Zástupná vojna na Ukrajine vedie aj k mimoriadne zvláštnym otrasom na Západe. Pomerne veľa ľavičiarov zarytých línií (alebo tých, ktorí sa tak definujú) zrazu obhajuje, v úzkej jednote s konzervatívnymi agitátormi, použitie západných zbraňových systémov proti cieľom v Rusku – vrátane riadených striel Taurus! – Prinútiť ich k tomu je oveľa jednoduchšie, než si myslíte: stačí ich správne navnadiť.
„Dekolonizujte Rusko!“ „Fórum slobodných národov Postrussia“, podporované americkými neoconmi, chce rozdeliť Ruskú federáciu na 41 nových štátov. Niektorí zarytí ľavičiari v Európe si myslia, že je to naozaj dobrá vec!
„Ľavica“, ak možno takto nevhodne zovšeobecniť, nebola nikdy pacifistická ako celok. Naopak: rozhodne pacifistické pozície boli často zasypané pohŕdaním a výsmechom. Ale vždy sa našli veľké osobnosti, ktoré aspoň proti niektorým vojnám zaujali jednoznačný a výrečný postoj – a často museli za svoje protivojnové úsilie trpko zaplatiť. Hovorilo sa tomu „antimilitarizmus“.
Antimilitarizmus
Každý rok v polovici januára si právom spomíname na Karla Liebknechta a Rosu Luxemburgovú, osobnosti nemeckej ľavice, ktoré nám v tejto súvislosti ako prvé napadnú.
Rosa Luxemburgová, ktorej sa v predvečer 1. svetovej vojny v roku 1912 spolu s francúzskym socialistom Jeanom Jaurèsom v Paríži podarilo prinútiť európske robotnícke strany, aby v prípade vojny vstúpili do generálneho štrajku (čo sa však podarilo neuskutočnia sa, keď sa veci stali vážnymi); ktorý na protivojnovej demonštrácii vo Frankfurte nad Mohanom na jeseň 1913 vyzval státisícový dav ľudí k odmietnutiu vojenskej služby a k odmietnutiu rozkazov: „Ak sa od nás očakáva, že použijeme vražedné zbrane proti našim francúzskym, resp. iných zahraničných bratov vyhlasujeme: ‚Nie, to nerobme my!‘“ a bol odsúdený na 14 mesiacov väzenia; utrpel nervové zrútenie, keď SPD spolu s ostatnými frakciami Reichstagu 4. augusta 1914 jednomyseľne odhlasovali vytvorenie špeciálneho fondu v hodnote miliárd na financovanie vojny a dokonca krátko zvažovali samovraždu; ktorý bol v rokoch 1915 až 1918 internovaný v rôznych väzniciach celkovo tri roky a štyri mesiace a 15. januára 1919 bol zradne zavraždený vojakmi Freikorpsu a uvrhnutý do kanála Landwehru.
Karl Liebknecht, ktorý v roku 1907 napísal „Militarizmus a antimilitarizmus“ a v tom istom roku bol odsúdený na jeden a pol roka väzenia za „prípravu velezrady’’; ktorý vystúpil na protivojnových podujatiach v Belgicku a vo Francúzsku v júli 1914 a bol jediným poslancom Ríšskeho snemu 2. decembra 1914, ktorý mal odvahu hlasovať proti schváleniu ďalšieho špeciálneho fondu na financovanie vojny; ktorý 1. mája 1916 ako vodca protivojnovej demonštrácie na Potsdamer Platz prehovoril vetou „Preč s vojnou!“ Preč s vládou!“ a potom bol opäť obvinený z velezrady a odsúdený na štyri roky a jeden mesiac väzenia, z ktorých si odsedel takmer dva roky; a ktorý bol zavraždený vojakmi Freikorpsu v ten istý deň ako Rosa Luxemburgová.
