ĽUDOVÍT ŠTÚR, GEOPOLITIKA A EURÓPA

Včerajší mrazivý deň som strávil už tradične v mojej rodnej Modre, pri hrobe Ľudovíta Štúra. Pri príležitosti 169. výročia úmrtia tohto otca slovenského národa som sa tam zišiel s riaditeľom Opery Slovenského národného divadla Rastislavom Štúrom (priamym potomkom Samuela Štúra, Ľudovítovho mladšieho brata, patriaceho k skupine študentov, ktorí na protest opustili bratislavské lýceum a po prvýkrát spievali slovenskú hymnu Nad Tatrou sa blýska) a služobne najstarším poslancom NR SR Dušanom Jarjabkom. Je to veľmi pekná tradícia, ktorú udržiavame s rodinou Štúrovcov a pri tejto príležitosti obyčajne poviem pár slov.

Vždy ma poteší, ak objavím niečo nečakané nie o neznámom človeku, ale o osobnosti, o ktorej si myslíme, že už vieme úplne všetko. O Ľudovítovi Štúrovi sa doteraz predpokladalo, že jeho spis Slovanstvo a svet budúcnosti bol výsledkom sklamania z neúspešného slovenského povstania, že pred revolúciou boli jeho názory skôr pokrokové a orientované na Západ. Jeho geopolitické myslenie však bolo kontinuálne a utváralo sa už od jeho štúdií v Nemecku. Už v roku 1839 tam napísal po nemecky prácu Štatistika európskych štátov, ktorá nebola nikdy vydaná. Azda to ani nie je škoda, lebo nešlo o príliš originálny text a dnes by sme takémuto dielku hovorili módnym slovom plagiát. Podstatné však je, že táto štúdia bola prípravou k oveľa významnejšiemu dielu, ktoré vychádzalo na pokračovanie začiatkom štyridsiatych rokov v časopise Tatranka. Historická práca pod názvom „Ázia a Európa, čiže miesto Ruska vo vzťahu k Ázii“ nikdy nevyšla knižne, dokonca ani ako úryvok v početných zobraných spisoch Ľudovíta Štúra. Podobne ako Slovanstvo a svet budúcnosti (ktoré napísal Štúr začiatkom päťdesiatych rokov 19. storočia v nemčine, v roku 1867 bolo preložené do ruštiny, no po slovensky vyšlo až v roku 1993) nikdy nedostala šancu ovplyvňovať slovenské politické myslenie. No napriek tomu je to významné a výnimočné dielo, ktoré by sme mali poznať, pretože dovtedy na Slovensku nikto takto geopoliticky neuvažoval.

Štúr v tejto práci vytýčil dve hlavné úlohy Európy: udržiavať a rozvíjať vzdelanosť, kultúru a ducha našej civilizácie a „vzdorovať prílevu votrelcov, ktorí boli pripravení v každej chvíli ju zničiť“. Túto obrannú úlohu prisúdil Slovanom a osobitne Rusku, ktoré je podľa neho predurčené byť hradbou proti nájazdom barbarov. O 140 rokov neskôr rozvinul túto myšlienku Vladimír Mináč do bonmotu „Radšej silné Rusko ako slabé, radšej slabé Rusko ako žiadne“. Ľudovít Štúr v tomto diele predpovedal nevyhnutný úpadok Veľkej Británie, najväčšieho impéria vtedajšieho sveta, ktoré podľa neho oslabia a napokon zničia politické a náboženské konflikty. Rovnako predvídal, že Rusko môže zlepšiť svoju ekonomickú situáciu nie orientáciou na západnú Európu, ale obrátením sa na východ a rozšírením svojho obchodu s Áziou.

