TRÓJSKY HOBBY HORSE VLÁDNEJ KOALÍCIE

Poslanec Migaľ sa už tak zamotáva do svojich klamstiev a fabulácií a la „Samuel mládenca príhody a skúsenosti“, až mi ho začína byť ľúto. S jeho výpoveďami, ktoré si čoraz viac protirečia, si už nevedia dať rady ani profesionálni opoziční propagandisti. Moderátor Braňo Závodský dnes po prvý raz stratil reč, keď zarazený z toho, čo mu Samuel Migaľ narozprával, povedal: „Teraz neviem, čo sa vás mám spýtať.“

Viem celkom isto, že mnohé z toho, čo za posledných 48 hodín Samuel Migaľ natáral médiám, nie je pravda. Myslím si, že to tušia aj opoziční politici a novinári, no napriek tomu tú špinu, ktorá sa im nahromadila pred dverami, využívajú alebo skôr zneužívajú na politický boj, akoby to bola pravda. To je dosť úbohé, ale úbohé je aj to, ako poslanec Migaľ neustále mení pointu príbehu, nemá ju premyslenú, koná inštinktívne, zrádza svojich včerajších priateľov a velebí svojich včerajších nepriateľov, popiera svoje svoje včerajšie slová a vymýšľa im nový zmysel, pobehuje od dverí k dverám ako štvaná zver a nikde ho nechcú… Smutný príbeh. Jediný, ktorý mu to nezožral, je paradoxne Igor Matovič, ktorý ho označil za bezcharakterného obchodníka…

Matúš Šutaj Eštok možno nedomyslel dôsledky svojho rozhodnutia vylúčiť dvoch migaľovcov, ale on nemal veľmi na výber a kritika premiéra na jeho adresu je tak trochu účelová. Migaľ je už dnes na druhom brehu. Ľudsky opustený a politicky bezcenný. Neurčil si ani cenu svinstiev, ktoré povypúšťal, namýšľa si, že jeho skupina má „obrovskú hodnotu“, ale v tom sa tragikomicky mýli. Nemá žiadnu cenu. Žiadnu. Je až príliš lacný. Alibistické slová Roberta Fica, že čo on s ním má, že on nie je predsedom koalície, ale predsedom strany, pôsobia tak trochu zvláštne. Ale je to taktika. Samozrejme, že on ako premiér je šéfom vládnej koalície, ktorá sa mu rozpadáva pod rukami. A pretože situácia je neistá, pripravuje sa na predčasné voľby, ktoré si síce neželá, ale vie, že sú čoraz reálnejšie, a preto nechce, aby mu zostal v ruke Čierny Peter. Preto naoko zbabelo dáva ruky preč od väčšiny problémov a tvrdí, že to nie sú jeho problémy a že rezorty, ktoré držia v rukách koaliční partneri, nie sú premiérske témy.

So Samuelom Migaľom si už neporadí ani jeho doterajší stranícky šéf, ani premiér. Počúvajte, čo hovorí. Naoko síce balamutí, že chce zostať súčasťou vládnej koalície, ale všetko, čo rozpráva, je už dištancovanie sa od jej krokov, je to rýdzo opozičná politika. Ak na logické novinárske otázky, prečo chce zostať súčasťou koalície, keď odmieta jej základné programové body, zmätene odpovedá, že chce zabrániť tomu, aby vláda pokračovala v plnení svojich priorít, tak to nedáva zmysel. Ak je príčetný, musí predsa vedieť, že koalícia nezačne podporovať militarizáciu Ukrajiny, neobnoví špeciálnu prokuratúru a nezruší trináste dôchodky len preto, lebo si to želajú migaľovci. A že sa začnú vyhrážať predčasnými voľbami? Nech sa páči. Na rozdiel od jeho koaličných partnerov, ale aj opozície je na ne Robert Fico pripravený v plnej poľnej.

Napriek tomu sú aktivity migaľovcov nielen nebezpečné, ale aj rozvratné. Najviac pre Hlas-SD. Už veľakrát som varoval pred tým, že ak si hlasisti nenájdu vlastnú identitu, neprežijú. Zdá sa, že ma predstavitelia Hlasu-SD vtedy nepochopili, vyhrievali sa na výslní, mali stabilnú voličskú podporu, v istom období dokonca mierne rastúcu. Lenže doba hojnosti pominula. Hlas-SD je dnes najviac ohrozenou parlamentnou stranou (okrem SNS, ale tá nie je ohrozená, ale politicky mŕtva). Práve takáto kríza dokáže najviac zatriasť jej stabilitou, a dovolím si predpovedať, že sa skôr či neskôr odrazí na voličskom prepade. Kritika predsedu strany Matúša Šutaja Eštoka je do istej miery neférová. Práve on zohral kľúčovú úlohu v období, keď strana vajatala, či ísť do vlády so Smerom alebo s Progresívnym Slovenskom.