Trójsky kôň
Ešte raz: Aj keď človek niekedy v určitých situáciách zaujal antimilitaristický postoj, „ľavica“ nikdy nebola pacifistická. Použitie sily nebolo nikdy zásadne odmietnuté. Podkožne vždy rezonovali myšlienky „spravodlivej vojny“ a „spravodlivého násilia“ – aspoň pokiaľ boli obe buď revolučné, antiimperialistické alebo antikolonialistické!
A presne tu leží ľavá Achillova päta. Toto je bod, kde možno najľahšie zaviesť do diskurzu trójskeho koňa, ktorý, ak sa s ním šikovne naloží, môže niektorých ľavičiarov (alebo tých, ktorí si to myslia) nalákať do tretej svetovej vojny. V prípade Ukrajiny to vyzerá takto:
Ak sa vám podarí predať istých ľudí, ktorí sa považujú za ľavičiarov, téze, že Ukrajina je v „antiimperialistickom obrannom boji“, alebo ešte ďalej, že Rusko nevyhnutne potrebuje „dekolonizovať“, potom ste veľmi elegantne priniesli tieto ľudia v rade. Zrazu sa ocitnú nielen v tesnej blízkosti inteligentne prebudených „ľavičiarov“ životného štýlu ako Baerbock, Habeck a Hofreiter, ale aj v prvej línii s nenalakovanými agitátormi Strack-Zimmermann, Kiesewetter, Wadephul a Friedrich Merz. Keby mali dosť guráže v kostiach, mohli by veselo ísť do boja ako interbrigadisti bok po boku s ultranacionalistickými ukrajinskými polovojenskými jednotkami.
Skutočne úchvatný „jednotný front“!
„Antiimperializmus“…
Väčšine ľudí však zatiaľ postačí poslať na Ukrajinu príslušnú techniku alebo urobiť z bezpečného prístavu plnohodnotné vyhlásenia do sveta. Rovnako ako najvyššia kandidátka strany „Ľavica“ do Európskeho parlamentu Carola Rackete, ktorá tam v septembri minulého roku spolu s poslancami ľavicových strán z Fínska, Švédska a Dánska hlasovala za uznesenie, v ktorom členské štáty EÚ boli požiadané, aby „obmedzila používanie „západných zbraní proti legitímnym vojenským cieľom na ruskom území by mali byť okamžite zrušené“. Niektorí z „ľavicovej“ frakcie dokonca výslovne hlasovali za dodávku riadených striel Taurus. (Opatrenia, ktoré bývalý americký prezident Joe Biden, spomedzi všetkých ľudí, dlho odmietal prijať s odôvodnením, že sa chce za každú cenu vyhnúť priamej vojenskej konfrontácii medzi USA a Ruskom!) V rozhovore pre talianske noviny „La Stampa“ bývalá kapitánka Sea-Watch to povedala takto:
„Byť ľavicová znamená byť na strane utláčaných, či už v Palestíne, Kurdistane alebo na Ukrajine. Ak sa zhodneme na tom, kto má pravdu a kto nie, môžeme konať len týmto smerom. Vždy som bola kritická voči NATO, ale v tomto prípade je situácia veľmi jasná: bolo to Rusko, kto napadol Ukrajinu druhýkrát po Gruzínsku. Putin neuznáva suverenitu Ukrajiny a chce ju zničiť. Jednoznačne existuje utláčaný ľud a je našou povinnosťou pomôcť ho brániť. Nie je to otázka Východu alebo Západu, Ruska alebo NATO. Je to otázka imperializmu. Musíme pomôcť slabším brániť sa proti zneužívaniu silnejších a Rusko je jednoznačne silnejšie ako Ukrajina. Z tohto dôvodu musí EÚ pokračovať v dodávkach zbraní Kyjevu a umožniť mu zaútočiť na ruské územie.
Každý, kto tak rýchlo vie, kto je dobrý a kto zlý, kto si takmer reflexívne myslí, že je na pravej, nie: spravodlivej strane a podľa toho koná, sa prirodzene nemusí obávať intenzívnej analýzy histórie tejto vojny a jej príčin. Bojovníčka proti nespravodlivosti akceptuje, že v najhoršom prípade by nás jej oddanosť „utláčaným“ všetkých zatiahla do vojny s Ruskom – Putinova hrozba atómovou bombou je pre ňu len „blafom“!
