Tlmočenie Putinových poznámok o Sýrii, Izraeli a Turecku

Jeho pragmatické hedžovanie chráni národné záujmy Ruska a má dokonca šancu presadiť ich v novej regionálnej realite.

Putin vo štvrtok komentoval zmenu sýrskeho režimu na svojom výročnom stretnutí s otázkami a odpoveďami . Podľa neho sa ruskou vojenskou intervenciou podarilo dosiahnuť cieľ zabrániť vytvoreniu teroristickej enklávy podobnej Afganistane. Skupiny, ktoré sa tam práve chopili moci, vrátane tých, ktoré boli označené za teroristov a s nimi spojené, zjavne v priebehu rokov zmenili svoje názory. Preto s nimi chce Západ nadviazať vzťahy. Zmenu režimu preto nemožno považovať za porážku Ruska.

Putin potom obhajoval správanie svojich ozbrojených síl počas nedávnych udalostí tvrdením, že Rusko už nemá v Sýrii žiadne pozemné jednotky. Navyše, odhadovaných 30 000 sýrskych a „proiránskych jednotiek“, ktoré bránili Aleppo, odovzdalo mesto len 350 militantom, po čom im okrem niekoľkých výnimiek odovzdali aj zvyšok krajiny. Odhalil tiež, že Rusko evakuovalo 4000 iránskych bojovníkov do Teheránu, zatiaľ čo ostatné spojenecké jednotky utiekli do Libanonu (odkaz na Hizballáh) a Iraku bez boja.

Pokiaľ ide o budúcnosť ruského vplyvu v Sýrii, Putin tvrdil, že „prevažná väčšina [skupín, ktoré tam kontrolujú situáciu] nám hovorí, že by mali záujem, aby naše vojenské základne zostali“. Potom navrhol, že by sa mohli použiť na doručovanie humanitárnej pomoci. Z posledných udalostí má podľa neho najväčší úžitok Izrael, ktorý prakticky demilitarizoval Sýriu a rozšíril svoju okupačnú zónu v krajine. Odsúdil tieto kroky a dúfal, že jedného dňa odídu.

Putin tiež využil príležitosť a odsúdil nelegálne osady Izraela v Palestíne, ako aj jeho prebiehajúcu vojenskú operáciu v Gaze. Všetko sú to konzistentné ruské pozície a nič nové. Pozorovatelia však mohli byť prekvapení, že neodsúdil aj Turkiye. Namiesto toho vysvetlil, že „Turecko robí všetko pre to, aby zaistilo svoju bezpečnosť na svojich južných hraniciach, keďže situácia v Sýrii sa vyvíja“, čo je podľa neho zamerané na návrat utečencov a „zatlačenie kurdských formácií na hraniciach“.

V súvislosti s týmto druhým imperatívom Putin vyjadril nádej, že nedôjde k zhoršeniu situácie, ako niektorí hlásili, že Turkiye plánuje. Povedal tiež, že „musíme vyriešiť kurdský problém. V rámci Sýrie za prezidenta Asada to bolo potrebné vyriešiť, teraz to musíme vyriešiť s orgánmi, ktoré kontrolujú územie Sýrie a Turecko musí nejako zabezpečiť svoju bezpečnosť. Tomu všetkému rozumieme.“ To v podstate znamená dať Turkiye voľný priechod v Sýrii.

Zjavný Putinov dvojaký meter k podobným otázkam tureckej a izraelskej vojenskej angažovanosti v Sýrii po Asadovi možno vysvetliť komplexnou vzájomnou závislosťou Ruska s prvou. Sú spolu úzko prepojené spoluprácou v oblasti jadrovej energie, systémami protivzdušnej obrany (S-400), zemným plynom, obchodom a prvou úlohou Istanbulu pri sprostredkovaní medzi Moskvou a Kyjevom. Naproti tomu, hoci Izrael nevyzbrojil Ukrajinu ani neuvalil sankcie na Rusko, je tu oveľa menej obchodu a žiadna vojensko-technická spolupráca.

Je potrebné zvážiť aj optiku. Hoci je Sýria stále politicky rozdelená a Turkiye skutočne podporuje teroristickú skupinu Hayat Tahrir al-Sham (HTS), ktorú označila OSN, nemožno poprieť, že mnohí Sýrčania podporujú Ankaru, rovnako ako mnohí iní moslimovia v regióne. To isté sa nedá povedať o Izraeli, ktorý je v Sýrii všeobecne hanobený, s výnimkou niektorých Drúzov, ktorí vítali sily samozvaného židovského štátu a zúrivo nenávideného väčšinou moslimov v regióne.

