TAKTO SA TO NESMIE ROBIŤ, DO PSEJ MATERE.

Otvorene sa priznám, že pôvodne som sa chcel na tomto mieste opozícii vysmiať. Pretože to, čo dnes predvádzal v parlamente Michal Šimečka, je na hlavybôľ. Takto nevyzerá líder opozície, ale frustrovaný lúzer, ktorý sa vracia večer z práce električkou a cestou nesúrodo nadáva na šéfa, na ministra, na prezidenta, na boha, na ženu, na celý svoj pokašľaný život, s ktorým si nevie dať rady. Keď k tomu doplníme ten jeho typický hysterický akcent, naozaj sa to nedalo počúvať a podľa mňa je len otázkou času, kedy si v Progresívnom Slovensku uvedomia, že ich nákladný koč neťahá silný kôň, ale vzpierajúci sa oslík, ktorý na to nestačí a treba ho vymeniť. Tým skôr, že niektorí progresívci sa k sebe hodia ako parené buchty s horčicou.

Ale chcem zostať vo vecnej rovine, preto sa obmedzím len na niektoré časti jeho prejavu, ktorým zdôvodňoval návrh na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády. Nebudem sa venovať notorickým nezmyslom, pretože keď niekto opakuje stokrát vyvrátenú lož o „14 rokoch vládnutia Roberta Fica“, už to vyzerá ako obsesívna porucha, hoci v skutočnosti je to len vedome demagogický manuál, ktorý progresívci podľa nôt svojich spindoktorov v pozadí opakujú ako papagáje. Chcem preto zareagovať na niekoľko dôležitejších vecí.

Šimečka v emotívne moralizujúcom duchu vyčítal premiérovi, že hovorí o majdane. Označil to za nebezpečné, lebo majdan vraj znamená sto mŕtvych od vládnych zložiek. Dajme teraz bokom, že dnes už väčšina serióznych štúdií spochybňune túto oficiálnu verziu strojcov prevratu, kto strieľal na kyjevskom námestí v roku 2014. Venujme sa skôr tomu, že Šimečka zákerne otáča celú debatu, pretože to nebol Robert Fico, kto prvý začal hovoriť o majdane. Bol to Denník N, ktorý na začiatku roka doslova vytkol opozícii, že nepripravuje majdan (podrobne sme na to upozornili aj na tejto stránke). A dodajme k tomu aj škandalózne slová reportéra Denníka N Andreja Bána, ktorý vyčítal opozícii slabosť a vysvetľoval to na príklade, že ani Reinharda Heydricha v roku 1942 nezastavilo písanie statusov, čo by sa dalo kvalifikovať ako navádzanie na atentát. Šimečka sa od týchto svinstiev nikdy nedištancoval a namiesto toho sa zbabelo pokúša zvaliť vinu na premiéra.

Druhá vec, ktorá ma zarazila, bolo označenie tureckého prezidenta za diktátora. Rozumiem tomu správne, že Šimečka považuje členskú krajinu NATO s druhou najväčšou armádou v aliancii za diktatúru? Aby ste mi rozumeli správne, nie som priaznivcom Erdoganovho režimu. Práve naopak. Medzi prvými som upozorňoval na to, že Turecko je v niektorých ukazovateľoch (napríklad v počte väznených novinárov) na tom horšie ako Rusko a že rozhodne nepatrí do EÚ. Rovnako som kritizoval, keď Andrej Kiska a Zuzana Čaputová označili Turecko za „ostrovček stability“ – a vtedy ľudia ako Šimečka, Korčok či Valášek mlčali. Ale z čoho mi už vonkoncom ostáva rozum stáť, keď ľudia ako Michal Šimečka dokážu nazvať Turecko diktatúrou a Ukrajinu demokratickým štátom. Turecko a Ukrajina sú totiž podľa Index of democracy bok po boku v tej istej skupine hybridných režimov. Nie sú to demokracie. Nemajú fungujúci demokratický systém, súdy sú skorumpované, opozičné médiá sú zakázané, opoziční lídri sú buď vo väzení alebo v emigrácii. Ale toto je typický dvojtvárny prístup progresívcov k zahraničnej politike.

Odvčera s pobavením sledujem, aká je opozícia zmätená z nástupu Trumpovej administratívy. Odrazu sú bezradní, lebo nikto im nedodal noty a márne na nich čakajú. A tak sú nútení improvizovať. Ivan Korčok sa pokúšal hľadať „slovenský záujem“ vo vzťahu k USA a našiel ho v bezpečnosti a obrane. Podľa neho je v našom záujme, aby sme vyhoveli Donaldovi Trumpovi v jeho tlaku zdvojnásobiť vojenské výdavky. Pritakal mu aj Tomáš Valášek, ktorý vyčítal ministerstvu obrany, že svoje prostriedky míňa aj na výstavbu nemocníc, škôl a ciest. To isté dnes povedal v parlamente aj Michal Šimečka, ktorý sa navyše ironicky vyjadril, že premiér by mal namiesto „svetového mieru“ riešiť našu vlastnú obranu…

Takže podľa progresívcov nemá byť prioritou vlády zdravotníctvo, školstvo a infraštruktúra, ale nákup amerických zbraní. Toto oni nazývajú „slovenský záujem“. A k Šimečkovmu hlúpemu vyškieraniu sa z mierovej politiky len toľko: mier nie je všetkým, ale bez mieru je všetko ničím. Strácam nádej, že tieto sfanatizované militantné mozgy raz pochopia, že pre našu bezpečnosť urobíme oveľa viac, ak investujeme do budovania nového medzinárodného bezpečnostného systému, ak namiesto nákupu predraženej nepotrebnej vojenskej techniky budeme viac financovať nové technológie a udržateľnú ekonomiku.

