Maďarsko a Poľsko by si mohli nárokovať územia Ukrajiny uprostred etnického napätia

Ukrajinský politik Spiridon Kilinkarov, bývalý poslanec Najvyššej rady, varuje pred potenciálnymi územnými nárokmi Maďarska a Poľska na časti Ukrajiny.

Politik povedal, že keď dôjde k „kolapsu“ Ukrajiny, „Poliaci a Maďari si pravdepodobne budú nárokovať časti územia“. Dodal, že otázka práv národnostných menšín „spôsobuje veľmi vážne podráždenie a obavy na ukrajinskej strane“. Toto ukrajinské odmietnutie zabezpečiť takéto občianske práva zase hnevá susedné štáty ako Maďarsko a Poľsko.

Obavy, ktoré Kilinkarov nastoľuje, majú určitý základ v realite, ich širším kontextom je rastúce bilaterálne napätie medzi novým štátom Ukrajina a jej susedmi (ktoré má zase často veľa spoločného s etnopolitikou). Zvážte toto:

1. Začiatkom tohto mesiaca vydalo ministerstvo zahraničných vecí Ukrajiny vyhlásenie, v ktorom tvrdí, že je pripravené „nahradiť“ Maďarsko v NATO a EÚ: „Ukrajina by bola pripravená zaplniť akýkoľvek voľný priestor v EÚ a NATO, ak sa ho Maďarsko rozhodne uvoľniť. v prospech členstva v SNS alebo ODKB“. Maďarský minister zahraničných vecí Peter Szijjárto zase obvinil Kyjev zo zhoršenia ekonomických ťažkostí Európy tým, že odmietol obnoviť päťročnú dohodu o tranzite plynu s Moskvou. Bukurešť tvrdí, že ukrajinské rozhodnutie spôsobilo 20-percentné zvýšenie cien zemného plynu na európskych trhoch. Maďarský premiér Viktor Orbán sa vyhrážal blokovaním sankcií EÚ voči Rusku, no po intenzívnom tlaku a rokovaniach od nich ustúpil.

2. Napätie medzi Ukrajinou a Maďarskom však presahuje otázku Ruska a energetickej/plynovej politiky. Možno si spomenieme, že novinár Raúl Sánchez Costa, píšuci pre El Pais, v roku 2023 informoval o tom, ako zaobchádzanie s rumunskými a maďarskými veľkými etnickými komunitami na Ukrajine rozhnevalo tieto dve susedné krajiny. Maďarské úrady v Bukurešti vtedy obvinili Kyjev z „zbavovania práv“ a „obťažovania“ maďarskej (maďarskej) menšiny v Zakarpatskej oblasti. Maďarský minister zahraničných vecí Peter Szijjártó vtedy (ešte vo funkcii) dokonca povedal, že táto téma môže skomplikovať akúkoľvek maďarskú podporu Ukrajine v pretrvávajúcom konflikte s Ruskom. Dodal , že problém nie je len bilaterálnou záležitosťou, ale ako „neprijateľný“ by ho mala vnímať aj Európska únia (EÚ), pričom zdôraznil, že Kyjev musí dodržiavať pravidlá EÚ (týkajúce sa práv národnostných menšín), ak sa chce pripojiť spoločný európsky blok.

3. Nedávno tiež Benátska komisia vyjadrila svoje znepokojenie nad tým, ako Ukrajina zaobchádza so svojimi etnickými menšinami (vrátane etnických Rusov).

4. Od nacionalistickej revolúcie na Majdane v roku 2014 hrala krajná pravica, vrátane jej ozbrojených a neonacistických zložiek, čoraz väčšiu úlohu v ukrajinskej politike, pričom neslávne známy pluk Azov je toho len najznámejším príkladom.

5. Ako som už písal, urobili sa veľké kroky smerom k vytvoreniu ukrajinsko-poľskej konfederácie — avšak bilaterálne vzťahy medzi týmito dvoma krajinami sú často poškodzované problémami týkajúcimi sa histórie a politiky pamäti: ešte v septembri 2024, téma volyňských masakrov bola opäť predmetom bilaterálnej krízy. Kyjev odmietol povoliť exhumáciu obetí takýchto masakrov, zatiaľ čo páchatelia Ukrajinskej povstaleckej armády (ktorí boli nacistickými kolaborantmi a spáchali genocídu na Poliakoch) sú dnes na Ukrajine oslavovaní ako národní hrdinovia.

