Ako hriešne, na vlastnú škodu sme zabudli na 11. PRIKÁZANIE – „NEZABUDNEŠ…“

(Čítanie z 2. kapitoly Evanjelia podľa „sv. Václava“..) 

Na prepojenie predchádzajúceho príspevku s jeho voľným, 2. pokračovaním nejde začať inak, ako tam, kde sme skončili.  Pri teórií snehovej gule. Presnejšie pri jej počiatočnom založení v onom východiskovom ponovembrovom zimnom čase, a jej následnom, nenáhodnom nabaľovaní na území bývalého Česko-Slovenska. V duchu požiadavky tých „neviditeľných“, ktorí sa o ňu na samom počiatku pričinili, a ktorí s takou vervou „zasnežovali terén“, aby získavala na sile, na veľkosti a tým aj na obdive rozradostnených, prevažne výskajúcich okolostojacich divákov.

PRETO, ako je už notoricky známe, ako nás učí na tisíckrát overená prax – aby sme lepšie pochopili dnešok, udalosti a javy, ktorých sme súčasťou – musíme poznať ich pôvod. Koreňovú sústavu stromu, ktorý dnes prináša ovocie hnevu. Lebo tak velí zákon kauzality. Poznať a vidieť dôsledky skrz príčinné okolnosti a súvislosti.

Preto nám, dnes viac ako kedykoľvek predtým, tak veľmi treba poznať a dnes už skôr nezabúdať na to, ako sa tie prvotné snehové radovánky cieľavedome organizovali. Ako sa ten „snehuliak“ staval za pochodu a ponúkal sa ľuďom s vierou a s presvedčením, že je to ten pravý „Martin“, s ktorým prišiel prvý, (prirodzený) sneh.  Novodobý „apoštol“, na ktorého sa 20 rokov čakalo. Čoby symbol súladu slov a činov, symbol lásky, pravdy, novej morálky, nových, pravých (západných) hodnôt.

Zároveň podsúvaný ako človek z mäsa a kostí, predstavujúci tieto hodnoty exemplárnym spôsobom. Názorne a príkladne cez svoj – úcty a rešpektu vzbudzujúci – praktický osobný život. A výstavne tak personifikujúci tieto hodnoty v novom spoločenskom a politickom prostredí.

Aby bolo napokon v reálne žitom prostredí všetko naopak..

Lebo v tejto počiatočnej a neskôr už len nabaľovanej malej snehovej gule je všetko to, čo potrebuje pre dnešok vedieť.  To nahromadené „svinstvo“, ktorého sme dnes svedkami. Lebo v tej počiatočnej gule je zakódovaný nosný,  hĺbkový koreň, z ktorého vzišiel strom s ovocím hnevu, ako ho dnes poznáme. So všetkými dobovo naakumulovanými, dozrievanými prejavmi zla.

Ako názorné krivé zrkadlo, ukazujúce sploštený obraz počmáraného charakteru doby cez jeho hlavného protagonistu. Václava Havla. Sprvu, v súkromí, ako diaľkovými navádzačmi stamodtiaľ dobre „živený disident“, neskôr už na verejnosti ako dobre pestovaný kult osobnosti. A na záver ako vrcholový symbol doby, v pozícií „chráneného zvieraťa“, na ktorého verejné psie kusy bolo uvalené informačné embargo. Vedome, účelovo. Machiavelisticky. Aby sa dosiahol starostlivo zakrývaný účel..

Nuž tak, však viete, sľúbili sme ..pravdu vravieť  len..

Lebo je večnou pravdou, že len tá lieči, aj keď je trpká. Preto začnime (pravdivo) tým, ako sa z malej (umelo) vytvorenej snehovej gule (falošný) „snehuliak“ stal..

Už bolo povedané vopred, že po tom novembrovom „zasnežovaní krajiny“ došlo, ako možno so všetkou vážnosťou povedať, k historickému podvodu. K udalosti, ktorá predurčila smer ďalšej cesty na „viacúrovňovej“ križovatke, na ktorej sme sa v našich novodobých dejinách ocitli. Podvod na štáte, ktorý sám o sebe predurčil jeho prvotnú hodnotovú dvojtvárnosť. Podvod na ľuďoch, ktorý predurčil nasledujúci falošný morálny a politický kredit novej dobe.

Na východiskovom počiatku výmenou človeka pravdy, súcitu a čestnosti za maskovanú karikatúru týchto najvzácnejších ľudských hodnôt a národno-štátnych záujmov..

Vo výsledku ako exemplárny symbol dvojakej, falošnej, zvrátenej morálky. Navonok i dovnútra. V dvojakom postavení. Ako politik na najvyššej úrovni i ako súkromná osoba. S vytváranou gloriolou spasiteľa, nositeľa nového osobného i spoločenského života, pritom v reálnom (súkromnom i verejnom) živote spotvorený, dekadentný obraz dnešnej doby. Absurdné beckettovské divadlo, ako vystrihnuté z Pinelovej nemocnice v Pezinku..

A prečo toľká, zdĺhavá pozornosť tomuto dobovému fenoménu..?

