MARTIN RÁZUS: NÁVŠTEVA

Napísane v nedeľu …

Keďže dnes sa zapaľovala na adventom venci druhá sviečka, ktorá symbolizuje mier, je prirodzené, že dnešná báseň bude venovaná práve tejto najvyššej hodnote ľudstva. Najznámejším protivojnovým básnikom bol Hviezdoslav, ale treba si uvedomiť, že on štylizoval svoje Krvavé sonety v uzavretej komôrke a napokon vyšli až po vojne, takže na zbesilé davy nijako nepôsobili. Väčšina ľudí v akejsi krvilačnej horúčke vojnu privítala, národovci v nej videli jediný spôsob, ako zlomiť uhorskú moc, neuvedomujúc si dôsledky. Iba zopár prezieravých evanjelických kňazov varovalo pred celosvetovou skazou. Fedor Ruppeldt v hrmení „veľkej vojny“ rozpoznal zničujúcu katastrofu, Samuel Zoch zasa kresťanským národom z kazateľnice vyčítal, že svoj technický pokrok zneužili na výrobu pušiek, kanónov, granátov a bômb. Jedným z mála Slovákov, ktorí v tomto období pozdvihli svoj hlas za svetový mier, bol aj básnik, spisovateľ, politik a evanjelický kazateľ Martin Rázus.

Rázus ťažko niesol, že „vojna všetkých proti všetkým“ vzala Slovákom 400 000 mladých ľudí, z ktorých 70 000 padlo a vyše 100 000 bolo zmrzačených. Svoj najdôležitejší protivojnový apel však predniesol 6. októbra 1915 na konferencii liptovských evanjelických kňazov. Vo svojej prednáške Vojna a náboženstvo zhrnul svoje najradikálnejšie myšlienky: „Vojna, lepšie povedané životný názor zakladajúci sa na bezohľadnom egoizme, ak chce mať Boha, musí mať iného, ako je kresťanský; ak chce mať náboženstvo, to nemôže byť kresťanské; ak chce mať cirkev, tá nemôže byť kresťanská, lebo filozofia heroického egoizmu a náboženstvo sú výtvorom protichodného, navzájom sa potierajúceho ducha! Kto chytá meč, zahynie od meča, milovať máte tých, ktorí vám zlorečia!“

Táto reč mala obrovský ohlas, a hoci bola uverejnená v Cirkevných listoch, uhorské úrady vyhlásili Rázusa za šialeného, priatelia sa od neho odvracali, ale básnik naďalej staval pomník odporu proti vojne z osamelých kamienkov bolesti prostých ľudí. Práve v tomto období začal výraznejšie písať a svoju bezmocnosť a odpor k vojne vyjadril v cykle protivojnových básní TO JE VOJNA! Vychádzali postupne v Slovenských pohľadoch, Živene a ďalších časopisoch v rokoch 1914 – 1916. Knižne vydal napokon ucelenú zbierku v roku 1919. A z nej som vám vybral nádhernú alegóriu Návšteva. Pochopí ju ľudstvo aj po 110 rokoch?