Táto práca má veľa slabín. Predovšetkým nejde o odborné dielo, Štúr sa často necháva unášať dojmami, používa poetické obrazy, občas je to reportáž, občas beletristické spracovanie, jeho tvrdeniam chýbajú dôkazy. Dejiny západnej Európy príliš nepoznal a všetky fakty prispôsobuje svojej vízii o budúcom víťazstve Ruska, ktoré si už vtedy nemiestne idealizoval. Jeho „udomácnenie Ruska v Ázii“ nebolo ničím iným ako koloniálnou expanziou a podmaňovaním si neruských národov. Jeho obdiv k cárovi Mikulášovi I., ktorý vraj „úprimne zmýšľa so svojím ľudom“, bol vyslovene reakčný, zámerne skresľujúci realitu. Mikuláš I. bol despotický vládca, ktorého tyrania bola pre ľud neznesiteľná. Kruto potlačil povstanie dekabristov, dal popraviť vyše 600 ľudí, pričom jeho represiám padlo za obeť mnoho významných ruských básnikov a takmer sa medzi nimi ocitol aj Puškin. Štúr už vtedy musel vedieť, že Mikuláš I. v roku 1831 tvrdo potlačil povstanie za osamostatnenie Poľska, pričom v radoch Poliakov bojoval aj mladý Samo Chalupka, ktorý si domov doniesol zranenie s celoživotnými následkami. No akokoľvek bol Ľudovít Štúr vo vzťahu k cárskemu režimu zaslepený, niektoré geopolitické dôsledky zápasu o podobu Európy predvídal veľmi presne.

Obávam sa, že ľudia na dnešných námestiach, ktorí vykrikujú, že Slovensko je Európa, nielenže vyrážajú otvorené dvere, ale ani nechápu, čo sa okolo nás deje a kde stojíme. Súčasná vláda Slovensko nikam neunáša, Robert Fico Vladimírovi Putinovi nič nesľúbil, o nič ho neprosil, v ničom sa mu nepodkladal, takže hysterické nadužívanie pojmov „vlastizradca“ či „kolaborant“ (ktoré nemá od päťdesiatych rokov minulého storočia obdoby) je absolútne nemiestne a nehorázne, je to účelová propagandistická táranina. Smiešne až trápne je, že šovinistické heslo „Dosť bolo Ruska!“ (hoci 80 percent jeho obyvateľov žije v európskej časti) najviac vykrikujú tí, ktorí ešte donedávna chceli prijať prevažne ázijské Turecko do Európskej únie. Toto už nemá nič spoločné s podporou Ukrajiny a na šovinistické reči bývalého hokejistu Václava Nedomanského, že „Rusi sú primitívny národ“ sa ešte stále vzťahuje paragraf trestného činu hanobenia národa.
Ako som už viackrát upozornil, Robert Fico sa po atentáte zmenil hlavne v tom, že má viac odvahy a nenechá sa paralyzovať mocenským tlakom európskych lídrov. Tento postoj môže paradoxne pomôcť nielen Slovensku, ale celej Európe, ktorá nechce ťahať horúce gaštany z ohňa a existencia rebelov ako Viktor Orbán alebo Robert Fico jej v skutočnosti vyhovuje, lebo za ňu robia čiernu robotu. V nasledujúcich riadkoch túto úvahu vysvetlím.

Momentálne mám rozčítané pamäti Angely Merkelovej. Je to zaujímavá sonda do myslenia najvyššieho poschodia európskych elít. Z toho čítania ma miestami až mrazí. Nemecko donedávna takmer neregistrovalo menšie štáty strednej Európy. Samotná Angela Merkelová považovala Poľsko za „hovorcu“ nášho regiónu, ostatné štáty ju nezaujímali. Hoci sa v tom čase premiér Fico spomedzi týchto krajín najvýraznejšie tlačil do „jadra EÚ“, kancelárke to nestálo v knihe ani za zmienku. Slovensko tu neexistuje a v podstate ani Česko. Toto všetko už dnes neplatí. Európa nemôže ignorovať hlas vzdorujúceho Slovenska alebo Maďarska a spoliehať sa, že budeme ticho a všetko jej odkývame.

