Porazený potrebuje hrozbu…

Vsetko teraz, keď sa Donald Trump po druhýkrát ujal úradu, všetko úplne inak? Sotva, pretože jeho pole pôsobnosti nie je neobmedzené. Predovšetkým už nemá neobmedzenú slobodu voľby medzi ekonomickými a vojenskými prostriedkami. Dôvod dôvery? Najmenej pre Európu, ktorá nebude odmenená za lojalitu Nibelungov k Joeovi Bidenovi.

Biden rýchlo odstránil svoju „batožinu“ s početnými amnestiami a trénuje svoj útek na bežiacom páse…(symbolický obrázok)

Už vo svojom prvom funkčnom období sa Donald Trump ukázal ako chvastúň, ktorý veril, že všetko, čo potrebuje, je jeho osobný vzhľad, aby vyriešil veľké problémy a získal výhodnejšie ponuky, než aké mali jeho predchádzajúce vlády. Pravdepodobne si teda myslel, že jednoduché osobné stretnutie so severokórejským vodcom Kim Čong-unom môže ukončiť napätie na Kórejskom polostrove. A možno torpédoval jadrovú dohodu s Iránom, pretože pod vplyvom izraelského premiéra Netanjahua veril, že aj tu musí získať lepšiu dohodu.

V minuloročnej predvolebnej kampani zostal v tomto smere verný sám sebe. Sľúbil, že vojnu na Ukrajine ukončí jediným telefonickým rozhovorom s Vladimirom Putinom. Teraz schválil predĺženie lehoty. A veľmi sa chce stretnúť s ruským náprotivkom Putinom. Aj tu si možno myslel, že by mohol získať oveľa lepšiu ponuku ako Minské dohody, a tiež mohol motivovať vládu v Kyjeve, aby porušila Minské dohody.

O kurze USA po nástupe Donalda Trumpa si v Moskve budú robiť len málo ilúzií.

„Americké storočie“ na hlinených nohách

Od založenia OSN v San Franciscu v roku 1945 význam Západu neustále klesal. Dnešná OSN už nie je taká ako v roku 1945, aj keď pravidlá spolužitia medzi národmi a štátmi stále upravuje Charta OSN. Keď bola OSN založená, päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN (P5) stále predstavovalo väčšinu ľudstva, najmä preto, že Veľká Británia a Francúzsko ovládali obrovské koloniálne ríše. S koncom alžírskej vojny v roku 1962 sa ukázalo, že časy Francúzskeho impéria sa skončili a do konca 60. rokov 20. storočia muselo rovnaké uvedomenie prevládať vo vzťahu k Britskému impériu. Západ niekedy potrebuje trochu dlhšie, aby akceptoval nové okolnosti: napríklad ľuďom v New Yorku trvalo 22 rokov, kým pochopili, kto je v Číne skutočne zodpovedný. Čínsku ľudovú republiku uznala ako zástupcu čínskeho ľudu až Organizácia Spojených národov 25. októbra 1971 rezolúciou 2758 a rýchlo nahradila Čínsku republiku (Taiwan) vo všetkých orgánoch OSN.

Odchod USA z vojny vo Vietname a koniec systému Bretton Woods v roku 1973 v skutočnosti ukázali, že dni dominancie USA sa skončili. Zatiaľ čo USA ešte v roku 1950 vyrábali približne 60 % celosvetovej priemyselnej produkcie, odvtedy sa tento podiel výrazne zmenšil. Podiel USA na svetovom priemyselnom exporte klesol z 29 % v roku 1953 na 17 % v roku 1963 a na 13 % v 70. rokoch. To bolo sprevádzané aj poklesom jeho podielu na svetovom hospodárskom výkone.