Hlas-SD má typickú stredovú pozíciu, ale Matej Šutaj Eštok správne vycítil, na ktorej strane je dnes jej miesto. Túto pozíciu by mali rešpektovať aj jeho partneri, ktorí mu občas nadávajú div nie do zradcov, ale treba si uvedomiť, že táto strana tu nie je na to, aby plnila program smerákov či národniarov, že má vlastných umiernených voličov s názormi a očakávaniami, ktoré sú legitímne a že tieto postoje musíte rešpektovať. Bez Hlasu sa dnes jednoducho nedá postaviť vláda a keď takéhoto partnera potrebujete, tak je hlúpe provokovať ho do tej miery, že je nútený rozmýšľať o opodstatnenosti jeho zotrvania v takejto koalícii. Je pravdou, že Hlas-SD má pomerne veľa voličov, ktorí jednoducho Roberta Fica nemajú radi. Ale politika nie je o láske.

Pri hľadaní vlastnej agendy si však nevystačíte s tým, že budete občas korigovať Roberta Fica. To začne po čase liezť na nervy a hlavne to z vás urobí v očiach voličov nečitateľnú stranu, ktorá nevie, čo chce. Samuel Migaľ tvrdí, že Hlas-SD bol budovaný ako strana „pekných ľudí“. Ak to bolo naozaj rozhodujúce kritérium, nechápem, ako sa na kandidátke ocitli migaľovci… Ale žarty nabok. Hlas-SD nemá veľký manévrovací priestor, kam sa zaradiť. Môže využiť historickú značku svojho názvu a stať sa modernizačnou silou, ako boli na prelome 19. a 20. storočia hlasisti. Alebo môže budovať autentickú sociálnu demokraciu. Ale tú nemôžete budovať bez sociálnych demokratov, lebo ich tam nevidím. Do Hlasu sa zmestilo úplne všetko od sociálnych konzervatívcov až po liberálnu pravicu reprezentovanú Tomášom Druckerom a jeho poradcami Radom Baťom Danielom Bútorom, čo je v takejto koalícii úplne cudzí element. Samuel Migaľ sa chvíľu tváril, že je sociálnym demokratom, dnes už o sebe vyhlasuje, že je stredový človek a keby mu poskytlo útočisko KDH, nepochybujem, že by sa naučil aj modliť. Takže toto určite nie.

Zaráža ma, že prepytujem sociálnodemokratický premiér nepovažuje za „premiérsku tému“ riešenie kritickej situácie v zdravotníctve alebo školstve, ale zvoláva tlačovú konferenciu, aby nám oznámil – sám ako ten povestný kôl v plote – že chce zakotviť do ústavy, že máme len dve pohlavia. To zajtra dáme do ústavy, že kôň má štyri nohy a že slnko smie vychádzať len na východe? Sme normálni? Čo to tu riešime? Nielen sociálneho demokrata, ale každého voliča zaujíma predovšetkým to, z čoho zajtra zaplatí účty, či bude v nemocnici seriózne postarané o jeho matku a či mladí ľudia nájdu v tejto krajine uplatnenie. Premiér má pravdu, keď obdivuje Čínu, že ju nedobehneme ani vtedy, keby sme jej utekali naproti. Tak sa pozrite, koľko dáva Čína na vedu a výskum (napríklad len pred pár dňami tam predstavili prelomovú technológiu, ktorá dokáže produkovať kyslík vo vesmíre). A spýtajte sa našich politikov, prečo nemôžeme dávať na túto položku ani polovicu toho, čo dávame na zbrane, teda ani polovicu priemeru EÚ.

Vláda signalizuje, že ustúpi Donaldovi Trumpovi v požiadavke vynakladať na zbrojenie 5 percent HDP. Zisťujem, že väčšina ľudí nemá predstavu, aké sú to obrovské peniaze. To nie je nejaký bagateľ, slabých 5 percent zo štátneho rozpočtu, ako nedávno zavádzal podpredseda PS Tomáš Valášek. To je 5 percent z celkového vyprodukovaného HDP krajiny, a to je veľký rozdiel. Napríklad HDP Slovenskej republiky je takmer 140 miliárd dolárov. Celkové výdavky štátneho rozpočtu na tento rok sú odhadované na takmer 34 miliárd eur. To znamená, že podiel výdavkov na obranu Slovenskej republiky podľa predstáv Donalda Trumpa by predstavoval 7 miliárd eur. Pätinu štátneho rozpočtu. To by spoľahlivo rozvrátilo všetky naše sociálne programy. A pritom zdravotníctvo je u nás dlhodobo finančne podvýživené, vláda i opozícia túto situáciu podceňujú. Len na porovnanie: HDP Nemecka je 4,5 bilióna dolárov, nemecký federálny rozpočet predstavuje 490 miliárd eur a 5 percent HDP na obranu by pre nich znamenalo závratných 200 miliárd eur. Okamžite to odmietli. My, ktorí máme oveľa väčšie problémy ako Nemci, však chceme byť pápežskejší ako pápež…

