EŠTE STÁLE JE ČAS VRÁTIŤ SA OD AROGANCIE MOCI K VĽÚDNEJŠEJ KOMUNIKÁCII

Ak dnes Matúšovi Šutajovi Eštokovi kde-kto vyčíta, že nezvláda riadenie vlastnej strany, tak je korektné na jeho obhajobu dodať, že veľa možností na upokojenie situácie v Hlase nemá. Keby to riešil tak neohrabane, ako mu to radí Andrej Danko, tak by sa nevyhol verejnému konfliktu podobnému, aký má SNS s huliakovcami. Migaľovci sa naozaj v niektorých veciach podobajú na huliakovcov, niekoľko podstatných rozdielov tu však naozaj je.

Predovšetkým, huliakovci nemajú takmer žiadnu politickú hodnotu, ich prechod do opozície je vylúčený, nikto ich tam nechce, precenili svoje možnosti. O migaľovcov by záujem v progresívnom tábore rozhodne bol. O to je ich rebélia nebezpečnejšia. Navyše, samotný Samuel Migaľ si neustále protirečí. Tvrdí, že komunikácia vo vládnej koalícii nie je dobrá, on sám však odmieta komunikovať tak s predsedom Hlasu-SD, ako aj so straníckymi kolegami, nechodí na zasadnutia poslaneckého klubu a o jeho zmene názoru sa ostatní poslanci zo strany dozvedajú tesne pred hlasovaním. Hovorí, že sa cíti byť viazaný len programovým vyhlásením vlády, ale jeho skupinka už hlasovala aj proti takým návrhom zákonov, ktoré patrili medzi kľúčovú vládnu legislatívu. Otázky, o čo mu vlastne ide, sú preto namieste.

A hoci chápem nedôveru jeho kolegov voči takémuto správaniu, nemyslím si, že je to hneď dôvod, aby sme ho osočovali ako zradcu alebo kúpeného poslanca. Tie dôvody vzdoru môžu byť oveľa prozaickejšie. My sme si zvykli na to, že poslanci fungujú ako hlasovacie automaty – bez samostatného uvažovania, bez názoru, bez individuálneho rozhodovania. Veď aj (čo si budeme klamať) poslanci Smeru-SD boli vyberaní tak, aby sa tam nedostal nikto zvonku, aby bola zaručená maximálna kompaktnosť klubu, teda stranícky maximálne preverení a lojálni ľudia – na rozmýšľanie a rozhodovanie tam predsa majú predsedu. Tento autoritatívny spôsob vedenia klubu sa ukázal byť v porovnaní s SNS alebo Hlasom-SD ako maximálne efektívny. Len sme pri tom zabudli, že článok 73 ods. 2 Ústavy SR veľmi jasne a striktne určuje, že poslanci vykonávajú svoj mandát „podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“. Inými slovami, že sme parlamentnou demokraciou, v ktorej sa vláda zodpovedá Národnej rade SR, nie naopak.

Vieme, že v našej politickej kultúre karpatského typu existuje pestrá škála motivácií, ako prinútiť politika, aby zostal poslušným: od hrozby vyradenia z kandidátnej listiny v ďalších voľbách, cez vydieranie až po korupciu. Ale z formálneho hľadiska neexistuje spôsob, ako verejne obhájiť tlak na poslanca, aby nehlasoval tak ako chce. Hlášky typu „nedá sa inak, v opačnom prípade by nefungovala vládna väčšina“, považujem za výhovorky. Vo Veľkej Británii sa bežne stáva, že premiér obchádza každého poslanca vlastnej strany a presviedča ho, aby hlasoval za vládny zákon. A bežne dostane odpoveď „pán premiér, nemôžem to urobiť, lebo moji voliči odo mňa očakávajú, že to nepodporím“. Skrátka, musí sa snažiť. Nie je to jednoduché, ale nikto nepovedal, že demokracia nie je komplikovaná vec. Vyžaduje si schopnosť tolerancie, rešpektu, empatie a neraz aj kompromisu.

Komunikácia vo vládnej koalícii naozaj nie je dobrá. A nie je to len vnútrostranícka záležitosť Hlasu, platí to rovnako (ak nie vo väčšej miere) aj pre SNS a Smer. Vládnu koalíciu až príliš rýchlo opantala arogancia moci. Považujem to za dôsledok toho, že súčasné koaličné strany neprešli v minulom volebnom období žiadnou sebareflexiou, že ich katapultovalo späť hrôzostrašné vyčínanie Matovičovej koalície a strach z extrémnych prejavov progresivizmu, nie dôvera vo Fica, Pellegriniho a Danka. Túto zásadnú vec si staronoví mocipáni vo svojej pýche vôbec neuvedomili. Ba v mnohom predchádzajúcich papalášov začali napodobňovať a pripomínať.