Po rozpade Sovietskeho zväzu si mali triezvo uvažujúci stratégovia v USA uvedomiť, že globálna dominancia v „novom americkom storočí“, o ktorej niektorí ľudia vtedy hovorili, bola založená na slabom základe. Americkí vedci to pochopili pred viac ako 15 rokmi:

„U.S. bezpečnostná a zahraničná politika musí byť založená na pochopení limitov U.S. ekonomická, kultúrna a vojenská sila na formovanie svetového poriadku spôsobom, ktorý odráža americké záujmy“.

Stačilo počuť varovné hlasy. Teraz musí Trump zaplatiť za to, čo mu dali jeho predchodcovia.

Bella gerant alii…

Donald Trump počas predvolebnej kampane sľuboval rapídne zlepšenie ekonomickej situácie v USA a najskôr bude pracovať na znížení deficitu zahraničného obchodu USA. Toto pozadie mala aj jeho ostrá rétorika voči Kanade a premiérovi Trudeauovi okrem iného a zakročí proti každému, s kým má USA deficit zahraničného obchodu V roku 2023 uskutočnili USA 84 % svojho zahraničného obchodu s 20 krajinami, z ktorých dvanásť je členmi skupiny G20. Týchto 20 krajín zodpovedá za takmer celý exportný deficit USA. Lídrami exportného prebytku do USA boli a sú Mexiko, Nemecko a Taliansko. Ostatné krajiny G20 ako Austrália, Turecko, Saudská Arábia a Južná Afrika hrajú druhoradú úlohu, zatiaľ čo Argentína a Rusko nehrajú takmer žiadnu.

V dôsledku toho by Trumpova administratíva mohla byť v pokušení vyvíjať tlak najmä na Mexiko, Nemecko a Taliansko, ako aj na Čínu a Kanadu, aby znížili deficit zahraničného obchodu. V hľadáčiku Trumpovej administratívy by sa ale mohli ocitnúť aj ďalšie, ako Vietnam, Írsko, Thajsko, Švajčiarsko, Malajzia či Indonézia. Brazília a Singapur sú pravdepodobne na bezpečnej strane.

Vojny, ktoré USA viedli a stále vedú, zaťažujú USA aj ekonomicky. Trump musí veľmi rýchlo znížiť náklady na americkú armádu a americké vojny. Už si nemôže alebo nechce dovoliť financovať vojny iných krajín. Chcel by neviesť vojnu, ale radšej nechať vojnu viesť. Ostatné krajiny by mali zabezpečiť personál, znášať straty a pokryť náklady; Hlavná vec je, že to nie sú USA.

Vyšší učitelia demokracie závislí na autokratoch…

Z vojenského hľadiska je Trumpova sloboda konania obmedzená vo viacerých konfliktoch. Ani v prípadnej izraelsko-iránskej vojne nie sú možné rýchle vojenské riešenia.

Irán si, samozrejme, pamätá na vojnu v Perzskom zálive v roku 2003, keď aliancia pod vedením USA zaútočila na Irak, zdanlivo, aby ho odradila od používania zbraní hromadného ničenia, aj keď západní politici vedeli, že žiadne neexistujú. Vedeli to zrejme aj ľudia v Teheráne. A keďže pochopili, že na vás môžu zaútočiť na základe obvinenia z držby zbraní hromadného ničenia, aj keď ich nemáte, tí, ktorí sú pri moci v Teheráne, sa ich rozhodli získať. Čokoľvek iné by bolo neopatrné. Od roku 2003 je však jasné, že s USA nemožno uzavrieť výmenu zrieknutia sa zbraní hromadného ničenia za ochranu pred vojenskou agresiou. Irán má teraz zariadenia na výrobu jadrových zbraní, ktoré možno pravdepodobne zničiť iba atómovými bombami. Izraelčanom zatiaľ nedovolila takýto krok ani Bidenova administratíva. Naopak, Iránci ukázali, že dokážu prekonať vychvaľovanú izraelskú protivzdušnú obranu a zasiahnuť dobre chránený cieľ v Izraeli. Preto nebude existovať jednostranné vojenské riešenie tohto konfliktu.

