MIESTO NAJVÄČŠIEHO UTRPENIA NA ZEMI SA DNES VOLÁ GAZA

Táto fotografia vyzerá na prvý pohľad ako hromada blata a prachu. Až keď si ju priblížite, zistíte, že je to to, čo zostalo z dva a polmiliónovej Gazy… V tieto dni si pripomíname nielen 80. výročie oslobodzovania slovenských miest a dedín, ale aj 80. výročie najstrašnejších vojnových zločinov na území Slovenska. Nemecká, Kremnička, Ostrý Grúň, Kľak, Kremnica, Kalište, Prievidza, Čierny Balog, Trenčín, Dubnica nad Váhom… Tisíce obetí, stovky masových hrobov, ktoré po sebe zanechali nacisti a ich gardistickí prisluhovači. Vyvraždené rodiny, vypálené dediny, zverstvá vymykajúce sa ľudskému chápaniu. Pripomíname si aj 80. výročie jednej z najslávnejších bitiek na Slovensku, legendárnych bojov o Čierny Balog, keď hŕstka iba 15 partizánov a 40 miestnych občanov (medzi nimi aj naši starkí Anna a Vojtech Dubínyovci, na ktorých v tieto dni ešte viac spomíname) v treskúcom mraze a hlbokom snehu odolávala dva dni a dve noci vyše 700-člennej nacistickej presile, kým ich zo zovretia nevyslobodila Červená armáda. Aj toto hrdinstvo sa vymyká ľudskému chápaniu, najmä keď sa prechádzate úzkou dolinou, v ktorej je rozosiatych 20 pamätníkov a masových hrobov a rozmýšľate, akým nadľudským úsilím, akým zázrakom sa dokázali ubrániť… A nezabúdam ani na to, že toto všetko si pripomíname v predvečer 80. výročia oslobodenia najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim sovietskou armádou, v ktorom bolo zavraždených 1,4 milióna väzňov. Tento deň zároveň uctievame ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Prečo som dnes teda vybral práve tento obrázok? Aby som zatriasol svedomím všetkých, ktorí si myslia, že ľudské utrpenie je minulosť, ktorá nám zakrýva oči pred súčasnosťou. Miesto najväčšieho utrpenia na Zemi sa dnes volá Gaza. Ak niekto dúfal, že krehkým prímerím sa genocída skončila, tak nová americká administratíva nenechala nikoho na pochybách, aké má s týmto územím plány. Za necelý týždeň svojho úradovania Donald Trump zrušil sankcie pe ilegálnych židovských osadníkov na Západnom brehu Jordánu; nariadil americkej armáde, aby poskytla Izraelu dodávku 900 kg veľmi silných bômb, ktorú zablokovala ešte aj Bidenova vláda pre obavy z nárastu civilných obetí bombardovania Pásma Gazy; jeho poradca pre národnú bezpečnosť Mike Waltz odkázal vojnovému zločincovi Netanjahuovi, že má podporu Bieleho domu, ak usúdi, že je potrebné obnoviť paľbu, a ten to hneď využil na zvýšenie brutality izraelskej armády a židovských osadníkov na Západnom brehu Jordánu a na streľbu do palestínskych civilistov v Libanone (15 mŕtvych), ktorí sa usilovali vrátiť domov. To najhoršie však prišlo dnes.

Donald Trump ako bezcitný obchodník pri pohľade na tieto trosky a spálenisko nevidí obrovskú ľudskú tragédiu. On tam vidí úchvatnú developerskú investíciu. A preto z paluby Air Force One oznámil novinárom svoje želanie, aby sa odtiaľ Palestínčania proste pakovali. Navrhol jednoducho plán na vypratanie Gazy a odsun Palestínčanov do Jordánska, Egypta a ďalších arabských krajín. Doslova a dopísmena povedal: „My to celé proste vyčistíme a povieme im: viete, je koniec.“ Námietku zúfalých Palestínčanov, že je to ich domov, odpálil cynickým: „Veď je to skutočný bordel, veď je tam všetko zdemolované.“ Predstavte si, že by Poliakom, ktorým nacisti zrovnali so zemou takmer celú Varšavu a ďalšie mestá, po vojne niekto povedal: Nájdite si iný domov, deportujeme vás na Ukrajinu a do Bieloruska, toto prenecháme Nemcom… Hovorím vám, tak dlho ste sa báli, že tretiu svetovú vojnu rozpúta Putin, až ju naozaj rozpúta Trump.

