SLOVENSKO NIE JE BOXÉRSKE VRECE!

Ubránime v roku 2025 demokraciu na Slovensku? To je teraz tá najzásadnejšia kľúčová otázka, ktorú si ako komentátor v posledných dňoch kladiem keď sa v toxickej atmosfére nad nami vznáša čoraz hrozivejšie reálny prízrak menom Majdan. V mojom veku je už zbytočné dávať si novoročné predsavzatia, lebo dnes tu senior je, zajtra tu byť nemusí, ale jedno si predsa len dám.

Patrím k ľuďom, ktorí starostlivo vážia slová – hlavne tie silné – a radšej vždy dvakrát meriam, pre istotu aj trikrát, kým raz strihnem. Lebo nie som impulzívna horúca hlava alebo revolucionár Chegevarovského typu, lenže v poslednom období pozorujem, že sa už radikalizujem aj ja. Nieže by som chcel, ale nútia ma k tomu okolnosti. Keď tak rozmýšľam, čo všetko sa zas s nami deje, a ako sme znovu v akomsi stave obliehania, spomínam si, že sme ako národ boli vlastne po väčšiu časť našich dejín v situácii obrany proti útokom z vonku. Nech starý Šimečka nerozpráva, že sme nikdy za nič nebojovali, lebo opak je pravdou a inak tomu nie je ani dnes. Neradikalizujem sa len ja, veď čítam a počúvam aj ostatných komentátorov a vidím, že aj oni sa radikalizujú. Dokonca kolega Baránek varuje, že niekto už bude konečne musieť dostať aj reálne po papuli, nie iba obrazne. Podobne analytik Chmelár už má toho tiež dosť a varuje. Na druhej strane spektra to isté počuť aj od Anny Belousovovej. Majú pravdu a tak, ako oni, aj ja už toho mám dosť!

Nejdem ďaleko do histórie, ale faktom je, že ako počtom najmenší národ v tejto katastrálnej časti strednej Európy sme vždy boli, a aj teraz sme, čímsi čo náramne pripomína boxerské vrece, do ktorého si ktokoľvek z chuti udrie alebo kopne kedykoľvek sa mu zachce. Náš brat sa nám napríklad vysmieval keď sme požadovali rovnoprávnejšie postavenie vo federácii, dokonca sem pravidelne vysielal aj neslávne známu arogantnú dvojicu Jiří Bartoška-Dagmar Burešová, za asistencie piskľavej televíznej redaktorky Zuzany Bubílkovekj z Prahy, aby nás výchovne preplieskavali za naše „neoprávnené nacionalistické“ ambície. Ja som na tých troch nezabudol, pamätám si ich dobre. Ani ten v súčasnosti toľko uctievaný a glorifikovaný Miloš Zeman nemal ako prominentný federálny poslanec pochopenie pre slovenské emancipačné ambície a spomínam si, ako sa nie celkom šťastne snažil imitovať slovenčinu keď povedal, že už stačilo tých diskusií o pomlčke a poďme radšej na obed.

Nielen to, Praha sa nás nikdy nezastala ani v spore s Maďarskom okolo Gabčíkova a nabádala nás, aby sme tú prekliatu priehradu zbúrali lebo je to nezmyselný relikt z obdobia vlády komunistickej strany a oni s tým nič nechcú mať. Vysmievali sa aj z nášho jazykového zákona a dokonca sa stavali na stranu Maďarska a poslancov nášho parlamentu za maďarské šovinistické strany okolo Duraya v Národnej rade keď nás kritizovali za vymyslené utláčanie maďarskej národnostnej menšiny, ktoré sa tu nikdy nekonalo. Praha nás chcela držať za gule maďarskou kartou….. nič nové pod slnkom. To nebol ochranársky milujúci brat, to bol brat, ktorý si zašikanoval podľa chuti a robí to povýšenecky dodnes keď Česká vláda prerušila rokovania s našou a kritizuje ju za jej legitímne a racionálne postoje k vojenskej pomoci Ukrajine. Prezident Petr Pavel detto. Ja rozhodne netrpím spomienkovým optimizmom, čo sa Prahy týka. Zeman a Klaus tiež vždy nerozprávali tak pekne ako teraz, keď už na staré kolená pochopili ako sa veci vo svete majú.

Mali sme pomerne dlho problém aj s Rakúskom, ktorému prekážajú naše jadrové elektrárne v Bohuniciach a v Mochovciach a Viedeň na nás tlačila, aby sme prestali s „nezmyselnou“ výrobou elektriny na báze jadra, lebo oni to doma urobili a oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Nie, milí zlatí, toto už nie je devätnáste storočie, už tu nerozkazuje rakúsky cisár.