Na mnohé pozvania, modlitbu storakú
zostúpil Kristus Pán na bielom oblaku,
zostúpil bez slávy, v chudobnom odení
obzrieť si, čo je s tým „kráľovstvom“ na zemi…
srdce mu plesalo, že kam len dovidíš —
chrámov až bezpočet a na nich svätý kríž,
a keď raz na zvonoch vyzváňať počali —
od veľkej radosti slzy ho zaliali:
Predsa som nadarmo neskropil Golgatu,
krv tá už donáša úrodu bohatú,
na čom sa horšili, dnes v tom až okrasa,
vďaka ti, Otče môj, kráľovstvo vzmáha sa…!
*
Zostúpil u mesta ani to Ninive,
v meste tom na nohách všetko, čo nažive:
zástupy spievali, volali do boja,
a že sa nikoho neboja, — neboja…
— Oproti komu sa hrnú tie tisíce?
— Oproti „besným psom“ na diaľne hranice!
— Kto sú tí „besní psi“? — Nepriateľ! — Blížni snáď?
— Ani sa nepýtaj, radšej sa stratiť hľaď!
Ani sa nepýtal, kde bol stisk najväčší,
zastal, že zbúrení utíchnu na reči…
— Ľudia, kto chytá meč — zahynie od meča,
milovať máte tých, ktorí vám zlorečia!
Päste sa zdvihli a zablysli bodáky:
…lapajte, burič to, lebo zved voľáky!
A keď ho lapili — poď s ním na radnicu,
z parádnej radnice v hlbokú temnicu,
vôkol tej temnice zvedavcov záplava,
počul rab okienkom, ako ho popravia!
*
Lež kto sa postaví do cesty Kristovi?
… sotvaže ostal sám, spadli mu okovy,
závory slobodné, steny ho pustili,
a tamvon práve čo na kázeň zvonili.
Zajasal Kristus Pán, odpustil pohanu,
s velikým zástupom vstupoval do chrámu,
oči mu slepil lesk nevšednej nádhery,
zastal si skromnučko pod chórom u dverí,
naslúchal organu, ako spev sprevodí,
ale tie prechody — bojovné pochody!
naslúchal, ako kňaz volá ho po mene:
Kriste — ó, pomôž nám, na vojnu ideme!
Kriste — ó, posväť zbraň, odpor nech porazí,
a my sa vrátime domov jak víťazi…
Kriste — ó!! A tu On zavzdychal po chvíli:
Čo to tí ľudia, čo — zo mňa len spravili?!
Vyjdúc von, rad-radom pochodil kostoly,
inakšie kázne však v žiadnom z nich neboli…
Vybral sa ku kňazom, biskupom, prímasom:
To — čo vy dávate — nikomu nedal som —
keď ťa kto uderí, nadlož líc druhý raz…
— Kto si ty, biedniče, abys’ tu učil nás?
— Berú ti kabát? nuž daj ta i košeľu…
— Neblúzni, neblúzni — je to bez účelu!
— Pomsta vám nepatrí! — Ale dosť, iďže mi…
von s ním — hej, posluha, veď je ten šialený!
Zaraz ho vyviedli z mesta až na míľu,
vďačne šiel, zbytočne zobrali posilu,
na hradskej otriasol sivý prach z obuvi,
mlčal i hoci ho ranili do krvi…
*
Putoval Kristus Pán v chudobnom odení,
obzrieť si, čo je s tým kráľovstvom na zemi…
ako tak putoval, ľudia ho stretali,
mnohí sa tešili, ešte viac plakali:
postavy skľúčené, pohľady znáčené…
Bože náš, prebože, čože si počneme?
— Počujte, ľudkovia, putujem od rána,
neviete niekde tu dobrého kresťana?
— Za troma vrchami, za troma vodami
prebýva boží muž do viery oddaný…
Putoval Kristus Pán, prešiel kraj ďaleký,
cestou i necestou za vrchy — za rieky…
od ruky chalupa a v nej kríž na stene,
pod krížom boží muž modlil sa skrúšene:
Bože môj, Otče môj, celý svet zmotaný,
naprav ho, zachráň ho, zmiluj sa nad nami!
— Napraví, zachráni, odpoveď zaznela,
len sa ty ponáhľaj, kam ťa On posiela…
vstaň a káž, rozsievaj jak ja pri Jordáne,
káraj hriech — hlásajúc lásku a pokánie!
… Prezrel muž boží a ustrnul zmätený,
poznal Ho dobre i v chudobnom odení,
k nohám sa vrhol: — Ó, Pane môj, vyznávam,
rád by som, srdcom rád — ale sa obávam!!
*
Zaplakal Kristus Pán v hlbokom zármutku,
na bielom oblaku vzniesol sa naskutku…
— Toľkéto sklamanie… takáto nehoda!
veru sa za ten svet umrieť viac neoddá!!
… Srdce mu pukalo, že kam len dovidíš —
chrámov až bezpočet a na nich svätý kríž,
a keď zas na zvonoch vyzváňať počali,
jak by ho poznove na drevo vešali…
a svet? ten blúznil si o jeho záštite…!
— Ba či len niekedy ešte k nám nadíde??

Básnická zbierka „To je vojna!“ mala dramatický osud. Fašisti ju pálili, komunisti zakazovali a druhýkrát ju vydal až Spolok Martina Rázusa v roku 2015. Napĺňajú sa tak jeho prorocké slová z Apokalypsy: „Som ten, kto vzlyk strápených počuje. A ak ho počuješ aj ty, vpíš to a zvestuj blížnym!“

Eduard Chmelár