„NIEKOĽKO viet“, po 35-tich rokoch…

Napísané z podnetu a na „počesť“ ideových autorov tejto VÝZVY…

DOHRAŤ a DOSPIEVAŤ na javisku, a DOŤAPKAŤ pod ním.

A ODÍĎTE dokiaľ je čas. Lebo sa potrebujeme pohnúť ďalej…

I. Najprv PREČO, ZAČO..

Lebo už stačilo. Lebo sme na tom už rovnako ako svet okolo nás. Len ten z iných príčin. Ten skrz UA na pokraji (tretej) svetovej, zatiaľ čo my, tu doma, na pokraji (druhej) doby temna. Lebo už niet kam ísť. Lebo už niet čo, kde a komu ešte vysvetľovať. Už nielen pre nezáujem, ale už pre kontraproduktívnu zbytočnosť,

Lebo už skončila márna snaha o poctivý verejný dialóg na všetkých frontoch. Lebo už nepomôžu ani kilá, a už ani metrické centy (preukazných) skutkov, faktov a svedectiev, svedčiacich o účelovom organizovaní a pouličnom vystupovaní „fakírov“ chrliacich oheň z úst. O ohurovaní obecenstva psími kúskami, a o neskrývanom vyvolávaní spodných emócií. Lebo na tejto zábave pre dospelých a dospievajúcich sa neponúka „spôsob“ (ako z marazmu vyjsť), ale „dôvod“, ako ho udržať a urobiť ho ešte výbušnejším..

PRETO dnes už skazonosne neochotných a bezhlavo, až chorobne presvedčených nejde priviesť k diskusii, k pluralitnému konfrontovaniu názorov na serióznej úrovni. Lebo chýba vôľa. A ako vraví slovenský klasik, len tam kde je vôľa (riešiť), len tam je cesta (na dialóg). A dnes sme na konečnej. Je záverečná. Už sa nenalieva (racio).

Preto treba už skočiť s „nalievaním“ (argumentov). Pre zbytočnú stratu energie a najmä pre (už) jej kontraproduktívnosť. Lebo je to už ako v tej slovenskej ľudovej rozprávke o drakovi. Jednu hlavu zotneš, a 3 ďalšie na jej mieste vyrastú..

Lebo nainfiltrovanú mantru v ich hlavách, tej o navyvrátiteľnej potrebe „dať dolu Fica“, tú svojmu fanklubu podsúvanú už od čias povestnej „koly na Vazovovej“– tú im z tých zatvrdnutých, zadebnených gebúľ už nikto a nikdy nevytesní. A čím viac „kultúrne“ vyspelejších, tým s väčšou pravdepodobnosťou je zrejmé, že sa tak nikdy nestane.

Hoci, mudrlanti, mali by ste vedieť v tejto súvislosti, že práve tam, na Vazovovej, sa podľa zverejneného odposluchu mútili rádové 100-miliónové maslá, na prevádzke vo vtedajšej správe slovenského vládneho Richelieu-oa, Dzurindu, rukami jeho podarených vládnych nominantov, osobitne Malchárka, čoby „najlukratívnejšieho“ návštevníka tejto odpočúvanej adresy, vtedajšieho ministra hospodárstva a Bubeníkovej, vtedajšej šéfky Fondu národného majetku.  Hovoriac o tom reálne vyrábanom „masle“, o ktorom drvivá väčšina z vás, progresívneho a liberálneho fanklubu (skrz účelovo, jednostranne manipulovanú mediálnu propagandu) vie „veľké guľové“..

A pri márnosti viery, že to tá zadubená, nenávisťou voči Ficovi už prežraná, časť fanklubu pochopí, nejde pritom iba o domnienku, ale o takmer každodennú skúsenosť z najbližšieho i vzdialenejšieho okolia. Aj keby nezaujatý človek (nesediaci na žiadnom brehu) prišiel už so samým vagónom faktov a svedectiev, preukazne usvedčujúcich tých z toho „správneho brehu“ z podvodov a z verejných klamstiev, nič nepomôže. Lebo je to rovnaké, ako hádzať povestný hrach na stenu. Bez odozvy. Alebo, čo horšie, vždy pripravený, rovnaký žolík, rovnaká (druhá) mantra.

• Lebo je to (vraj) všetko, teda tie fakty a svedectvá – propaganda. Ako inak, buď Ficova alebo proruská. Žalostné tertium non dátur. Nič iné medzi tým..

Dospejúc tým k definitívnemu záveru, že sa už vyčerpali všetky možnosti k tomu, aby ich zdravý rozum ešte prinútil aspoň sa čo len zamyslieť nad tým, o čo tu kráča.. A keď už nie zamyslieť sa nad tvrdeným argumentom, tak sa aspoň triviálne (s)pýtať seba samého, či toto je tá správna cesta, ako sa nedostať z dažďa pod odkvap..

Preto tá výzva na vás, správajúcich sa ako zápalné šnúry. Lebo prišiel čas nekaliť verejný priestor. Neničiť. Nepodkurovať. Nevydávať biele za čierne. S (obrátenou) asociáciou na už zašlú dobovú výzvu, adresovanú Milošom Kopeckým tým, ktorí nevedeli čítať vtedajšie dobové reálie. V čase, keď už pohár trpezlivosti pretiekol. Na IV. Zjazde československých dramatických umelcov v roku 1987.

