Nášmu, nenahraditeľne potrebnému svetu…

Predvianočné POSOLSTVO, adresované ĽUĎOM dobrej vôle…

Len „pár viet“. Tentokrát z iného cesta. S krátkym návodom na jeho použitie.

Lebo dnes, na  samom priedomí vianočných sviatkov sú už slová skôr na obtiaž, lebo moc nad človekom dobrej vôle postupne preberá cez rok nepoznaná energia, ktorú je už neradno rušiť. Tá, ktorá cez nás preniká ako neviditeľná sila, ktorá je v nás ukrytá, a ktorá už touto dobou začína hrať prvé husle. A niet krajšieho pocitu, ako sa nechať tejto sile poddať. A nechať sa unášať do seba samého. Počúvať sa cez ňu. A dať tak vyznieť tomu zatláčanému v nás..

Lebo požehnané vianočné sviatky sú práve ten prevzácny čas, keď duša prehovorí do ticha nás, a hojí hriešne myšlienky, šíri nehu a precítene tým lieči ducha človeka. Ktorá sprítomňuje ľudskosť, jeho základovú dosku, ktorá nie je o sebe, ale o druhých. Hodnotu, ktorú nemáme dnes pod kontrolou hádam najviac zo všetkých cností, ktoré nás môžu a majú v živote zdobiť..

Preto je to čas, kde sa treba už len nechať unášať silou dobra tejto energie. Aby sme sa presvetlili, prečistili a otvorili sa, ako to počas roka nevieme, a niekedy ani nemôžeme. Hoci každý z nás z iných príčin..

Preto touto vzácnou chvíľou nemrhajme, lebo je to éterický čas. Krehký na precítenie, silný na uchopenie. Lebo vianočné sviatky sú tie pravé, jedinečné okamihy, kedy a kde je možné sa pozrieť na svoj život zblízka, „potykať si s ním“, a porozprávať sa ako v intímnom rozhovore s Bohom. Bez ostychu, a hlavne pravdivo. Ako dvaja v jednom, ktorý počas roka nemajú na seba čas..

A zároveň je to čas, kedy ide lepšie ako inokedy učiť sa žiť s empatiou v srdci v každodennom živote, a kedy ide pluh prestavať na hlbšiu orbu. Aby neoral plytko. Aby sa doň dalo lepšie siať a sadiť. A dnes, keď vidíme ako oráči okolo nás nemajú záujem zblížiť sa väčšmi s rodivou zemou, je to potrebnejšie ako kedykoľvek predtým..

A nejde vhodnejšie začať inak a inde, ako v kruhu svojich najbližších. S po-tichom do seba, ako to len vtedy ide. S ochotou vyjsť von z konformnej ulity všednosti, stereotypu a často aj z pocitu márnosti. Ráno túžiť objímať. Cez deň v láske dávať. A večer snívať. A medzitým v  ľúbosti prijímať dary života po súčiastkach. Lebo práve o ne v živote ide. Lebo to sú práve oni, ktoré nám ostanú v pamäti tam, kde bude čas spomínať na prežitý život v nostalgickej skratke.

Preto nám dnes tak veľmi treba piť „z malého pohára“ a dívať sa na svet s otvorenými očami. A vidieť dovnútra to, čo tak trestuhodne na vonku prehliadame. Tú mozaiku krásnych, farebných i zvukových obrázkov, ktoré v rýchlosti toku času nestačíme púšťať do seba. Aby nás čistilo, farbilo a odľahčovalo..

A na tento účel sa nám treba zbaviť  čierno-bielej optiky videnia a súdenia vecí v tom našom malom svete, vo vnútri každého z nás. V tom, ktorý žijeme na vlastné tričko a až pričasto podľa cudzieho návodu a predpísanej etikety..

Preto potrebujeme na počiatku byť autentickí, verní sebe a svojim predkom, žiť v prítomnej budúcnosti. Vnímaví, pozorní a ústretoví. A starali sa prepotrebne o vyvážený životodarný balans doma i v práci. Balans ktorý harmonizuje telo i ducha.

A to je cesta, ktorej aj tie múdre východné filozofie správneho žitia a bytia hovoria – cieľ.

Preto všetkým mojim, vzácnym blízkym, na prichystanom štarte radím, nájdite si v tomto nakrátko zastavenom čase sami miesto v dome. Pre seba. V tieni svojich blízkych. Začať snívať. Lebo už prichádza to, s pokorou očakávané, vítané a v tichu času slávené RÁNO. Tak ho nezadusme. A márne, duchovne neprepasme..

A všetkým bez rozdielu, domasedom  i tým, čo majú radi túlavé topánky, ešte radu navrch. Vyjdite zo seba s radosťou na túto duchovnú potuľku. Na spomínaný rozhovor. Lebo majte na zreteli, že rady na cestu, ktoré pritom získate sa nedajú prečítať v žiadnom svetskom bedekeri. Lebo sú autentické. Lebo sú nepredajné. Lebo sú neprenosné..

Šťastnú cestu. A držte kurz..

Gloria in Excelsis Deo

Laco Kopál