KAŽDÁ KOMUNIKÁCIA, KTORÁ NEBUDUJE MOSTY, ALE PÁLI ICH, JE PRE SPOLOČNOSŤ ŠKODLIVÁ

V zúrivej miestami až nepríčetnej zvade tohto „kresťanského bohabojného národa“ úplne zanikli slová pápeža Františka, ktoré predniesol v pondelok vo vatikánskej Klementínskej sále. Hoci boli určené riaditeľom komunikačných kancelárií biskupstiev z celého sveta a ja nie som katolík, posolstvo tohto múdreho muža ma zasiahlo opäť o čosi viac ako mnohých veriacich, ktorí sa k cirkvi formálne hlásia.

Pápež vo svojom príhovore zdôraznil, že komunikácia nie je len technickou záležitosťou, ale predovšetkým úkonom lásky a službou, ktorá má moc budovať mosty a šíriť nádej. „Zastavme sa a zamyslime sa nad spôsobom, akým komunikujeme. Pýtajme sa: ako vnášame nádej do prostredia plného zúfalstva? Ako liečime vírus rozdelenia, ktorý ohrozuje naše komunity?“ kladie si otázky hlava katolíckej cirkvi, ktorá vyzvala prítomných k sebareflexii. „Každý z nás je povolaný rozprávať príbehy dobra, ktoré zlomyseľná žurnalistika vymazáva, keď dáva priestor len zlu. Zlo existuje, je skutočné, nemožno ho ukrývať, ale má nás viesť k otázkam a odpovediam. Preto je vaša úloha veľká a vyžaduje si, aby ste vystúpili zo seba a spolupracovali harmonicky – ženy, muži, starí, mladí – s použitím každého jazyka: slova, umenia, hudby a obrazu. Iba spolu môžeme komunikovať krásu, s ktorou sme sa stretli, nie preto, že sme schopní, ale preto, lebo sa navzájom milujeme. Iba láska vytvára siete dobra, ktoré však musíme denne opravovať s trpezlivosťou a vierou. Sieť totiž nie je len digitálny pojem. Budujme siete vedomostí, schopností a príspevkov, aby sme mohli informovať a zachraňovať pred morom zúfalstva a dezinformácie.“

Asi nemusím klásť otázku, či sa nám darí práve takýmto spôsobom komunikovať. Zachytil som, že spisovateľ Pavel Baričák nedávno na facebooku vyzýval na zmierlivosť. Napokon musel svoj príspevok vymazať, lebo neuniesol takmer nevídanú vlnu nenávisti a zúrivého odporu k jeho postoju. To, čo sa odohrávalo pod jeho statusom, bola takmer literárna inšpirácia, ktorá mi pripomenula scénu z divadelnej drámy Karla Čapka Biela choroba (Bílá nemoc). Áno, tú záverečnú scénu, v ktorej doktor Galén kričí – „Ne! Válka ne! Nesmí být žádná válka! Musí být mír!“ – no nepríčetný dav ho najprv umlčí („Zrádce! Zbabělec! Urazil maršála! Na lucernu s ním!“) a vzápätí ho ušliape na smrť. Tak aj v tomto prípade (a nebol to nijaký anonymný internetový dav, ale väčšinou vzdelaní ľudia) na Baričáka ziapali, že dnes nesmie zostať neutrálny a že si musí vybrať stranu, na ktorú patrí.