To je aj podstatou toho strašného nepochopenia, aké výzvy pred nami stoja. Člen predsedníctva PS Ivan Korčok a poradca prezidenta Ján Kubiš si včera na JOJ24 kurizovali, ako veľmi si rozumejú. Spoločne si zamoralizovali nad zahraničnou politikou Smeru a zhodli sa, že proti Trumpovi uspejeme jedine vtedy, ak si zachováme v EÚ jednotu, ktorú vraj slovenská vláda rozbíja… Páni, poobzerali ste sa trochu, čo sa deje okolo vás? Všimli ste si tú vlažnú reakciu Európskej komisie na Trumpove vyhrážky clami alebo anexiou Grónska? Na poddajné ustupovanie vo veci nátlaku na zvyšovanie zbrojenia? Alebo zaregistrovali ste odpoveď Ursuly von der Leyenovej na Trumpove plány vnútiť nám cenovo nevýhodný a ekologicky devastujúci americký skvapalnený plyn? Vraj „snáď si ho tým udobríme“!!! A tomuto vy hovoríte suverénna silná zjednotená Európa? Je to vôbec možné, že nás vedú takíto neschopní slabí tajtrlíci?

V tomto svetle sú postoje a kroky Roberta Fica viac proeurópske ako všetky stanoviská EÚ za posledné mesiace. On sa totiž snaží dotlačiť Európu k tomu, aby viac bojovala za svoje politické a hlavme ekonomické záujmy. V akútnej otázke plynu bola jeho včerajšia návšteva Turecka mimoriadne úspešná a za takú možno označiť aj prezidentovu návštevu Talianska. Len si všimnite, že prezident sa syretáva s najvyššími predstaviteľmi Portugalska či Talianska, premiér telefonuje s Donaldom Trumpom a Olafom Scholzom, prijímajú ho najvyšší predstavitelia Turecka, Ruska, Číny, Brazílie, Kórejskej Republiky, Srbska, Maďarska… a Ivan Korčok blúzni o tom, že Slovensko je medzinárodne izolované a bezvýznamné??

Samozrejme, je čo zlepšovať. Aj ja som kritizoval, že slovenská diplomacia pri tom dobiehaní zameškaného na Východe príliš zanedbáva Západ, že spoločný list veľvyslancov Nemecka, Francúzska a USA ohradzujúcich sa voči výrokom Andreja Danka je zdvihnutý prst, ktorý by nám všetkým mal signalizovať, že nesmieme urážať našich spojencov, iných nemáme. Ale Korčokova kritika je tak extrémne demagogická ako odtrhnutý vagón. Navyše si myslím, že občas už rozpráva z cesty, ako dnes, keď celkom vážne vyhlásil, že „musíme spoločne s USA zabrániť tomu, aby sa v Európe mohli meniť hranice silou“. Akože, to chce povedať, že toto je v záujme muža, ktorý chce silou anektovať Grónsko, čiže veľký kus európskeho územia, áno? Načisto sa tí progresívci pomiatli. Iba opäť dokazujú, že nemajú žiadne riešenia.

Všetky tieto veci však následne zatienila správa SIS o destabilizácii štátu, ktorú predniesol premiér v utajenom režime a následné rozhodnutie o tom, že rozprava o vyslovení nedôvery vláde bude neverejná. Nebudem a nemôžem sa na tomto mieste venovať obsahu správy SIS, ktorú považuje opozícia za absurdnú rovnako ako aj dôvody na utajenie. Možno áno, možno nie. Ale považujem za zbytočné až nebezpečné bezpredentné utajenie rozpravy, ktoré by svedčilo severokórejskému režimu, ale je nezlučiteľné s princípmi demokratického štátu. Zbytočné je to preto, lebo minimálne blázni ako Matovič nejaké časti správy aj tak vynesú von a spôsobia zbytočné dohady. Preto odôvodnenie koalície, že rozpravu zmenili na neverejnú preto, aby opozícia neprezrádzala informácie z utajovaného dokumentu, považujem za nelogické až absurdné. Takto vzniknú len zbytočné podozrenia až špekulácie, ktorých sa už teraz urodilo ako húb po daždi.

Táto vládna koalícia sa už izoluje od verejnosti natoľko, že pätolízači jej nedokážu dať spätnú väzbu, preto to musím povedať ja: nepáči sa mi to a je to kontraproduktívne. Vláda dnešný zápas s bezzubou opozíciou nemohla prehrať, preto považujem takéto metódy za úplne zbytočné a neoprávnené. Kontrola moci je základným právom opozície v demokratickom štáte, preto akékoľvek jej oklieštenie nás vracia do čias, do ktorých sa snáď nikto z nás vrátiť nechce. Moc, ktorá nevie pretrpieť zopár jalových táranín, za veľa nestojí a dlho nevydrží. Viem, že sa za to budú na mňa vo vládnej koalícii zasa hnevať, ale ak nikto nemá odvahu byť svedomím tejto vlády, rád sa tej úlohy zhostím. Už len preto, že sa nechcem mlčky prizerať na to, ako takýmito zbytočnými krokmi dláždia progresívcom cestu k moci.

Eduard Chmelár