Odpor Roberta Fica voči politike Bruselu nie je v žiadnom prípade protieurópsky. Naopak, môže sa ešte ukázať ako predvídavý, pretože Európa ide momentálne až nepochopiteľne proti vlastným ekonomickým a politickým záujmom. Submisívne podlieha americkému tlaku, ničí svoju energetickú bezpečnosť, nezmyselne zvyšuje zbrojenie na úkor sociálnych programov a nedokáže účinne brániť nielen vlastné hodnoty, ale ani vlastné územie. Mlčanie Európskej únie vo vzťahu k nehoráznym Trumpovým expanzívnym plánom na ovládnutie Grónska je nepochopiteľné a zahanbujúce, rovnako ako pokorné prijatie jeho ekonomických ultimát, pri ktorých splnení predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová dúfa, že tým amerického prezidenta „upokojí“. Zohľadňujúc toto všetko si Robert Fico uvedomuje, že ak sa Európska únia nenaučí svojmu americkému protektorovi povedať NIE, ako medzinárodný hráč končí.

To isté sa týka aj budúcnosti Ukrajiny, ktorú oveľa realistickejšie ako Volodymyr Zelenskyj vidí jeho bývalý poradca a pravdepodobný vyzývateľ v nadchádzajúcich prezidentských voľbách Oleksij Arestovyč. Vo svojom poslednom rozhovore upozorňuje, že ak si niekto myslí, že po skončení vojny sa bude môcť Ukrajina vrátiť do pôvodného stavu, tak sa fatálne mýli. Pred našimi očami sa podľa neho odohrávajú „tektonické zmeny spojené s globálnym pravicovým zvratom vo svetovej politike“. Vo svete bude pribúdať konfliktov, ktoré budú veľmoci medzi sebou riešiť priamo vojensky. Trumpov návrat nie je začiatkom tohto procesu, ale jeho novou fázou. Jeho zámer vybudovať „americký superkontinent“ územnou expanziou USA sa usiluje zastaviť úpadok amerického impéria. „Ak nezastavíme vojnu s Ruskom, neurobíme zásadné zmeny v štáte a budeme pokračovať v militaristickej politike, sme odsúdení stať sa novým bojiskom svetovej vojny,“ varuje Arestovyč. Pripomína, že Trumpov osobitný vyslanec Keith Kellogg povedal, že zvolený prezident sa bude usilovať zachrániť nezávislosť Ukrajiny. Záchrana suverenity pritom neznamená zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny, o tom sa už podľa Arestovyča nebude vôbec diskutovať. Podľa neho by sa Ukrajinci nemali živiť žiadnymi ilúziami o medzinárodných zárukách ich bezpečnosti.

Jediné, čo im môže garantovať bezpečnosť, je ich vlastná silná armáda a spravodajské služby. Buď začne Ukrajina robiť realistickú politiku založenú na jej záujmoch alebo sa rozplynie pod tlakom nastávajúcich trendov. Aby sa už neopakovala hrozba novej vojny s Ruskom, musíme odstrániť jej príčiny a radikálne zmeniť systém kolektívnej bezpečnosti vo východnej Európe. Nové pravidlá musia brať do úvahy záujmy všetkých susedov, vrátane Ruska a Bieloruska, zdôrazňuje Arestovyč. Potrebujeme prímerie a reštartovanie politického systému. Či sa to podarí, závisí od toho, kto bude zastupovať naše domáce a zahraničné záujmy.

Uvažovanie nad týmito perspektívami je oveľa dôležitejšie ako hysterické poskakovanie na námestiach a blúznenie o tom, že Fico chce z nás urobiť ruskú guberniu. Na pochopenie našich záujmov v tomto turbulentnom svete si totiž nevystačíte s indoktrinovanými propagandistickými heslami.

Eduard Chmelár