Pre ruské záujmy mäkkej moci je preto lepšie kritizovať Izrael za okupáciu časti Sýrie a zároveň mlčať o tom, že Turkiye robí to isté. Vzhľadom na domácu a regionálnu náladu má tiež zmysel, aby Putin všetkým pripomínal zbabelosť proiránskych jednotiek vzdať sa miest bez boja a následne utiecť do zahraničia. Koniec koncov, „Rusko sa vyhlo guľke tým, že sa múdro rozhodlo nespojiť sa s už porazenou osou odporu“, takže nemá dôvod podceňovať to, čo urobili.

Putinove poznámky o Sýrii, Izraeli a Turkiye celkovo ukazujú, že Rusko sa vyhýba zodpovednosti za to, čo sa práve stalo v Sýrii, odsudzuje Izrael za jeho pokračujúcu inváziu a bagatelizuje tú vlastnú Turkiye. Ide o chladne realistický a ultrapragmatický prístup k najnovšiemu vývoju, ktorý je plne v súlade s ruskými národnými záujmami, ako ich Putin úprimne chápe. Je to tiež v rozpore s očakávaniami, ktoré mnohí členovia rôznorodej komunity mimo mainstreamových médií mali od neho, že odsúdi Turkiye.

Ako vidno, Putinovi je úplne jedno, že Turkiye je členom NATO, ani že sponzoruje HTS označenú za teroristov, pretože vždy trval na tom, že najdôležitejším faktorom ich súčasných väzieb je vynikajúci pracovný vzťah, ktorý má so svojím tureckým náprotivkom. , Recep Tayyip Erdogan. Ruský vodca spieval chvály v októbri 2022, keď hovoril na výročnom stretnutí klubu Valdai, keď sa ho pýtali, či sa jeho názory na neho za posledné dva roky zmenili. Tu je to, čo povedal:

„Je to kompetentný a silný vodca, ktorý sa riadi predovšetkým, a možno výlučne, záujmami Turecka, jeho ľudu a jeho ekonomiky… Prezident Erdogan nikdy nikomu nedovolí, aby sa zviezol alebo koná v záujme tretích krajín… je túžba oboch strán dosiahnuť dohody a my to zvyčajne robíme. V tomto zmysle je prezident Erdogan konzistentným a spoľahlivým partnerom. To je asi jeho najdôležitejšia vlastnosť, že je spoľahlivým partnerom.“

Putin nehral „5D šach, aby rozptýlil Turkiye“, ako si to v tom čase predstavovali niektorí členovia rôznorodej mediálnej komunity mimo Maisntream, ale úprimne zdieľal svoje názory na Erdogana. Tí, ktorí brali jeho slová vážne, preto vedeli, že odsúdi Turkiye za jeho činy v Sýrii, než očakávať. Putinovou zodpovednosťou je zabezpečiť ruské národné záujmy, nie sa prispôsobovať predstavám jeho online podporovateľov o tom, že chrlí ten či onen bod reči, čo si vyžaduje maximálnu flexibilitu.

„Neruskí prorusi“ a dokonca aj niektorí Rusi môžu byť sklamaní jeho postojom k nedávnym udalostiam v Sýrii, no mali by aspoň chápať dôvody, ktoré za tým stoja. Rusko nemohlo zastaviť to, čo sa práve stalo, čo bol výsledok zbabelosti Sýrskej arabskej armády a proiránskych jednotiek tvárou v tvár teroristom podporovaným útokom zo zahraničia, a nepôjde kvôli tomu do vojny s Tureckom. buď. Prispôsobením sa tejto novej realite má teraz Putin najlepšiu možnú šancu presadiť ruské záujmy.

Neznamená to, že uspeje, ale neexistuje žiadna záruka neúspechu, ako by to bolo, keby kritizoval Turkiye po tom, čo ho nedokázal zastaviť a nebol ochotný ísť s ním potom do vojny. Aj keby veci nefungovali podľa jeho predstáv, obojstranne výhodné bilaterálne vzťahy Ruska s Turkiye nebudú ohrozené, ani sa nepoškodí mäkká sila jeho krajiny, pretože nie je proti výsledku, ktorý podporuje domáca a regionálna väčšina. Putinovo pragmatické hedžovanie teda zachováva ruské záujmy.

Andrew Korybko