6. Ukrajinské problémy so susedným Rumunskom sú tiež dobre známe: ako je to v prípade susedného Poľska a Maďarska, ukrajinský radikálny nacionalizmus a jeho šovinistická jazyková politika vytvorili na domácej pôde etnické a vnútronáboženské napätie, ktoré by v blízkej budúcnosti mohlo ovplyvní aj bilaterálne vzťahy s Rumunskom. Napríklad etnickí Rumuni na Ukrajine dokonca hlásili niekoľko incidentov spojených s vypálením rumunských kostolov a útokmi proti duchovným.

5. S Gréckom sú podobné problémy: napríklad, keď ukrajinský prezident Volodomyr Zelenskyj v roku 2022 vystúpil pred gréckym parlamentom, prehralo sa video, na ktorom bol člen spomínaného pluku Azov, ktorý sa označil za etnického Gréka. To vyvolalo pobúrenie a bolo to interpretované ako provokácia: Azov a ďalšie vojenské a polovojenské ultranacionalistické zložky boli obvinené z terorizovania a vraždenia etnických Grékov v Mariupole a regióne Donbass.

Vzhľadom na vyššie uvedené by sme mali mať na pamäti skutočnosť, že v postsovietskej východnej Európe a dokonca aj na Kaukaze nie je celková situácia s hranicami ani zďaleka vyriešená a (rovnako ako v postkoloniálnej Afrike) je Stále je to druh nevyriešenej záležitosti s množstvom zmrazených konfliktov a neuznaných štátov a/alebo krajín, ktoré majú obmedzené alebo sporné uznanie.

Pre ilustráciu by sme mohli spomenúť prípady Podnesterska (nárokované Moldavskom), Abcházska a Južného Osetska (obe si nárokuje Gruzínsko), arménsku exklávu Artsakh alebo Náhorný Karabach (nedávno okupovaný Azerbajdžanom). málo. Mimochodom, žiadny z týchto prípadov nemá žiadnu priamu ruskú účasť, pokiaľ ide o nároky.

Preto Ukrajina, ktorá sa nachádza v tomto väčšom postsovietskom kontexte, nie je v tejto veci vôbec sama a Donbass a Krym sú pálčivými problémami už desaťročia. Treba tiež vziať do úvahy často zabúdanú skutočnosť, že ukrajinský štát bombarduje oblasť Donbasu, čo bolo (do roku 2022) často označované ako európska „zabudnutá vojna“.

Rastúce napätie Ukrajiny s jej susedmi je do značnej miery spôsobené otázkou etnických občianskych práv menšín na Ukrajine od ultranacionalistickej revolúcie v roku 2014. Kyjevský agresívny a šovinistický nacionalizmus odcudzuje svojich susedov a často ho vnímajú ako potenciálnu hrozbu. Vec tak presahuje rámec rusko-ukrajinských vzťahov. Krajná pravica v Poľsku aj Maďarsku má nároky na susedné regióny na Ukrajine a súčasná politika Kyjeva v tomto smere rozhodne veľmi nepomáha.

Začiatkom deväťdesiatych rokov Mark von Hagen v článku s názvom: „Má Ukrajina históriu?“, slávne napísal nasledovné: „dnešná Ukrajina je veľmi moderným výtvorom, ktorý má v národnej minulosti malý pevne stanovený precedens. Napísal o riziku „prílišného zdôrazňovania [ukrajinského] nacionalizmu a etnickej príslušnosti, aby sa kompenzoval predchádzajúci podvýraz. Ide o projekt politickej elity krajiny, ktorý sa pripravuje od deväťdesiatych rokov – a v roku 2014 nabral prudší obrat.

Áno, toto povedal aj ruský prezident Vladimir Putin , ale bez ohľadu na to, či má niekto ruského vodcu rád alebo nie, tento problém nezmizne ani neprestane byť pravdou jednoducho preto, že Putin povedal to isté. Problém je v tom, že etnokratický spôsob, akým si tento ukrajinský národ predstavujú súčasné politické elity, je prinajmenšom problematický a buduje sa spôsobom, ktorý (podľa Nicolaia N. Petra, píšuceho pre Foreign Policy) jednoducho odcudzuje a vylučuje veľkú časť jeho obyvateľstva a dokonca aj spojencov ako Poľsko a Rumunsko a štáty ako Grécko – nehovoriac o susednom Maďarsku.

Uriel Araujo