Osobnostný BANKROT vládnej moci v v rokoch 2020-9/2O24 v aplikačnej praxi

Primárne venované tým údajným 100 tisícom „veriacich“ na námestiach slovenských miest..

Na margo skandovaných a písaných HESIEL, pódiových VYHLÁSENÍ, OTVORENÝCH LISTOV rôznorodých občianskych združení, profesijných a stavovských spolkov vo veci porušovania a „unášania“ :

• právneho štátu
• slobody slova a prejavu
• demokracie
• spravodlivosti, atď. ..

Skloňujúcich ich slovom i písmom vo verejných prejavoch vo všetkých pádoch.

PRETO je dnes nanajvýš potrebné vystaviť tejto účelovej HRE účet. A to nejde lepšie ako nastaviť zrkadlo verejným žalobcom i sudcom. Na spôsob Luthera, na spôsob, akým on zverejnil svojich 95 téz, keď sa už nedalo mlčať. Ich pribitím na dvere kostola vo Wittenbergu..

Na Slovensku zverejnením FAKTOV,, „SKUTKOV, ktoré sa stali“, ktoré sa v inkriminovanom čase v dobe temna, v rokoch 2020 – 9/2024 udiali bez (vedomého) povšimnutia dobovej „mediálnej polície“. V čase právneho a informačného bezvedomia. V čase „rozkvetu“ domnienok, falošných tvrdení a podsúvaných „správnych názorov“, ktoré prekrývali náš potemkinovský svet, ktorý sme nie vlastnou vinou žili..

Lebo „NÁZORY“ majú samo osebe len význam „vody v koši“, lebo to je len „autorská forma“ vonkajšieho prejavu zastávaného (ideologického) postoja k veciam, dobovým udalostiam a javom,, zatiaľ čo FAKTY sú k ideológií imúnne. Tie neprepadávajú, tie zostávajú „v koši“. Lebo fakt je univerzálna hodnota, ktorá nemá politickú farbu, s ktorou by sa dalo hýbať podľa svojho ideologického presvedčenia.

A to sú tie (hľadané) pevné „Archimedove body“ na spevnenie charakterovej imúnnosti človeka voči účelovo podhadzovanej „cancel a woke kultúre“, ktorej sa darí preonačovať mysle ľudí  len a len „vďaka“ informačnej nevedomosti. V prvom rade tej faktografickej.

A na počiatku tejto idei treba vyjsť z histórie. Aj z tej prítomne žitej. Učiť sa z nej. Ako múdri a predvídaví ľudia. Lebo v nej všetko, čo potrebujeme na začiatku vedieť, aby sme mohli robiť dobré, premyslené riešenia. Je to hlboká učebnica, ktorú len treba vedieť čítať. A prinášajúca „faktografia“ je práve o tom. O tých poučných „pevných“ bodoch, s mnohostrannou vypovedacou schopnosťou..

A v snahe držať túto „zástavu“ nech je pre nás poučením história, dnes tá vzdialenejšia, tá spred 500 rokov, lebo dnes, po vyše 500 rokoch svet stojí opäť na prahu novej, tentokrát svetskej „reformácie“, nového poriadku doma i vo svete. Vyvolanej z rovnakých pohnútok, aké vtedy generovala doba tak nápadne podobná tej dnešnej. Ako výsledok vzájomnej neochoty počúvať sa, vnímať protichodné argumenty oboch „sporových strán“. Čo napokon aj vyústilo do definitívneho, nezmieriteľného rozdelenia „veriacich“. Vtedy na náboženskom poli, ktoré priam navlas kopíruje príčiny dnešného „civilného“ rozdelenia spoločnosti..

Dnes však už s pridanou, aj keď zatiaľ len veľmi krehkou hodnotou. Tou, za ktorou treba dnes vidieť nový, črtajúci sa svet – opúšťajúci manipulatívny, klamlivý verejný priestor, udržiavajúci ľudí v nevedomosti, so snahou centralizovať moc a určovať hodnotové preferencie proti záujmom väčšiny.

