Európska únia nemá žiadneho „ministra zahraničných vecí“. Má však byrokraticky pomenovaného „vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku“. Táto pozícia vo všeobecnosti zastupuje Európsku komisiu – a čoraz viac aj Európsku úniu – v zahraničí, hoci držiteľ tejto funkcie nemôže skutočne hovoriť za všetky jednotlivé členské štáty EÚ, pokiaľ k tomu nedostane súhlas prostredníctvom nejakého jednomyseľného súhlasu.
Kallas chce, aby sa Amerika bála Putina, chce, aby sa západná Európa bála Putina. Naozaj strach! Ale nefunguje to. (Foto: Thierry Monasse/Getty Images)
Súčasným držiteľom úradu je bývalá estónska premiérka Kaja Kallasová, ktorá začiatkom tohto mesiaca zložila prísahu spolu so zvyškom komisie. Jej rázne odsúdenie ruskej invázie na Ukrajinu spolu so skutočne chvályhodným zvýšením výdavkov na obranu Estónska pod jej dohľadom z nej urobili kontinentálnu postavu, a tak ju priviedli do jej súčasného úradu.
Počas svojich potvrdzovacích vypočutí dala jasne najavo, že jej prioritou bude pomôcť dostať Ukrajinu do Európskej únie a udržať tlak na Rusko. To však, samozrejme, narazí na problém: Európska únia pravdepodobne nezoberie kartu veľkosti Ameriky, ak sa Spojené štáty pod nastupujúcou administratívou novozvoleného prezidenta Donalda Trumpa rozhodnú obrátiť svoju pozornosť na Čínu a jej vlastnú južnú hranicu.
Na otázku, ako by riešila tento rozpor, Kallasová povedala nasledovné: „Ak sa Spojené štáty obávajú Číny, mali by sa najskôr obávať Ruska. Neskôr svoje vyhlásenie potvrdila: „Ak sa pozrieme do histórie, izolacionizmus nikdy nefungoval dobre pre Ameriku. To posledné je zásadným nesprávnym čítaním americkej histórie. Americká neangažovanosť v zahraničných alianciách bola jej štandardnou zahraničnou politikou až do 20. storočia a pre Spojené štáty to fungovalo mimoriadne dobre – ale jej predchádzajúce vyhlásenie je znepokojujúcejšie, pretože ide o neuveriteľné nepochopenie výziev, ktorým dnes Európa čelí.
Pre Spojené štáty je Čína v drvivej väčšine hrozivejšia ako Rusko. Jeho ekonomika je asi desaťkrát väčšia ako ruská (naproti tomu v roku 1939 bola ekonomika Talianska Benita Mussoliniho – považovaného za najslabšieho člena aliancie Osi – asi o 37 percent väčšia ako Nemecko Adolfa Hitlera), čo Čína je v tomto smere oveľa schopnejšia napadnúť Spojené štáty. A kým Rusko má podstatne viac jadrových zbraní, Čína ich má asi 500 a rapídne zvyšuje produkciu, čo znamená, že má ľahko dosť na to, aby skoncovala so Spojenými štátmi, a preto je v podstate rovnakou jadrovou hrozbou ako Rusko.
Navyše sa nedá porovnávať s niečím ako Hitlerovo Nemecko a Mussoliniho Taliansko, kde Spojenci zaútočili na Taliansko, druhú, slabšiu krajinu ako prvú. Čiastočne to bolo spôsobené geografiou (Taliansko, vyčnievajúce do Stredozemného mora, bolo ekonomicky a geograficky slabým podhubím Osi). Ale Rusko nie je pre Čínu slabým podhubím; ak vôbec niečo, pád Ruska by mohol byť pre Čínu prínosom, pretože by mohol využiť obrovský nevyužitý potenciál ruskej Sibíri – pokiaľ ide o pôdu, nerasty a predovšetkým vodu – v prípade úplného ruského kolapsu.
Situácia sa dramaticky obracia pre Európsku úniu, alebo aspoň pre jej východnú časť. Rusko, ktoré leží na jeho hranici, vraj ohrozuje EÚ. Jednoznačne by sa tešilo, keby sa Pobaltie a Poľsko dostali späť pod svoju sféru vplyvu, čo vysvetľuje, prečo Pobaltie výrazne zvyšuje svoje výdavky na obranu; sú spolu s Poľskom jedny z najvyšších výdavkov (ako percento HDP) na obranu v rámci celého NATO.
Problémom pre Kallasovú je však to, že väčšina zvyšku Európy sa nespráva tak, že Rusko predstavuje vážnu hrozbu. Hovoria niečo, ale konajú inak. Majú radi svoje výdavky na obranu tam, kde sú, ale nemôže to tak zostať, ak majú brať Rusko vážne. Ako nedávno napísal bývalý predstaviteľ Trumpovej administratívy Elbridge Colby , „2 percentá [výdavkov na obranu] sa teraz všeobecne považujú za nedostatočné“. A mnohé členské štáty sa k tomuto benchmarku dostanú len cez nejasnú matematiku alebo sľuby. Veľká Británia napríklad uviedla , že do roku 2030 dosiahne 2,5 percenta, čo je v politickej reči to isté, ako povedať „nikdy“. Švédsko uviedlo, že v tom istom roku dosiahne 2,8 percenta.
Pri pravidelnom sledovaní televízie by ste si to nevšimli. Uvidíte francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona spolu s mnohými ďalšími politikmi kritizovať činy Ruska. Rozkol vyplýva zo skutočnosti, že Pobaltie, len nedávno oslobodené od sovietskej kontroly, je príliš mladé na to, aby zabudlo, čím si prešlo. Západoeurópske štáty ako Francúzsko sú však príliš staré na to, aby zabudli, že Rusko nemá za sebou históriu pokusov dobyť západnú Európu. Po napoleonských vojnách Rusko vpochodovalo do Paríža – len aby sa jednoducho vrátilo domov po tom, čo povedalo Francúzsku, aby sa prestalo zabávať so svojimi vecami.
Nič z toho nie je na obranu Ruska, ani vzdialene to nenaznačuje, že Pobaltie by malo prijať svoj údel a uzavrieť s Putinom nejakú dohodu. Jednotlivci ako Kallasová by však mali pochopiť, že Rusko jednoducho nepredstavuje pre Spojené štáty veľkú hrozbu. Ak by aj zabralo viac Ukrajiny, národné záujmy Ameriky by to zásadne neohrozilo. V zásade však nejde ani o veľkú hrozbu pre západnú Európu. Nie je ťažké to vysvetliť: Rusko je slabšie ako Sovietsky zväz, má menej zdrojov ako Sovietsky zväz a ledva sa dostane cez Ukrajinu. Neohrozuje Francúzsko, tým menej kontinentálne Spojené štáty.
Ak chce Kallasová presvedčiť Spojené štáty, aby sa počas nasledujúcich štyroch rokov zamerali na Rusko, musí uviesť lepšie argumenty. Najprv však zrejme potrebuje presvedčiť západnú Európu.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.