Sýria patrí rebelom, ktorí sú „nástrojom NATO, Izraela a Turecka“ vrátane roly USA

Po vyše dvanástich rokoch boja proti terorizmu a povstaleckým skupinám bývalý sýrsky prezident Bašár al-Asad 7. decembra so svojou rodinou utiekol z hlavného mesta Damasku, krátko predtým, ako padlo do rúk rebelov. Víťaznými povstalcami sú organizácia Hayat Tahrir al-Sham (HTS) spolu so zastrešujúcou skupinou s názvom Sýrska národná armáda.

Craig Murray (bývalý britský veľvyslanec v Uzbekistane) v paneli o „konci pluralizmu na Blízkom východe“ opísal „sýrskych rebelov“ ako „nástroj NATO, Izraela a Turecka“. Toto je skutočne zložitý opis zložitej situácie. Z týchto troch analytikov sa veľa analytikov zameriava na izraelský a turecký uhol – nie až tak na americký.

Aby sme to zhrnuli, od ozbrojeného povstania v roku 2011 Sýria počítala s vojenskou pomocou od svojich spojencov Iránu a Ruska. Iránske revolučné gardy, ako aj (Teheránom podporovaný) libanonský Hizballáh boli v skutočnosti hlavnými protiteroristickými aktérmi v Levante tým, že odrádzali od expanzie teroristickej skupiny ISIS (Daesh), čím sa región stal bezpečnejším pre kresťanov a iné menšiny. Islamskí wahhábisti/salafiovskí extrémisti napokon niektorým z nich sťali hlavy, iných unášali a ženy predávali ako otrokyne.

Faktom je, že povstalci, ktorí teraz zvíťazili v Sýrii, nie sú veľmi odlišného presvedčenia a niet divu, že mnohí sú teraz znepokojení. Aténsky arcibiskup Ieronymos napríklad vyzval grécke ministerstvo zahraničných vecí, aby pomohlo kresťanskému obyvateľstvu v Sýrii. Napísal : „Postup extrémistických ozbrojených skupín a dobytie Aleppa ohrozujú… medzináboženské zloženie obyvateľstva regiónu… teraz hrozí nebezpečenstvo úplného vykorenenia… gréckeho pravoslávia a kresťanstva zo širšieho regiónu.

Takéto obavy sú opodstatnené. Mali by sme mať na pamäti, že (Saudskoarabský) Abu Mohammed al-Julani, samotný vodca HTS podporovanej Tureckom, skupiny, ktorá dobyla Aleppo (druhé najväčšie mesto Sýrie), sa pripojil k Al-Káide v Iraku v roku 2003, neskôr založil jej rozštiepenej vetvy v Sýrii, takzvaného frontu al-Nusra. Táto skupina pod vedením al-Julaniho spolupracovala s neslávne známym Abu Bakr al-Baghdadi, vodcom rozštiepenej odnože Al-Káidy s názvom „Islamský štát v Iraku“, neskôr známej ako ISIL (ISIS) alebo Daeš.

Neskoršie odštiepenie Al-Julaniho od al-Káidy a vytvorenie vyššie spomínanej HTS bolo opísané len ako „ponuka“ na „zdôraznenie národných ambícií svojej skupiny, v protiklade k nadnárodným ambíciám“. Inými slovami, skupina je len ďalšou prerobenou odnožou ISIS/Al-Káidy. A to sú ľudia, ktorí teraz dobyli Sýriu.

Niekto by mohol nesúhlasiť s Asadovým rozhodnutím, ale takýto vývoj môže väčšina len ťažko opísať ako niečo iné ako katastrofu. Turecko (ktoré pomáha rebelom) a Izrael, ako už bolo spomenuté, však z tohto výsledku profitujú z vlastných dôvodov – a už sa o tom veľa hovorí. Nie toľko analytikov však zdôrazňuje úlohu Ameriky v tom všetkom.