PRETO je tých 95 téz, ktoré Luther pribil na dvere kostola dnes inšpirácia, nová výzva ako ísť touto cestou verejne, príkladom. Vydať „bodové svedectvo“ o zamlčiavaných právnych, morálnych a etických zlyhaniach, ktoré sú nosnou príčinou rozdelenia spoločnosti. Všetko v úprimnej snahe otvorene hovoriť o „včerajšom“ zle v záujme zblíženia ľudí pre ich dnešné a najmä „zajtrajšie“ dobro.

Lebo ako je známe, rovnako z histórie, tentokrát tej literárnej, od G. T. Lampedusa : „Všetko sa musí zmeniť, aby všetko zostalo rovnaké..“

I.

A tento úmysel nejde začať príhodnejšie, ako predoslaním obrazového „predobrazu“ dnešnej témy:

A pred uvedením prvých, exemplárnych 10 TÉZ, ešte otázku, ktorú nejde nepoložiť.

Ako je možné, že na nasledujúce hriechy dnešnej opozície dávali tie samé média hlavného prúdu, pasujúce sa do role etalónov morálky a cnosti vo verejnom priestore – „včera“ ODPUSTKY, a dnešnú koalíciu „exkomunikovávajú“ na dennej báze za snahu hojiť pretrvávajúce otvorené rany na tele i na duši štátu. Tie, zo „včera..“

1. NAJPRV tie najhriešnejšie (pre)činy voči zákonu, o reálnom „únose PRÁVNEHO ŠTÁTU“

Vo forme otvorenej spovedi, ktorej sme sa dodnes nedočkali od hriešnikov samých. O tom, ako sa budovali skazené „základy ich novej viery od základov“. Ako sa zneužívala moc na politické účely. A hneď na tej najvyššej úrovni. Od účelového prijímania legislatívy – po jej bezprecedentné aplikačné praktiky..

Počnúc prijatím zákona „na zákazku“ (novelu zákona o prokuratúre) známeho ako „LEX LIPŠIC“. A inštaláciou „čelného skla“ Úradu špeciálnej prokuratúry končiac. Lebo o ňom je dnes primárne reč..

• To je ten už bývalý šéf Úradu špeciálnej prokuratúry, pre ktorého musela vtedajšia vládna moc (dnešná opozícia) znásilniť právny poriadok, keď ho chcela za každú cenu dostať na túto funkciu, pretože nespĺňal fundamentálnu podmienku – nebol prokurátorom. Preto sa musela dnešná opozícia zahrať na „krajčíra“, a ušiť zákon na mieru, skrz jeho „nekonfekčnú profesijnú postavu“..
• To je ten istý čo ho v NR SR schvaľovali a uviedli v stave „právneho bezvedomia“ do funkcie v čase, keď z právneho hľadiska bol vo VÝKONE trestu“. Inak to pochopiť nejde.
• To je ten istý, čo dostal podmienečný trest za rovnaký trestný čin (usmrtenie človeka na prechode pre chodcov) ako Skrúcaný – a pre toho – vtedy v postavení ministra spravodlivosti požadoval trest na tvrdo, basu..
• To je ten istý, čo v postavení ministra spravodlivosti podal dovolanie na Najvyšší súd voči rozhodnutiu nižšieho súdu, ktorý Skrúcanému udelil (iba) podmienečný trest. Aby na margo rozhodnutia súdu uviedol: „Súd dal prednosť páchateľovi trestného činu pred obeťou. Otázkou je, akú hodnotu má nevinný ľudský život v očiach členov tohto senátu..“
• To je ten istý, ktorému vybavil (povinnú) bezpečnostnú previerku (BP) Krajniak, jeho bývalý poradca na MV SR

Lebo on sám nemohol ako fyzická osoba o BP požiadať, lebo o BP – v prípade kandidatúry na funkciu, kde sa BP požaduje – logicky žiada príslušná prokuratúra; a v jeho prípade žiadna neexistovala, lebo nebol prokurátorom..