Ale vy nie ste povinní zúčastniť sa na kolektívnej samovražde ľudstva. Keď pápež František zdôrazňuje „odolnosť priti zúfalstvu“, má tým na mysli niečo podobné, ako povedal George Orwell: Najstrašnejšia samota nepochádza z toho, že si sám, ale že si nepochopený, že stojíš v preplnenej miestnosti obklopený ľuďmi, ktorí ťa nevidia, ktorí nepočujú skutočnú podstatu toho, kým si. V takomto druhu samoty cítiš, akoby si bledol, mizol do pozadia, kým nie si ničím viac ako tieňom svojho bývalého ja. V takomto druhu samoty ti nechýbajú ľudia, ale spojenie. Túžite po tom, aby vás videli takého, akým v skutočnosti ste, aby niekto pochopil reč vašej duše a zložitosť vášho srdca. Je to ako stáť za sklenenou stenou a dúfať, že sa niekto otočí a uvidí vás. A vtedy sa začínajú objavovať pochybnosti. Rozmýšľate, či by ste sa nemali zmeniť, či by ste sa nemali stať tým, čo od vás svet očakáva. No ani vtedy samota nezmizne, ale rastie. Avšak práve v tej strašnej samote je tichá sila. Nájdeš ju v odolnosti držať sa svojej podstaty, aj keď je neviditeľná. Nájdeš ju v odvahe udržať svoje svetlo nažive, odmietnuť uhasiť oheň v sebe iba preto, že mu svet nerozumie. Práve táto skúsenosť vás naučí prijať to, kým ste, aj keď na to svet nie je pripravený. Naučí vás nájsť pokoj vo svojej vlastnej spoločnosti a vyživovať práve tie časti vášho ja, ktoré sa cítia osamelé a nepoznané. Práve to zvyšuje šancu, že sa čoskoro objavia práve tie chýbajúce spojenia. Takže vydržte. Nevzdávajte sa. Udržiavajte svoju podstatu sviežu. Odmietnite sa stať tieňom, aj keď sa tým vystavíte na určitý čas samote. Vaše skutočné ja si zaslúži zažiariť.

Prežiť túto dobu znamená odmietnuť jej plytkosť. Politické diskusie sú čoraz viac predstieraným konfliktom prázdnych ľudí, ktorí sa usilujú zdramatizovať rozdiely medzi nimi, lebo falošne dúfajú, že pošpinenie jedného bude očistou toho druhého. Je to uzavretý priestor, ktorý nie je otvorený načúvaniu svedectva druhých, sú to virtuálne gladiátorské zápasy, v ktorých sa usilujeme partnera v diskusii zničiť, nie pochopiť. Excelentnosťou moderátora by malo byť pomôcť komunikačne neobratnému, ale odborne zaujímavému hosťovi čo najpresnejšie sa vyjadriť. Moderátor vám však nechce pomôcť, on sa chce väčšinou predviesť. Cieľom nie je dostať z respondenta množstvo nových informácií, ale byť na neho dostatočne tvrdý, nie je to poznanie, ale show.

Ak sa rozhodla jedna strana nepovažovať pravdu za verifikačný kód komunikácie, ale radšej sa bude držať zvolených propagandistických formúl, nemali by sme pristúpiť na jej hru. Pravda nie je relatívna, takto ju deformuje iba manipulácia. Útok redaktorov verejnoprávnej televízie na svojbo kolegu Mateja Baránka nebol motivovaný snahou o vyváženosť informácií a zlepšenie práce, ale šikanou a ponižovaním každého, kto nepatrí do progresivistickej názorovej sekty. Anonymný „štrajkový výbor“, ktorý doslova vyštval jedného z najkvalitnejších moderátorov Slovenského rozhlasu, pripomína skôr jakobínske samozvané výbory, ktoré svojvoľne likvidovali ľudí za akýkoľvek prehrešok, než agilných bojovníkov za verejnoprávnosť.

A ak si samozvaní lovci hoaxov nevšímajú bludy typu „Fico nás chce vyviesť z EÚ“ (predseda PS Michal Šimečka), „Fico sa chodí klaňať zahraničným diktátorom, ktorí ani nevedia, z akej krajiny pochádza“ (poslankyňa za SaS Vladimíra Marcinko), „Na Slovensku sa vraciame do sovietskych čias“ (spisovateľka Monika Kompaníková v britskom denníku The Guardian), potom ich nemôžem brať ako autority, nemôžem ich brať ani vážne, lebo všetky tie smiešne figúrky sú len vplyvoví agenti jednej strany, ktorí sa neusilujú hľadať pravdu, ale vlastniť ju a obmedziť druhej strane slobodu prejavu. Spôsob, akým sa rozprávame s druhými, je dôležitý práve tak ako názory, ktoré presadzujeme. A každý, kto chce kultivovať vzťahy so svojím okolím, by mal predovšetkým uvažovať o tom, ako s ním komunikuje.

Eduard Chmelár