KEĎ SA NEÚCTA STANE PREDMETOM OBDIVU, AKO SPOLOČNOSŤ SME ZLYHALI

Na pozdrav si podávali ruky už jaskynní ľudia. Pôvodný význam tohto úkonu bolo ukázať, že nie sú ozbrojení. Tým prejavili svoje priateľské úmysly. V starovekom Grécku vyjadrovali podaním ruky uzavretie zmluvy a až do konca 18. storočia to znamenalo aj čestné slovo. Až posledných 200 rokov znamená podanie ruky priateľský pozdrav a prejav zdvorilosti.

Nadaný mladý matematik, ktorý dnes pri udelení ceny v Grassalkovičovom paláci odmietol podať ruku prezidentovi republiky, má možno vysoké IQ, ale EQ má na bode mrazu. Toto nikdy nemôže byť prejav odvahy, ako sa vytešujú červené denníčky spolu s časťou opozície, ale prejav obludnej nevychovanosti. Odmietnuť slušné správanie výhovorkou, že Pellegrini je podľa niektorých klamár a podvodník, je v tomto prípade rovnako neprípustné ako nedokázať si zachovať slušnosť vo vzťahu ku Korčokovi, lebo ten je podľa iných ešte väčší podvodník a navyše prevracač kabátov. Ak by sme si neslušné správanie ospravedlňovali vlastnými subjektívnymi úsudkami, celé Slovensko by sa prestalo zdraviť a podávať si ruky.

Rozum mi zostáva stáť nie z arogancie nezrelého mladíka, ale z toho, že jeho pochabý čin oslavujú tí, ktorí sú pre mnohých ľudí, žiaľ, vzorom správania. A čo je už vonkoncom odporné: práve tí, ktorí tak radi zneužívajú primitívne propagandistický výmysel „ačohentizmus“ na potláčanie kritického myslenia, sa dnes vyhovárajú na to, že aj prívrženci koalície vedia byť neslušní. To naozaj týmto si idete ospravedlňovať váš nedostatok taktu a stratu súdnosti? Kam sme sa to ako spoločnosť dostali? Bolo to predsa také jednoduché. Pekne sa pozdrav, poďakuj sa, popros, podaj ruku, postav sa, keď k stolu príde dáma, zakry si ústa, keď kašleš, zaklop, keď vojdeš dnu – takto nás to učila babka, dedko, mama, otec. Čo sa zmenilo?

Táto spoločnosť je stratená, ak sa rozpadli a stratili význam základné pravdy. Ak Matovičovi, Naďovi a Gröhlingovi blázni vzývajú čin mladíka, ktorý nemá vypestované základné návyky slušnosti. Na toto nepotrebujete odvahu, ale stratu zábran, rezignáciu na úctu k ľudskej bytosti nie preto, lebo je prezidentom, ale preto, lebo je človekom. Tomuto mladému politickému aktivistovi s ukrajinskou stuhou väčšou ako jeho mozog nemal kto vysvetliť, že kritické myslenie sa nevyznačuje hejtovaním, ale diferencovaním, že vie o svete ešte príliš málo na to, aby niekoho nazval klamárom a podvodníkom, že človek s odlišným názorom nie je nepriateľ a že pravdu treba hľadať a skúmať, a nie vlastniť a vnucovať. Občiansky postoj k spoločenskému oceneniu je prejavom hrdosti a cti. A ten nezaujmete tým, že niekoho ponížite, ale tým, že ocenenie odmietnete. Namyslený mladík však neodmietol cenu, on sa za ňu odmietol poďakovať. A neúcta by nikdy nemala byť predmetom obdivu.

Takéto veci by však nikdy nemali byť prejavom moralizovania voči druhým. Toto by sme mali byť schopní zastaviť my. Vysvetliť našim priaznivcom, že toto sa nesmie. Inak sami zlyhávame a prispievame k tomu, že je spoločnosť horšia a rozpadáva sa, inak sme súčasťou problému, a nie riešenia.

Eduard Chmelár