Pokiaľ ide o Izrael, Trumpova sloboda politického konania je masívne obmedzená. Stále je čerstvá spomienka na vystúpenie Benjamina Netanjahua v americkom Kongrese, kde ho prijali búrlivým potleskom a s pomocou svojich priaznivcov diktoval svoju zahraničnú politiku Bidenovej administratíve. Donald Trump je momentálne pevne na Netanjahuovej strane; Nemusí mať inú možnosť. V Sýrii sú od Turecka závislé aj USA. Prezident Recep Erdoğan už niekoľkokrát dokázal, že Turecko je schopné samostatnej zahraničnej politiky. Trump teraz musí urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby zabránil konfrontácii medzi spojencom NATO Türkiye a spojencom USA Izraelom. Navyše, USA už bez tureckej podpory nemajú veľký vojenský prístup do potenciálneho krízového regiónu južného Kaukazu – a teda do Iránu.

… a od skorumpovaných a neistých kantonistov

Donald Trump dal počas predvolebnej kampane veľmi jasne najavo, že sa chce dostať z vojny proti Rusku. Ak chcú Európania viesť vojnu v záujme územnej celistvosti a suverenity Ukrajiny, mali by tak urobiť vlastnými prostriedkami. V posledných desaťročiach vlády USA nie vždy dávali dôvod domnievať sa, že rešpektujú suverenitu iných krajín.

Vojna medzi Ukrajinou a Ruskom je z pohľadu USA vojnou medzi krajinou, ktorá je ekonomicky závislá od Západu a čoskoro už nebude mať rozvojový potenciál, a otravným konkurentom na trhu s ropou a plynom, s ktorým sú USA tak dobre, že už nerobím obchod. Prečo by mali USA financovať takúto vojnu a aj rekonštrukciu po vojne? Nedá sa predpokladať, že Donald Trump sa chce dostať z vojny proti Rusku preto, že nemá rád Ukrajinu alebo preto, že sympatizuje najmä s Vladimírom Putinom, ale preto, že nechce prevziať zodpovednosť na domácej pôde za to, že USA pokračujú. byť jednou z najskorumpovanejších vlád v Európe a posielať obrovské sumy peňazí bez toho, aby paralelne zakročili proti korupcii. Na druhej strane korupciu na Ukrajine nie je možné jednoducho „zastaviť“, pretože inak by vláda ako celok alebo jednotliví členovia vlády už nemuseli podporovať vojnu proti Rusku. Západ vstúpil do vojny so slabým kantonistom a Európania nemôžu zakročiť, ak Trump skutočne preruší prísun peňazí na Ukrajinu.

Donald Trump počas svojho prvého funkčného obdobia ukázal, že si o NATO veľa nemyslí. Môže to súvisieť aj s tým, že nechce navždy financovať bezpečnosť Európanov. Podľa Trumpa ide o krajiny, s ktorými má USA veľký obchodný deficit a ktoré de facto sponzoruje.

Ukrajina teraz stojí pred situáciou, v ktorej urobila všetko pre to, aby sa pripojila k aliancii, o ktorej existenciu už najdôležitejší člen, teda USA, nestojí. Ide o vyhlásenie bankrotu ukrajinských vlád v posledných rokoch.

Joe Biden, vhodný obetný baránok

Donald Trump má určite „zachránca tváre“ na vystúpenie z vojny na Ukrajine, pretože zo svojho predchodcu môže urobiť obetného baránka. Stačí, ak sa odvolá na odpoveď Bidenovej administratívy na ruské návrhy o európskej bezpečnosti z decembra 2021. Tie pravdepodobne obsahujú ústupky, ktoré Kremeľ očakáva od amerického prezidenta, ak sa má vojna na Ukrajine skončiť. To sa nebude páčiť európskym spojencom USA, no Trumpove vyjadrenia nikdy nenaznačovali, že by pre neho boli názory Západoeurópanov obzvlášť dôležité. Jasne to ukázali jeho nedávne vyhlásenia týkajúce sa Grónska a úrovne európskych vojenských výdavkov. Vie tiež, že tieto požiadavky sú pre Európanov neprijateľné. Zdá sa, že Trumpov tím stále verí, že sa z ukrajinskej vojny dostane bez ústupkov. Kremeľ si uvedomuje Trumpovu túžbu dostať sa z vojny – a bude požadovať dohodu.