Preto sa muselo ísť na špeciálnu prokuratúru „oknom“ O BP preto požiadal NBÚ Krajniak, ako minister práce a sociálnych vecí, hoci na tom ministerstve nebol v žiadnom právnom vzťahu (ani byť ako šéf ŠP nemohol..), nehovoriac o tom, že o BP sa žiada na konkrétnu pracovnú pozíciu, ktorá BP vyžaduje a on pritom nezastával žiadnu, keďže s ministerstvom nebol v žiadnom právnom vzťahu..

A len pre „nepreukaznosť“ okolností, za ktorých došlo k získaniu BP do 2 mesiacov (čo bola – nie mimochodom – limitná lehota na jej predloženie do NR SR, kedy NR SR o kandidatúre rozhodovala) – sa táto skutočnosť do „téz“ nezapočítava..

• To je ten istý, pri ktorom ústavnoprávny výbor NR SR svojím uznesením č. 849/2002 nadväzujúc na predchádzajúce uznesenie č. 849/2001 konštatoval, že „nespĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov – povinnosť absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa“, ktorá je neopomenuteľnou podmienkou k pripusteniu na justičnú skúšku..
• A už len ako bodku na „i“ táto osoba bola ministrom vnútra v čase, v ktorom sa nepoužívali voči demonštrantom „rukavičky“, ale guma a vodné delá; presnejšie na verejnom zhromaždení, zorganizovanom na protest zverejnených ohavností z aféry známej ako GORILA, ktorá odhaľovala, ako vyplynulo zo zverejnených odposluchov, horibilné úplatky a korupciu za Dzurindovej vlády..

PS :

A viete si, čo len pri najbujnejšej fantázií predstaviť, aký škandál by vznikol v Bruseli, a tie procesie, tie „letecké mosty“ európskych poslancov do Bratislavy, prichádzajúcich BRÁNIŤ SLOBODU, DEMOKRACIU, PRÁVNY ŠTÁT, keby za Fica použili na tých údajných 100 tisíc demonštrantov „gumu a vodu“..?.

Len vtedy by len svet vedel, kde je tá „nová čierna diera“, Slovensko. Od Prahy, cez Brusel – až po Ohňovú zem..

A teraz „jingle“…

Ten zákon (Lex Lipšic), ako zákon (o Zbierke zákonov/tvorbe právnych predpisov) káže podpísali 3 najvyšší ústavní činitelia. Bez pocitu viny a hanby. Ba ešte s čerešňou navrch : V postavení vyhlásených plagiátorov, klamárov a špeciálnej sorty, ktorá mlčky potvrdzuje to známe pravidlo o tom, „kto mlčí ten svedčí..“ :

Začnime najprv od „protokolárneho“ konca.

1. Matovič, v postavení predsedu vlády, exemplárneho plagiátora-zlodeja;, ktorý sa k tomu verejne priznal – „ukradol som niečo, čo mi nepatrilo, som de facto v tejto veci ZLODEJ, čo je smutné a určite nie na chválu“. A iste uznáte, že zverejňovať viac „trestných činov“ v súvislosti s jeho nezabudnuteľným mandátom, by bolo len mrhaním času..

• Kollár, v postavení predsedu parlamentu, ktorý bol v dôvodnom podozrení, že jeho diplomová práca je kompilát zosnímaný z viacerých odborných publikácií..
• Čaputová, v postavení prezidenta, ktorá legitímnym spôsobom nesplnila podmienku koncipientskej praxe v povinnom 3-ročnom rozsahu tým, že do nej započítala aj prax u školiteľa, advokáta, s pracoviskom v Banskej Bystrici, 200 km vzdialenom mieste od jej trvalého  bydliska v PK, poukazujúc pritom na podmienku povinného pracovno-právneho vzťahu so školiteľom, nie kratším ako 40 hodín, vyžadujúci z praktického hľadiska DOHĽAD školiteľa,
• v rozpore s etickými (stavovskými) princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta získala týždeň (!) po nástupe na koncipientskú prax živnostenské oprávnenie, navyše bez toho, aby o tom z rovnakého princípu upovedomila advokátsku komoru
• počas výkonu koncipientskej praxe poskytovala služby neziskovej organizácií VIA IURIS bez preukázaného právneho vzťahu; tie nebola oprávnená vykonávať na základe získaného živnostenského oprávnenia s predmetom podnikania „Kontrola transpozície práva EÚ do právneho poriadku SR“ ktoré je vo význame právnej služby v režime živnostenského zákona nevykonateľné (bolo by neoprávneným podnikaním podľa zákona o advokácií)