Preto „ODÍĎTE (z ulíc), dokiaľ je čas“ A prestaňte robiť divadlo v uliciach a politiku v divadle. LEBO to nie je ani slušné ani kultúrne, ale iba účelovo zrežírované ideologické divadlo. Preto už stačilo. Pohov, rozchod. A vrátiť sa so cťou k práci. K rešpektu výsledku volieb. Ku kultúre slova, ktoré zušľachťuje človeka a otvára priestor pokoju a dobru, o ktoré dnes ide najviac.

A na počiatok stačí byť „filozofmi“, zatiahnuť brzdu. Za predpokladu, že vám zostala ešte funkčná aj pravá mozgová hemisféra. Lebo s (po)citmi nedokáže „ukočírovať“ človek ani sám seba, nieto kočírovať druhých. A už vôbec nie štát…

II. A teraz AKO na TO (ďalej)

Lebo čo bolo – bolo. „Terazky“ sa nadobro minul petrolej. Už nie je čím svietiť. Preto teraz dobre počúvajte, frajeri. Prevažne dobre platení. S hlavou v oblakoch. Nestojaci nohami na pevnej zemi. Vy, tí z ulice, z nevyvetraných redakcií, zo zadymených priestorov kaviarní. Ako aj vy, všetci ostatní „mravouci a učitelia“, žijúci vo svojej konformnej zóne na cudzí účet.

Vedzte jedno, „rečeno“ tak pravdivo-bolestne. Odkazujúc verejne : Že ste vo svojej zvrátenej predstave intelektuálnej nadradenosti už spoločenské „persony“ non grata. Nežiadúci. A pre spoločnosť dneška už aj nepotrební. Že ste väčšinou národa už nerešpektovaní. Fungujúci čoby „vo výkone trestu vazalov,“ vezúcich sa vo voze idúcom v protismere záujmov bežných ľudí, z ktorého sa vám ani nedá, ale už ani nechce z tej teplej, konformnej a dobre zabezpečenej zóny vystúpiť.

Že, čím viac navonok podpaľujete spodné pudy, čím viac nenávidíte, tým ste dovnútra vyhorenejší. A slabší. Vynútene preto aj nenávidenejší. Opovrhovanejší. Že čím chcete byť mienkotvornejší tým viac strácate na význame, na veľkosti. Aby ste súčasne naberali na malosti..

Vedzte preto, že ste vo vnútri masy anonymných hláv, a najmä sŕdc štátotvorného národa dnes na hlavnom ihrisku najväčšou ťažobou dnešnej prítomnosti.

• Pre elitárske maniere. Pre pohŕdanie (materiálne) chudobným človekom. Pre manipulatívne informačné praktiky. Pre protismerné, protiľudové priority. Pre nástojčivo nanucovaný spôsob presadzovania ideológie naprieč celým štátnym sektorom. Pre čoraz neokrôchanejšie metódy vnášania rozkolu do spoločnosti, osobitne cez „inakostné“, kultúrno-etické otázky.

A verte pritom, že dnes to už nie sú iba názory a záujmy zopár zanietených rodoľubov.

Preto vám tak veľmi záleží získať na svoju stranu ten mladý, zakalený ešte nedozretý a nevyčírený generačný kvas, ktorí chce užívať život hneď, teraz. Pre ktorých je svätý obrázok konzum. Preto sú vo vašom hľadáčiku primárne tí ktorí žijú pre kariérne ambície, prekračujúce hranice. A s potešením sebe vlastným tí, z „upíriou“ výbavou, ktorí energiu nasávajú na rozhnevanej ulici. Ktorých nabíja navonok ventilovaná nenávisť. Pre ktorých je radosť ublížiť na diaľku, verejne nactiutŕhať. A na tento účel už aj namieriť zbraň na človeka. Na verejného činiteľa.

Východiskový záver :

Toto je bilančná podstata dneška, na ktorej treba stavať nanovo. Lebo s terajšími iluzionistami  nejde pohnúť. Lebo ich svet nejde ani „vyprať“ ani „vyvetrať“. Iba frontálne „vymeniť“ za čisté.. (myšlienky, slová a najmä skutky..).

Preto sa možno spýtať aj inak. Prečo si naďalej pasívne nechávame na prsiach „hadov“ a cudzopasníkov, zaodetých v rovno-šate nabudených politických aktivistov, falošných pacifistov,  prepiatych „environmentalistov“ a iných im príbuzným priamo na centrálnych (verejnoprávnych) informačných zdrojoch, sediacich tam doposiaľ ako žaby na prameni..?

Lebo tam sa dnes cielene hádžu „štátu“ avizované polená pod nohy, a otvárajú sa každým božím dňom dvere nerestiach, o ktorých bola na dnešnej „omši“ reč.

Súhrnne vzaté, toto je začiatok konca. A ako dobre vieme, koniec je vždy novým začiatkom. Preto ho využime dnes už s priamejším sťahom na bránu. Na ihrisku, kde už tráva nerastie. Kde už je priveľa falošných rozhodcov.

Preto nám je na počiatok treba na ňom posadiť novú trávu. A vyhnať ich z ihriska, ako to urobil TEN, ku ktorému máme dôvod skláňať hlavu aj po 2000 rokoch. Ako to urobil pre nás názorne, vtedy, keď vyhnal všetkých kupcov, predavačov (ilúzií), z chrámu nášho..

Laco Kopál