Už aj voliči koalície sú z tejto situácie nervózni. Majú oprávnený pocit, že vláda nerieši to, čo sľúbila, že sa nezaujíma o ich problémy. Neviem, na čo je zo strany Prezidentského paláca dobré zvolanie okrúhleho stola k zahraničnopolitickej orientácii Slovenska, na čo je dobré podporovať a živiť túto opozičnú paranoju. Prezident musí vedieť, že reči o zmene našej zahraničnej politiky smerom na Východ alebo dokonca o úsilí vlády vyviesť nás z EÚ sú účelovo vyfabrikované lži. Ale keď už chce dávať týmto klamstvám zbytočný nadbytočný priestor, nech im pripomenie aj niečo iné.
Napríklad správu tlačovej agentúry SITA z 1. mája 2004, kedy euroskeptici demonštrovali v centre Bratislavy proti byrokracii EÚ. Organizátor protestu, istý Ondrej Dostál z Občianskej konzervatívnej strany, pre novinárov povedal, že touto akciou chceli upozorniť verejnosť, že v EÚ vidia mnohé črty podobné predchádzajúcemu režimu. Súčasnú podobu fungovania únie vraj treba zmeniť. Čuduj sa svete, dnes ten istý poslanec Ondrej Dostál ziape, že darmo to Fico zatĺka, on nás chce dostať z EÚ! Podobne aj Boris Kollár sa ako predseda parlamentu vyhrážal, že ak nám bude Brusel brať kompetencie, bude aj on za „opustenie tohto chorého spolku“. Vtedy to jeho koaličným partnerom a dnešnej opozícii nevadilo. Ale dnes sa kvôli absolútne nevinnej poznámke Tibora Gašpara a kvôli vyfabrikovanej lži štvú ľudia do ulíc. Prečo chce prezident republiky legitimizovať takéto choré uvažovanie?

Robert Fico sa dnes cíti na koni (nie na hobby horse). Jeho okiadzači o ňom šíria „urban legends“, aký je to neprekonateľný stratég. Ale do čerta s celou stratégiou, ak sa obmedzuje len na udržanie moci, ak štát stagnuje a krajina sa nerozvíja, ak sa dve dominantné strany vládnej koalície označujúce sa za sociálnu demokraciu, podriaďujú ultrakonzervatívnej agende svojho marginálneho koaličného partnera, ak v ich úsilí necítiť takmer žiadny ľavicový prvok. V priamom prenose tu sledujeme akýsi fiktívny súboj z fantasy príbehu, v ktorom koalícia a opozícia odvádzajú našu pozornosť vymyslenými politickými konfliktmi a marginálnymi témami, no nikto z nich nerieši podstatu. Koalícia vymýšľa hlúposti a chce meniť ústavu akoby to bola poviedka s voľným námetom, no ani jej nezíde na um, že naša ústava už 32 rokov sľubuje zákon o práve na štrajk, ale žiadna vláda ten sľub nedodržala. Opozícia zasa falošne vyvreskuje, že Slovensko je Európa, vymyslela si takmer antickú báj o únose Slovenska, ibaže tentoraz by to nemalo byť na chrbte býka, ale ruského medveďa. No absolútne si pri tom nevšíma, že táto Európa je postavená na nejakých sociálnych štandardoch, ktoré aj ona pošliapava, že sú jej absolútne ľahostajné zhoršujúce sa pracovné podmienky zamestnancov, že rozvášnených demonštrantov zabáva malomeštiackymi témami.

Všetko sú to hlúposti. Toto nie je náš boj. A preto varujem vládnu koalíciu. Začnite plniť váš program. Prestaňte sa správať ako nadutí márnomyseľní papaláši, precitlivenučkí na svoj majestát, ale ľahostajní ku každodenným trápeniam občanov. Moc nie je všetko. Prestaňte sa zaoberať sami sebou a vráťte sa k ľuďom. Možno vás títo opoziční babráci nedokážu poraziť. Ale nespoliehajte sa na to, že ľud vás nedokáže opustiť. Šanca, akú vám dali, sa už nemusí opakovať. Vládne strany sú známe tým, že po svojich bojoch nezbierajú ranených. Preto sa ľahko môžu prepočítať. Trója už horí.

Eduard Chmelár