Lebo je to skratka, ako lepšie a uchopiteľnejšie pochopiť nepochopiteľné na dnešku. Lebo v prenesenom význame ide tentokrát o náš strom života, na ktorý dnes nejde pozerať len cez výsledné toxické ovocie, ale cez jeho pôvod. Lebo to určujúce, to nezvratné na jeho výslednej „odrodovej“ podobe, na jeho raste, habituse, na jeho vlastnostiach, ktoré sú kľúčové  pre užívateľa-spotrebiteľa – je jeho podpník.  Ten, ktorý dáva smerodajnú odpoveď pre každého starostlivého záhradkára v čase jeho osadenia v priestore a čase.

A veruže bol to „stromček s fejkovým podpníkom“, s krátkymi nohavicami, ktorý nám na samom konci roka 1989 „predali“ za doposiaľ nevyjasnených okolností namiesto rokmi overenej, a praxou potvrdenej, domácej odrody. „Stromček“, ktorý hneď po posadení vyrašil „klky“, ktorých sa nám nepodarilo zbaviť do dnešných dní. Ako večné, nezabudnuteľné odkazy nám „pozostalým“, od toho nemravného a úcty nehodného kváska doby..

A boli to, a dodnes sú to KLKY na pohľadanie..

1. A ten prvý, ktorý by bolo načim vytesať na portál všetkých Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, by mal znieť rovnako, ako ho vtedy pustil do verejného priestoru tento falošný prorok:

• „Neverte tým, ktorí Vás strašia, že tu bude nezamestnanosť, bezdomovci, etc. …“

S jediným (už známym machialovským) zámerom. Uveriť v príchod reálneho spasiteľa, „humánne“ oklamať veriacich, získať si ich dôveru, aby potom, po neskoršom funuse, už išlo všetko samospádom. A veruže aj išlo..

Na margo tejto príkladnej ukážky, pridám len najnovšiu správu z tlače. Presnejšie 2 smerodajné správy. Zo zdrojov, ktoré už nejde utajiť :

• Len podľa najnovších denných správ sa zatvárajú brány fabrík po celom Slovensku na počkanie. A s nimi zostávajú „na ulici“ stovky a stovky vtedajších „veriacich“; aby po 85-tich rokoch (!) definitívne skončila už aj ikona odevného priemyslu Makyta Púchov..

• Podľa najnovšej oficiálnej štatistiky na Slovensku žije 73 000 bezdomovcov. Opravujem, prežíva, lepšie povedané živorí. Nedôstojne, necivilizovane, už za hranicou ľudskosti. Až tak, že sa každému charakternému človeku – pri spomienke na dôstojný život tých samých v čase pred „príchodom ľudskejšieho režimu“, teda demokracie, slobody, práva, humanity – musí z toľkej bezcitnej bezmocnosti „otvárať nožík vo vrecku..“

VŠETKO do-vysvetľujúce post scriptum :

Pre poriadok veci nemožno však v tejto súvislosti zamlčať možnosť, ktorá sa s príchodom nového režimu týmto  ľuďom  dostala – možnosť stráviť práve prichádzajúce zimné dni v niektorej z nepreberného množstva ponúkaných teplých destinácií. Žeby na Bali..? Alebo si vybehnúť do Afriky, rovno na Safari..?

Alebo, keďže tá ľudsky pokorená časť z nás všetkých často kľačí – ísť rovno kolenačky do Santiaga de Compostela..?

Tak aký problém..? Však Miško…?  Však Braňko..?  Však Milanko..?

Trojčlenka včerajších spoluinvestorov protivládnych demonštrácií. Do novodobého mariášu ako vyšitá. Nehľadajúc pri ňom spôsob ako rukou spoločnou a nerozdielnou pomôcť Slovensku, ale dôvod pre udržanie ohňa nenávisti „veriacich“ voči Ficovi. A dnes už aj cez „husľový kľúč“. Ako denno-denne sypať do vládneho motora piesok, ako prejavy „demokratického“ uctievania si výsledkov volieb. A ako „havlovsky“ prezentovať morálku na slovenský spôsob..

Preto – pre toto všetko je už aj odpľuť si pred týmito „demokratickými karikatúrami“ a mravnými krivákmi málo. Lebo robiť všetko preto, aby bolo v štáte horšie len preto, aby revidovali výsledky volieb, presnejšie, aby sa dostali k válovu (lebo tým hlavným organizátorom sa priškrtila ľahko dostupná gáža, však vojnovo naladený „kultúrny predvoj“) je nielen hodnotový spodok. Je niečo oveľa horšie. Lebo denno-denné rozvracanie štátu v jeho základoch, lievanie oleja do ohňa – si „vyžerú“ na konci dňa len a len tí najzraniteľnejší z nás.

A to sa práve deje tým najhnusnejším, najpodlejším a najúbohejším spôsobom.

Počujete, Miško, Branko, Milanko, VY, čo ste dávno za vodou, o čom to „jánske jančenie“ je..?

A toto nebol jediný, posledný život stromu berúci, „klk“. Lebo snehová guľa s postupom času naberala na veľkosti, na sile, na prekračovaní Rubikonu, o akom sa nám „za socíku“ ani nesnívalo..

(Sic..)

Laco Kopál