SKUTOČNÁ TVÁR WINSTONA CHURCHILLA

Včera bolo 150. výročie narodenia Winstona Churchilla. Pôvodne som o ňom nechcel písať, lebo nemám s týmto chlapom nič spoločné (okrem zlej životosprávy – mal nadváhu, pracoval takmer do rána a spal takmer do poludnia, takže ako o ňom povedal Stalin, márne čakajúc na schôdzku s ním: keď sa Churchill nevie prispôsobiť svetu, musí sa svet prispôsobiť Churchillovi). Ale keď som videl v našich médiách tie ódy na neho, hlavne od britského veľvyslanca na Slovensku Nigela Bakera, ktorý moralizuje nad cestou Roberta Fica do Moskvy, ale vynáša do nebies muža, ktorý koketoval s talianskym fašizmom, vzýval rasizmus a šovinizmus, bol stelesnením kolonializmu a z každého jeho zásahu do dejín doslova kvapkala krv, musím povedať pár slov o skutočnom Winstonovi Churchillovi, ktorý sa vymyká predstavám o tejto takmer mytologickej postave dejín.

Winston Churchill nebol nijaký hrdina. Bol to ľudsky odporný rasistický fanatik s agresívnymi sklonmi, ktorý zúrivo podporoval britský imperializmus a s ním spojený všestranný útlak. Počas svojho života sa mýlil takmer vo všetkom a do dejín by odišiel vyslovene ako záporná postava, keby sa mu v posledných rokoch jeho pozemskej krvavej púte nepostavil do cesty Mníchov a druhá svetová vojna. Tu sa zrodil jeho nepatričný mýtus, vďaka ktorému ho oslavujú ako proroka a dodnes ho propagandisticky zneužívajú všetky militaristické kruhy. Dokonca aj Robert Fico či Miloš Zeman ho v niekoľkých rozhovoroch označili za svoj vzor, čo u ľavicových politikov nikdy nepochopím.

Ako som už naznačil, Churchill, vyrastajúci v aristokratických kruhoch Britského impéria, bol od útlej mladosti fanatickým stúpencom násilia. Svoju politickú kariéru začal tým, že obhajoval agresívne autoritárske opatrenia na potlačenie sociálnej neposlušnosti. Vzbury chudobných by riešil bičom. Keď sa stal ministrom vnútra, všetky nepokoje – či už to boli demonštrácie Írov za právo na domov, protesty sufražetiek či vlny štrajkov – potlačil brutálnym násilím. Na štrajkujúcich baníkov v južnom Walese poslal vojsko. Ozbrojených lotyšských anarchistov, ktorých obkľúčil v Stepney, nechal upáliť v dome.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď ho za jeho kruté metódy impérium povýšilo na prvého lorda admirality, doslova jasal a veril, že mu táto „nádherná lahodná vojna“ prinesie slávu. Pri Gallipoli však utrpel debakel, bol degradovaný a odstúpil z vládnych funkcií. V roku 1916 sa vrátil do parlamentu a odtiaľ priamo šiel za ministra vojny. Bol zúrivým zástancom ozbrojeného potlačenia ruskej boľševickej revolúcie, pričom sa netajil silnými antisemitskými sklonmi. Vo svojich prejavoch hovoril o nebezpečenstve „medzinárodného židovstva“. Preto mnohých prekvapilo, keď sa stal po druhej svetovej vojne stúpencom sionizmu. Odpoveď treba hľadať opäť v jeho rasistickej povahe. „Nepripúšťam,“ povedal v jednom zo svojich parlamentných prejavov, „že sa stala veľká krivda voči americkým červeným Indiánom alebo voči černochom v Austrálii. Jednoducho silnejšia rasa, rasa vyššieho stupňa prišla a zaujala svoje miesto.“ Týmto obhajoval aj vznik Izraela a vysvetľoval útlak Židov voči Palestínčanom.

Vášnivo obhajoval chemické zbrane, ktoré použil voči civilistom v Iraku, ale aj v Rusku. „Dôrazne podporujem nasadenie otravného plynu proti necivilizovaným kmeňom,“ hlásal s hrdosťou. Keď britskí úradníci v Indii odsúdili používanie plynu proti domorodcom, odsekol im, že sa do toho nerozumejú a že „plyn je milosrdnejšia zbraň ako vysoko výbušná munícia a núti nepriateľa prijať britské rozhodnutia s menšími stratami na životoch ako ktorákoľvek iná vojnová stratégia“. Ako pripomína historik Sven Lindqvist, táto zvrátená logika ospravedlnila neskôr tie najbarbarskejšie útoky proti civilistom, vrátane použitia atómových bômb v Hirošime a Nagasaki.