KORENE NENÁVISTI

V tejto súvislosti sa čoraz častejšie zamýšľam nad tým, kde sa v ľudskej povahe, ktorú sa už tisíce rokov pokúšajú krotiť rôzne náboženstvá, berie toľko nenávisti, ktorá sa nestráca, ale narastá do čoraz obludnejších zločinov. Podobné myšlienky musel mať aj prezident Pellegrini v Nemeckej, ktorý zjavne pohnutý z toho, čo tam videl (na tom mieste bolo popravených vyše 900 ľudí), povedal: „Ak bude nenávisť diktovať naše kroky, skôr či neskôr opäť prekročíme hranice, ktoré sme považovali za neprekročiteľné. A preto vyzývam všetkých, aby sme zastavili akúkoľvek mieru podpory nenávisti voči niekomu alebo voči niečomu, pretože sa raz môžeme zobudiť do takých strašných dní, aké ľudia zažívali už pred osemdesiatimi rokmi.“

Ale čo ak sme tie hranice už prekročili? Takéto výzvy verejných autorít sú síce potrebné, ale dokážu vášne iba čiastočne a dočasne tlmiť, nie zastaviť. Na to potrebujeme oveľa viac. Sme v štádiu dehumanizácie nepriateľov, kedy mnohí z nás už nie sú ochotní pripustiť, že ich videnie sveta je rovnako legitímne ako to naše, len vychádza z inej životnej skúsenosti. Nenávisť, ako poznamenal francúzsky spisovateľ a historik André Maurois, nevychádza z úsudku, ale z predsudku, zo spomienok, obáv a preludov. A keďže politika je presadzovanie skupinových záujmov a nevyhnutne predpokladá konflikt, výzvy politikov (a ani politizujúcich psychiatrov a učiteľov) už situáciu nezlepšia. Politika nie je nič iné ako systematické organizovanie nenávisti. Potrebujeme našu spoločenskú realitu depolitizovať a hľadať cesty k sebe.

Ďalším čoraz častejším problémom je, že naše svety sú už také izolované, že nenávisť vidíme len v tých druhých. Freud pomenoval agresívne správanie skupiny, ktorá dostala hysterický záchvat z „nenávisti“ oponenta (ktorý neraz len vecne kritizoval) ako neurózu. Nenávisť nie je ani omyl, ani nehoda na ceste k cieľu, je to bytostná túžba ničiť, je to neľudské baženie po boji, krvi a pomste. Ak je podľa Clausewitza vojna pokračovaním politiky inými prostriedkami, potom je nenávisť pokračovaním hnevu v časopriestore. Nenávisť je schopnosť udržiavať hnev, ktorým sa živí.
Nikdy nepochopíme príčiny nenávisti, ak sa ju budeme pokúšať potláčať tak, ako to robili prví kresťania alebo pred nimi už grécky lyrik Anakreón v 6. storočí pred n. l., ktorý hlásal, aby sme nenávisť oplácali láskou. Žiaľ, nenávisť je silnejšia ako láska, pretože láska je rukojemníkom svojho objektu (ženy, dieťaťa, čohokoľvek), o ktorý by mohla prísť. Nenávisť nič neobmedzuje, na ničom jej nezáleží, nemôže prehrať. Láska sa k niečomu vzťahuje, nenávisť sa vzťahuje len k sebe. Nenávisť sa živí ničením lásky a nijako sa jej nepodriaďuje – vždy, keď si myslíme, že nad ňou vyhrávame, mení len formu a priestor.

Predpokladať, že neresť sa skloní pred cnosťou a láska zvíťazí nad nenávisťou, je síce rozprávkovo milé, ale zakaľuje to náš úsudok a schopnosť porozumieť tomu, prečo je to v praktickom živote presne naopak. Svätená voda a cnostné kázanie málokedy zažehnajú ľudskú krutosť, ale chcú ju ospravedlňovať – povedal Baudelaire – a my nad ňou nikdy nezvíťazíme, ak nepochopíme, že doterajšie nástroje sú neúčinné, že dialektika na nenávisť neplatí, že trosky, ktoré po sebe zanecháva, neohlasujú žiadnu žiarivú, novú, lepšiu budúcnosť. A ak som vás zbavil ilúzií, tak som to neurobil s cieľom, aby ste upadli do beznádeje a nihilizmu, ale preto, aby ste pochopili, že tadiaľto cesta nevedie. Iba pravda nás oslobodí. A tú musíme začať odznova hľadať – aj v medziľudských a spoločenských vzťahoch. Pretože naším úhlavným nepriateľom nie je nenávisť, ale strach robiť niečo so smerovaním našej civilizácie.

Eduard Chmelár