Vojna na Ukrajine ukázala, že Rusko je plne schopné postaviť sa USA a nedá sa ľahko zraziť na kolená ani ekonomickými, ani vojenskými prostriedkami. Volodymyr Zelensky mohol sľúbiť Joeovi Bidenovi najmä to druhé. Možno však Biden využil Zelenského neskúsenosť, aby ho motivoval hrať sa s ohňom, čo sa 24. februára 2022 pokazilo. Podobne Biden pravdepodobne využil politickú slabosť kancelára Scholza na zorganizovanie zničenia Severného prúdu II. Trump by mal očakávať, že sa to v Nemecku v určitom okamihu spamätá a zodpovednosť za to môže presunúť na svojho predchodcu.

Európania, ktorí s Bidenovou administratívou za chrbtom verili, že dokážu zraziť Rusko na kolená, sa čoskoro môžu ocitnúť bez podpory USA a čeliť plnému hnevu Ruska.

Intervencionizmus na ústupe?

Donald Trump bude presadzovať národné – najmä ekonomické – záujmy USA nekompromisnejšie ako ktorákoľvek predchádzajúca administratíva. Otázkou je, či to urobí vojenskými prostriedkami alebo inými prostriedkami. Celkovo si Trump musí v istom momente uvedomiť, že jeho možnosti konania vo viacerých súčasných konfliktoch sú obmedzené, že nemá slobodu výberu medzi ekonomickými a vojenskými možnosťami a že nemôže riešiť všetky problémy súčasne. Určite má záujem vyhnúť sa vojenským dobrodružstvám s neistými vyhliadkami na úspech. Veľkou otázkou bude, ktorým konfliktom sa chce vyhnúť, ktoré chce riešiť a akými prostriedkami mieni bojovať proti nim.

Donald Trump po svojom prvom funkčnom období zanechal neporiadok v oblasti kontroly zbrojenia, pretože nechcel byť viazaný zmluvami s Ruskom pri budovaní armády proti Číne. Európania utrpeli škody.

Vtedy neprejavoval strach z kontaktu s autokratmi. Počas predvolebnej kampane nikdy nevzbudzoval dojem, že by sa chcel odlíšiť ako bojovník za demokraciu a ľudské práva. Tieto deficity bude pravdepodobne lokalizovať predovšetkým tam, kde sú ovplyvnené jeho ekonomické záujmy. Ak mu ponúknete dobrý obchod, pravdepodobne to rozhodne rozhodne. Ekonomické obchody s vojenskými výmennými predmetmi sú pravdepodobnejšie ako predtým. Vojenské prostriedky má momentálne na výber najmä Rusko a jeho hlavnými protivníkmi už čoskoro nemusia byť USA, ale Európania.

Európa sa nebude zapájať do ekonomických a vojenských nekalostí a už teraz je stredobodom pozornosti Trumpovej administratívy. Nákupom zbraní z USA môžu Európania kompenzovať svoj exportný prebytok a zároveň ukázať, že sú pripravení viac investovať do svojej obrany. Tým vyvracajú Trumpovu kritiku. Výzvou pre európsku politiku teraz bude ospravedlniť spotrebiteľom a daňovým poplatníkom vyššie dane a životné náklady. Najlepší spôsob, ako to urobiť, je údajná hrozba z Ruska. Obojstranne výhodná hra medzi USA a Ruskom má jedného porazeného: Európu.

Zdroj: https://globalbridge.ch/der-verlierer-braucht-die-bedrohung/