teritóriá tak, že zapicháva svoje vlajočky z titánu na morskom dne. A teraz to najpodstatnejšie.

Robert Fico po včerajšom mimoriadnom summite EÚ konečne pochopil to, čo spočiatku prehliadal, keď v prvej reakcii na zámer Spojených štátov obsadiť Grónsko flegmaticky odvetil, že im rozumie. Pochopil, že táto hra môže mať mimoriadne závažné dôsledky, ktoré smerujú k vytvoreniu novej vojenskej štruktúry USA-Kanada-Grónsko-Island-Veľká Británia, teda skutočnej Severoatlantickej aliancie bez kontinentálnej Európy, ktorá by úplne pokryla bezpečnostné záujmy Spojených štátov ktorá by nás dostala mimo hry. Je možné, že Trump vyobchoduje plánovanú anexiu Grónska za dohodu s Putinom v inej časti sveta, ale Arktídy sa nevzdá. A keďže v Bruseli konečne pochopili, že Spojené štáty, ktoré rozpútali globálnu obchodnú vojnu, nie sú partnerom, ale konkurentom, najvyššie poschodia európskej politiky zachvátila panika. Až teraz sa im môžu pragmatici typu Fico alebo Orbán hodiť. Ale obávam sa, že aj na to už je neskoro, pretože pán Bieleho domu vytrvalo ignoruje predsedníčku Európskej komisie a vsádza na bilaterálne rokovania, ktoré Európu rozdeľujú (preto vsádza radšej na Poľsko ako na Nemecko).

Tak či onak, práve tu sa ukazuje, že neschopní babráci typu Šimečka alebo Grőhling nie sú schopní čítať hru a viesť diskusiu o podstatných veciach kľúčových pre budúcnosť Slovenska. Oni netušia, čo by s týmto štátom robili, sú iba posadnutí prevzatím moci, ale ani európsku debatu nie sú schopní viesť v inom ako hysterickom až primitívnom móde, či sme za EÚ alebo proti nej. Nemajú nijaký plán, nijakú predstavu, čo by robili lepšie alebo inak ako Fico, a preto sa len neustále štylizujú do pózy, že ich cieľom je ho poraziť, a potom sa uvidí. Ale takto nie. Mám pre nich jediný odkaz: Vaše ciele sú neprijateľné, vaše ideály sú deštruktívne, vaše činy sú rušivé, vaše výzvy sú odpudivé, vaše hrozby sú absurdné. Vy nie ste perspektívnou alternatívou pre Slovensko. Iba jej hororovou verziou s tragikomickými prvkami.

Eduard Chmelár