Jedným slovom: Každý, kto bojuje proti imperializmu, t. j. je antiimperialista, môže v prípade potreby riskovať veľmi veľkú vojnu v Európe a v konečnom dôsledku aj svetovú vojnu – skutočne krkolomný manéver, ktorý (a pani Rackete je celkom dôsledná s) jej otec ľavicovej teórie imperializmu, istý Vladimír Iľjič Uljanov, by jeho požehnanie určite neodmietol.
… a „dekolonizujte Rusko!“
Niektorí ľudia sú ešte pestrejší – vidia sa aj ako ľavičiari – ktorí chcú využiť túto príležitosť na filetovanie, pardon: dekolonizáciu, celej Ruskej federácie.
Myšlienka nie je úplne nová a jej predstavitelia sú najneskôr od 24. februára 2022 opäť pripravení do akcie. Dick Cheney, minister obrany v rokoch 1989 až 1993 pod vedením Georgea H.W. Bush chcel začiatkom 90. rokov „nielen rozpustenie Sovietskeho zväzu, ale aj samotného Ruska, aby už nikdy nemohlo predstavovať hrozbu pre zvyšok sveta, čo vtedy chýbalo – „rozpad“. Ruské impérium“ – by sa teraz malo konečne vyrovnať. Americký autor Casey Michel koncom mája 2022 v rešpektovanom časopise The Atlantic napísal: „Západ musí dokončiť projekt, ktorý sa začal v roku 1991. Musí sa pokúsiť úplne dekolonizovať Rusko. Keď Ukrajina odrazí ruský pokus o rekolonizáciu, Západ musí podporiť úplnú slobodu ruských imperiálnych poddaných.
A neboli to len pompézne požiadavky. „Fórum slobodných národov Postrussia“ založené v máji 2022, ktoré sa okrem iného zišlo 31. januára 2023 v Európskom parlamente v Bruseli, uvádza celkovo 41 regiónov Ruskej federácie, ktoré je potrebné transformovať na nezávislé štáty. ! Okrem iného existujú, už s príslušnými štátnymi vlajkami, Čiernozemská republika (budúce hlavné mesto: Voronež), Povolžská republika (Samara), Spojené štáty Sibír (Novosibirsk) a Tichomorská federácia (Chabarovsk). (Mimochodom: Nacionalistickí Ukrajinci už vymysleli nový názov pre zostávajúci ruský štát: „Moscovia“!)
V západnej Európe sa na dekolonizačný vlak vrhli nielen zástancovia tvrdej línie ako šéfka zahraničnej politiky EÚ a podpredsedníčka Komisie Kaja Kallasová, ale aj niektorí ľavičiari, najmä taz a Nadácia Heinricha Bölla, ktorá pohotovo oznámila „11. Európske historické fórum: Dekolonizujte sa! Stručne povedané: európska ľavica a neochvejne neokonzervatívne kruhy „jedinej svetovej veľmoci“ cítia dekoloniálny ranný vzduch v útulnej jednote! (Je príznačné, že myšlienka na demontáž samotnej západnej hegemonickej moci pod týmto heslom neprichádza do úvahy…)
Následky, ak by sa skutočne otvorila Pandorina skrinka? Pozdravy z krvavých vojen na začiatku 90. rokov v postsovietskom regióne – z Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Moldavska – a z rozobratej Juhoslávie!
To však nie je všetko: jadrová doktrína Ruskej federácie od roku 2020 nepočíta s ničím menším ako s možným použitím jadrových zbraní v prípade ohrozenia existencie štátu. Možno by sme to mali vziať do úvahy skôr, ako do sveta svižne vytrubujeme dychberúce požiadavky na dekolonizáciu. Klasická veta zo slávnej knihy platí aj pre ľavičiarov, ktorí sú antiimperialisti a/alebo dekoloniáli:
„Po ovocí ich poznáte!“
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.