Rebélia migaľovcov je zvláštna v tom, že jej nepredchádzala žiadna snaha riešiť veci zvnútra, že začali strieľať na vládnu koalíciu takpovediac od pása, nesystémovo (témami ako koníky, ktoré boli pre väčšinu spoločnosti nezrozumiteľné) a neraz aj neprimerane konfrontačne (zbytočne osobný útok Samuela Migaľa na predsedu SNS Andreja Danka). To všetko nezvyšuje dôveru v úprimný záujem riešiť veci vo vnútri koalície. Fakt, že si Migaľ nenašiel čas na to, aby sa porozprával s predsedom vlastnej strany, ale radšej sa išiel vyžalovať tej najzaujatejšej moderátorke v Mliečnej dráhe a priľahlých galaxiách Jane Krescanko Dibákovej, považujem za jeho morálne zlyhanie. No napriek tomu má podstatná časť kritických pripomienok migaľovcov svoje racionálne jadro. Kritika čoraz vulgárnejšieho spôsobu komunikácie, kritika zbytočnej šikany mimovládnych organizácií, nesúhlas s ponižovaním lekárov, ktoré je zámerným odvádzaním pozornosti od podstaty problémov v zdravotníctve, to všetko je legitímna kritika zľava, ktorú by ste očakávali práve od sociálnych demokratov. Práve tak, ako by som očakával od Roberta Fica, že bude mať viac pochopenia pre lekárov, ktorí mu zachránili život. Ale migaľovci nemôžu dosiahnuť zmenu kurzu strany tým, že budú riešiť veci takouto partizánčinou. To je buď totálny amaterizmus alebo to vzbudzuje podozrenie, že je za tým záujem niekoho zvonku.

Táto koalícia si takýmto spôsobom možno dokáže formálne udržať moc do konca volebného obdobia, no nedokáže vyhrať zápas o budúcnosť Slovenska. Chcel by som preto pripomenúť, čo nás všetkých spájalo. Chceli sme vrátiť Slovensko na normálnu trajektóriu vývoja, aby bolo umiernené, malo priateľskú tvár a sledovalo vlastné štátne záujmy. Takmer nič z toho tu nevidím. Vidím strašne veľa hnevu, pomsty a nenávisti, obviňovanie každého, kto má iný názor, zo zrady, dobre mienené rady sa trestajú, solidarita vymizla, prijímajú sa opatrenia, ktoré pomáhajú hŕstke privilegovaných a na vďačnosť voči tým, ktorí ich dostali tam, kde sú, sa dávno zabudlo. Akoby dnešní mocipáni uverili, že sú tam navždy, najprv sa postarali o seba, poschvaľovali si vlastné výhody a benefity, napĺňajú vrecká tých, ktorí mali nadmieru, aby mali ešte viac a tých chudobných zamestnávajú podružnými kultúrnymi vojnami, aby sa pohrýzli medzi sebou ako psy…

Ešte stále je čas vrátiť sa z tejto nastúpenej špirály konfrontačnej politiky. Ešte stále je čas naplniť pojem vlastenectva skutočnou láskou k Slovensku a všetkým jeho obyvateľom. Ešte stále je čas otupiť hroty tohto konfliktu a využiť svoj mocenský vplyv na to, aby sme položili základy lepšej budúcnosti a všestranného rozvoja našej vlasti. Každý jeden člen vládnej koalície by si mal uvedomiť, že sa navzájom potrebujú a nemali by sa vzájomne poškodzovať, že každý z nich má legitímne ciele a záujmy, no všetci pritom musia myslieť na ich dopad na celé Slovensko. Len to, že žijeme v dobrej krajine, nás uspokojí a zjednotí. Presne tak, ako nám to kládol na srdce náš Milan Rastislav Štefánik: „Nech každý z nás je dnes lepší ako bol včera a vlasť naša bude veľká a slávna.“ V tomto súťažme, o toto bojujme.

A na záver jedna osobná poznámka k premiérovi, ktorý sa v Sobotných dialógoch nechal vyprovokovať moderátorom a na moje dobre mienené rady zareagoval, že som na neho nahnevaný a že by som sa mal radšej hnevať na seba… Robo, vôbec na Teba nie som nahnevaný, veď sa na mňa pozri, takto nevyzerá nahnevaný človek. Nahnevaný človek vyzerá presne ako Ty na tej tlačovke k novinárom. A ak už neprijímaš ani dobré rady, že toto ti škodí a namiesto toho sa obklopuješ pochlebovačmi, ktorí ťa pochvália aj vtedy, keď to pokašleš, držím ti palce, nech sa ti darí. Toto už nie je môj boj. 👋

Eduard Chmelár