• získať Goldmanovu cenu, ktorá sa vo svete cení ako tzv. zelená Nobelova cena za provinčnú, z vyššej úrovne bezvýznamnú environmentálnu aktivitu[1], je cez všetky čiary, na Slovensku už znevažujúco podceňujúc intelekt ľudí. Vediac pritom o existujúcom prepojovacom „oslom mostíku“ medzi ňou a strýkom Georgom prostredníctvom VIA IURIS. Toho mimovládneho združenia, ktoré sa náhodou nenáhodne angažovalo aj na ostatnej protivládnej demonštrácií v BA..

Taká je pravda. Len škoda, že „nie odveká“.

Lebo „včera“, pre dobový status „chráneného zvieraťa“ všetky tieto uvádzané informácie na verejnosti mali zaracha. Aby nenarušili udržiavaný „západný vietor“, živený spomienkový sentiment a starostlivo pestovaný „kult osobnosti“ pre budúce generácie. Dnes primárne pre neskúsených a nedozretých adolescentov..

A obzrúc sa tak dozadu, za uvedenými riadkami si ozaj nejde nepovzdychnúť. Lebo niet pochýb, že by bola isto-iste márna námaha hľadať už aj v niektorom zo štátov Afrického rohu takýto trestno-morálno-právny príbeh na najvyššej štátnej úrovni. A toľké poníženie štátu jeho vtedajším vedením by už nemohol vymyslieť ani sám Lucifer. Aj to len vtedy, ak by bol práve vo forme..

PS :

ktoré si už nemožno strčiť za klobúk. LEBO po tom všetkom je namieste (nemiestna) otázka. Je toto už KARMA Slovenska..?

Zabudnite. Vec je oveľa prozaickejšia. Je to len zrkadlový obraz duše slovenského človeka. Jeho zdedenej mentálnej schopnosti uveriť na počkanie. A vypnúť pritom ochranné inštinkty, ktoré dostal pre podobné prípady do daru. A to je materiál, aký majú doboví marketéri najradšej..

Lebo po dobre vykonanej práci strýka Georga už prišli na rad režiséri doby. PORADCOVIA, tí oficiálni, ako aj tí neoficiálni (nezabúdajúc na nedopatrením zverejnený prejav pre prezidentku, napísaný na PC predĺženej ruky americkej ambasády na Slovensku, Valáška). A MÉDIÁ hlavného prúdu. Aby sme uvideli a uverili, ako sa dá aj z vody vyrobiť Coca cola..

A uznáte, že urobili „dobrú“ profesionálnu robotu. Z profesijnej a z politickej „terra incognity“ – prezident. A od počiatku jej mandátu už nebolo nič zásadné, čo by vyšlo na verejnosť z jej hlavy. S trochou nadhľadu možno v tomto zmysle povedať, že to, čo nerežírovali poradcovia – boli iba VOJANY, vraj hydroelektráreň..

A o tom, že to nebolo myslené len a len s trochou nadhľadu, o tom svedčia všetky jej verejné vystúpenia, výroky a podivné počiny, s neprehliadnuteľnou pečaťou svojich „rádcov“. O  :