Náš rozpínavý severný sused Poliak nám momentálne dáva ako tak pokoj. Až na to, že si prisvojuje Juraja Jánošíka a vzal nám na severe za hrsť slovenských dedín, len tak pre zábavu, lebo Poľsko potrebuje byť väčšie na úkor kohokoľvek. Po vojne sme prišli aj o malebnú Podkarpatskú Rus a najnovšie nás chce dirigovať aj Ukrajinský prezident lebo sa mu mália tri miliardy eur, čo sme doposiaľ vynaložili na pomoc krachujúcemu Kyjevu v jeho prehratej vojne s Ruskom. Už nám svojím nepríjemným chrapľavým hlasom adresuje aj nadávky ako nezvládnuteľný štamgast piatej cenovej skupiny, ktorého už pomaly v krčme nik nechce lebo sa furt domáha nalievania zadarmo. Zajtra ráno nám ten gániaci komik v zelenom mundúre zavrie za jasotu Západu kohútik na plynovom potrubí z Ruska, s požehnaním Ameriky a Bruselu. Lebo Slovensko s jeho nepoddajným premiérom treba exemplárne vytrestať pre výstrahu celého okolia. Najlepšie tak, že sa proti nemu poštve vlastný skrehnutý ľud.

Brusel s jeho ex-komisárom Reyndersom, Von der Leyenovou a slniečkárskym europarlamentom je kapitola sama o sebe, lebo odtiaľ sa do vnútorných záležitostí Slovenska zasahuje s osobitným dešpektom a pôžitkom ako na bežiacom páse.

Američania sa tvária ako tí najväčší kamaráti, ktorí radi potľapkávajú po pleci a najlepšie vedia čo je pre nás dobré a čo nie, ale nik sa nám tu do našich vecí nemiešal a nemieša od samého začiatku tak drzo ako oni. V spolupráci samozrejme so sesterskou ambasádou Británie a tunajšími liberálnymi aktivistami, riadenými jednou českou famíliou z Trnávky, ktorá má krajnú averziu k všetkému slovenskému a brala od Soroša milióny dolárov na „bratislavský Majdan“ koncom deväťdesiatych rokov, nech tu toľko nevyskakujeme. Ešte sme ani neboli poriadne zvrchovaní a samostatní, a už sem prišli mladí agresívni Američania a jeden zvlášť nepríjemný Kanaďan, aby u nás založili v angličtine vychádzajúce noviny Prognosis, platené Sorošom, ktoré sa tu mimoriadne nechutne a hrubo vysmievali za všetko, čo im len trochu „zaváňalo“ úctou k našej kultúre a histórii. Bolo nás treba ochočiť, lebo úctu a lásku si osobuje iba etnocentristická Amerika, ostatní nemajú nárok. Po Prognosis tu zostala splodina menom Slovak Spectator, ako v angličtine vychádzajúca odnož neslávne známeho denníka SME.

Prečo o tom píšem v posledný deň roka? Lebo cítim v povetrí pach blížiaceho sa Majdanu a rozmýšľam, čím sa to asi tak môže budúci rok začať – či to bude ďalší postupný proces systematického rozoštvávania, rozvracania a nahlodávania, ako keď bobry metodicky rozhryzú a povalia aj ten najväčší les na brehu rieky, alebo sa stane niečo, čo bude podobné veľkej a nečakanej provokácii ako pred šiestimi rokmi. O akej teraz naše špeciálne služby zatiaľ nemajú ani tušenia, a my, dôverčiví dobráci, zostanem zase v nemom údive a v šoku ako paralyzovaní, lebo sme nechceli „byť ako oni“. Niekto v tom vyvolanom zmätku príde s nápadom, že by mal Fico zas dobrovoľne pustiť ku kormidlu kohosi plastickejšieho, trebárs ako bol v roku 2018 Pellegrini, len aby bol svätý pokoj. Myslieť si naivne, že tá na poplach bijúca unavená hŕstka takzvaných alternatívnych médií a komentátorov to dokáže s úspechom odraziť je smiešne. Tu budú v hre iné zápasnícke kategórie, než je naša astenická skupinka finančne podvyživených komentujúcich intelektuálov pri domácich počítačoch.

A čo moje novoročné predsavzatia? Nejaké samozrejme mám, ako som naznačil vyššie, ale tiež nemusím všetko vykecať dopredu. Stačí ak poviem, že aj jednotlivec dokáže veľa, ak nesedí so založenými rukami a nečaká, kedy to celé na neho spadne.

Nie, Slovensko už nesmie byť a nebude boxérskym vrecom, už stačilo!

Michal Zoldy