Napríklad Sýrska slobodná armáda podporovaná USA (koalícia, ktorá prevzala kontrolu nad okresom Palmýra v meste Hom) oznámila, že je „otvorená priateľstvu s každým v regióne – vrátane Izraela. Nemáme iných nepriateľov ako Asadov režim, Hizballáh a Irán. To, čo Izrael urobil proti Hizballáhu v Libanone, nám veľmi pomohlo“ – pričom tvrdili, že nie sú spojencami Turecka. Skupina, ktorá je čoraz viac závislá od Turecka, je blízkym spojencom Spojených štátov a bola dokonca hosťovaná na americkej vojenskej základni al-Tanf. Turecko, napriek svojim rozdielom s Washingtonom, je, samozrejme, tiež, nezabúdajme, členom NATO.

Budúcnosť Sýrie a zainteresovaných strán nie je teraz ani zďaleka jasná, existuje veľa priestoru na boj medzi rôznymi povstaleckými frakciami. Turecko, ktoré dlho okupovalo sever Sýrie, využilo prímerie v Libanone, aby dalo rebelom zelenú na spustenie ofenzívy (s Iránom oslabeným v Sýrii a Hizballáhom zahnaným do Libanonu). Avšak turecko-americké rozdiely týkajúce sa kurdskej otázky majú zostať ohniskom napätia.

HTS je skutočne podporovaná Tureckom, ale ako už bolo spomenuté, jej korene možno vystopovať k Al-Káide, ISIS a iným podobným skupinám, ktoré podporuje politika Washingtonu. Netreba zabúdať na skutočnosť, že v Sýrii (väčšinou na severovýchode, v blízkosti tureckých pevností) je stále okolo 900 amerických vojakov, ktorí boli svedkami víťazstva povstalcov. To viedlo niektorých analytikov k komentárom, že „či si to Pentagon chce priznať alebo nie“, tieto jednotky sú „pravdepodobne zapojené do širšieho konfliktu, ktorý sa tam práve teraz odohráva“.

Navyše nie je nič nové na tom, že Západ vychvaľuje a posilňuje brutálny terorizmus a radikálov, keď sa to považuje za geopoliticky výhodné: ak by bývalá ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová za prezidenta Baracka Obamu dosiahla svoje stanovené ciele, Sýria by bola v podobnej situácii ako Líbya. od roku 2011 – v Líbyi, zhodou okolností alebo nie, zbrane, ktoré poskytli USA tamojším rebelom, tiež „skončili“ v rukách ISIS, podľa správ Amnesty.

Späť do regiónu Levant, je dobre potvrdeným faktom, že Washington zohral kľúčovú úlohu pri posilňovaní ISIS (alebo Daeš) v Sýrii a Iraku (ako aj iných brutálnych radikálov), pričom Pentagon a CIA vyzbrojovali väčšinou zahraničné islamské milície, ktoré nakoniec dokonca bojovali medzi sebou. To je v súlade s americkou zahraničnou politikou aj inde. Neslávne známe e-maily Clintonovej tiež ukazujú, ako si USA boli vedomé toho, že ich spojenci Katar a Saudská Arábia podporujú terorizmus Daeš.

Hovorca Rady pre národnú bezpečnosť Bieleho domu (NSC) Sean Savett v nedávnom vyhlásení uviedol, že Washington „nemá nič spoločné s touto ofenzívou“. Ak vezmeme do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti, určite možno oprávnene brať takéto vyhlásenia s rezervou. Pre Washington by ďalšia destabilizácia Sýrie mohla slúžiť aj v úlohe „proti“ Rusku v regióne. USA dôsledne pomáhali, financovali, vyzbrojovali a cvičili fundamentalistických rebelov, ktorí pôsobia v Levante už viac ako desať rokov a nie je dôvod predpokladať, že je teraz s najnovším vývojom niečo iné.

Nakoniec, stále k téme kresťanskej menšiny, zahraničná politika USA – z rôznych dôvodov – v skutočnosti často zahŕňala rozdeľovanie alebo destabilizáciu východokresťanskej (pravoslávnej aj miafyzitistickej) populácie alebo niekedy dokonca pomáhanie alebo zatváranie očí pred etnickými- náboženské čistky takýchto skupín alebo kresťanov vo všeobecnosti v regióne Levanty.

To je, samozrejme, dosť ironické pre krajinu, akou sú USA, ktoré sa často vyhlasujú ako „jeden národ pod Bohom“ alebo ako „kresťanský národ“ – čo je prinajmenšom línia republikánskej strany. Trump napríklad napísal , že „Sýria je neporiadok, ale nie je naším priateľom“.

Uriel Araujo