• tých nebezpečných, klamlivých ako : „VAKCÍNA je SLOBODA“,
• tých, s fašistickým podtextom ako „SLÁVA UKRAJINE“,
• tých bezhranične rusofóbnych, ako „Každý KTO je proti odpojeniu plynu a ropy z Ruska, ten ide proti záujmom tejto „KRAJINY“..“
• tých manipulatívnych, demonštrujúcich oddanosť svojim „politickým rodičom“, verejne prejavujúc obavy z porušovania ľudských práv v prípade Navaľného z Ruska a Cichnovskej z Bieloruska, zatiaľ čo nepadla ani zmienka o (nehoráznom) porušovaní ľudských práv a slobôd v prípadoch Assangeho a Snowdena počas jej celého mandátu
• tých farizejských, ako bol plač a krokodílie slzy v prípade smrti 2 osôb (inou sexuálnou orientáciou) pred „Teplárňou“, zatiaľ čo v prípade 5-tich mladých ľudí (študentov) jej (verejne) nevypadla ani slza..
• toho trestuhodného mlčania v prípade smrti advokáta Krivošenka, o ktorom je známe, že zomrel vo väzbe pre neposkytnutú zdravotnícku pomoc..
• toho rovnako trestuhodného mlčania v prípade advokáta Ribára, ktorý v tej najprísnejšej, kolúznej väzbe musel nezákonne prežiť 576 dní (pre istotu 16,5 mesiaca..), keď už zasiahol aj Ústavný súd, len v Grasalkovičovom paláci zostalo ticho ako v hrobe.

A to prežité ľudské utrpenie je pritom len „referenčná vzorka“ z väzobných praktík..

Či mali tieto ukážkové prípady len smolu v tom, že sa pri nich nedalo kopnúť do Ruska?

• a diplomatický deficit zostal v paláci aj v prípade chýbajúcej ochrany slovenského občana, J. Chovanca, ktorého (v priamom prenose) na letisku v Belgicku škandalóznym spôsobom ohrozovali na živote policajné zložky (!), aby napokon oň aj prišiel..
• a už formálnym (protokolárnym) vrcholom boli nedôstojné „modelingové“ aktivity na koberci v prezidentskom paláci pre módny časopis (Vogue), vystavujúc tak majestát hlavy štátu mimo misu spôsobom, kde už bola všetkým, len nie sama sebou.. (atď., atď.)

Súhrnne vzaté, toto je dôkaz toho všetkého, akú ozajstnú rolu zohrala. Ako bolo treba uveriteľne presadiť agendu, ktorá stála na počiatku dôvodov vsadiť na ňu v roku 2016 kartu. A ten 1.vklad do nej sa volal už spomínaná Goldmanova cena. Ostatné už poznáme z vlastnej skúsenosti..

Uvedomujúc si, že celé to všetko potom, už nebola len mobilizačná (predvolebná) rozprávka. Mimochodom nemorálne a dôvodne aj nezákonne čítaná slovenskej verejnosti v čase predvolebného moratória.

Tá o (zlatej) Zuzane, od pani Borušovičovej. Čoby odkukaný „príbeh ozajstného človeka“ od Borisa Polevoja. Príbeh voňajúci 50-tymi rokmi na Slovensku, ktorý skončil v realite, ktorá sa zrazila s koňom. Tentokrát tým „trójskym“, ktorý nám strýko George podhodil rovno na nádvorie Grasalkovičovho paláca. Venujúc ho nám „veriacim“ ako danajský dar, pravdaže z jeho čistých, nezištných, filantropických úmyslov.

Aby sme napokon dopadli ako Trójania. „Koňa“ vzali rovno do paláca. Zatiaľ však neotvorili dvere pevnosti dokorán. Odolávajúc doposiaľ ako pevnosť v Jerichu..

Dobrá správa pre obrancov je, odvolávajúc sa na spomínané poučenie z histórie, že už uplynulo viac ako 7 dní od pouličného obchádzania vládnych hradieb. A (optimistický) historický odkaz učí, že po márnom trúbení, a uplynutí tejto lehoty, „Jericho“ už nepadne. Keď nepadlo na 7.deň.

(viac „svetských téz“ v tomto čítaní z prítomnej histórie (pre obmedzený priestor) sa „na dvere kostola“ nezmestilo..).

Laco Kopál

[1] A čo je osobitne zreteľa hodné, treba vedieť, že tú významnejšiu, odbornú časť týchto aktivít preukazne vykonal právny tím z Mestského úradu PK, ako o tom poskytol verejné svedectvo vtedajší primátor O. Solga (prípravou vecnej a právnej dokumentácie) a následne advokátska kancelária G. Lehnert k. s. na Súdnom dvore EÚ, pozri Rozsudok súdneho dvora (veľká komora) vo veci C‑416/10“ (kde sa zúčastnila len ako jedna z 10-tok účastníkov z PK).