Churchill obdivoval Mussoliniho, veril, že je dobrým vládcom a že fašizmus je hrádzou proti komunizmu. Historik Paul Addison pripomína, že s fašizmom ako ideológiou nikdy nemal problém, jeho odpor proti Hitlerovi bol vlastenecký. Pri návšteve Talianska v roku 1927 vyhlásil: „Keby som bol Talian, som si istý, že by som bol celým srdcom s vami od začiatku až do konca vášho víťazného boja proti beštiálnym chúťkam a vášňam leninizmu. V konflikte medzi fašizmom a boľševizmom nemôže byť pochýb o tom, kde je moje presvedčenie.“ Vo februári 1933 pochválil Mussoliniho ako „najväčšieho zákonodarcu ľudstva“. Zároveň sa mu poďakoval za „službu svetu v boji proti komunizmu, odborom a ľavici“. V roku 1935 Churchill vyjadril svoj obdiv k Adolfovi Hitlerovi za „odvahu, vytrvalosť a životnú silu, ktorá mu umožnila prekonať všetky prekážky, ktoré mu zatarasili cestu“. Ak ho o pár rokov neskôr už vidíme v antihitlerovskej koalícii, nebolo to pre jeho odpor k vnútornému nacistickému režimu. Jeho znepokojenie vyvolali medzinárodné ambície nacistov.

Ešte Mussoliniho invázia do Etiópie Churchilla nijako nevyrušila. Bola ďaleko od britských záujmov a považoval ju za legitímny cieľ pre koloniálne dobytie. Hitlerova Tretia ríša zasa čerpala inšpiráciu pre mnohé svoje strategické koncepcie z Britského impéria. Najposvätnejší, priam fetišistický pojem nacistov – árijskú rasu – nevymysleli Nemci, ale Briti: ich filológovia a archeológovia pracujúci v juhovýchodnej Ázii. Hitler prevzal viacero motívov Britského impéria a aplikoval ich na Tretiu ríšu. Fašizmus sa stal pre Churchilla problémom až vtedy, keď sa ďalšou fázou Hitlerových expanzívnych plánov stalo prekročenie pevniny. Až vtedy Churchill rozpoznal hrozbu nielen pre Britské impérium, ale aj pre európsky systém národných štátov. Až potom prehlásil, že fašizmus je horší ako komunizmus. Napriek tomu stále dúfal, že by mohol vytvoriť medzinárodnú os s talianskym a španielskym fašizmom. Preto podporoval v španielskej občianskej vojne generála Franca a republikánov označil za „komunistický front“. Nemal žiadne námietky voči Francovmu fašistickému teroru, masovým popravám, bombardovaniu civilistov a splynovaniu nepriateľov.

Až nacistická invázia do Poľska vrátila Churchilla na post prvého lorda admirality. No keď sa stal po kolapse Chamberlainovej vlády premiérom, ani vtedy neprestal hľadať cestičky k talianskym fašistom. Ešte v máji 1940 napísal Mussolinimu: „Je naozaj neskoro na to, aby sme zastavili prúdenie riek krvi medzi Britmi a Talianmi? Ponad všetky výzvy vekov prechádza výkrik, že spoludedičia latinskej a kresťanskej civilizácie nesmú byť postavení proti sebe v smrteľných sporoch. Prosím vás pri všetkej cti a úcte, vypočujte ho ešte predtým, ako zaznie strašný signál.“ V tom istom roku oslovil v podobnom duchu aj španielskeho diktátora Franca: „Britské záujmy a politika sú založené na nezávislosti a jednote Španielska. Tešíme sa na to, že ho uvidíme ako veľmoc Stredomoria a ako vedúceho a slávneho člena európskej rodiny a kresťsnstva.“ Kým Mussolini sa mu neozval, Franco spojenectvom s britským premiérom predĺžil svojmu režimu život.

Keď už bol Churchill v plnej miere sústredený na porážku fašizmu, bol rovnako nemilosrdný ako nacisti. Veľkú väčšinu bombardovania sústredil nie na strategickú infraštruktúru, ale na zastavané obytné oblasti, na tie najzraniteľnejšie robotnícke štvrte. Táto taktika spaľovania civilistov vyvrcholila strašným a vojensky nezmyselným bombardovaním Drážďan. Rovnako postupoval aj proti Japoncom. Svojim užasnutým podriadeným vášnivo vysvetľoval: „Vyhladíme ich, do jedného, mužov, ženy aj deti. Nezostane jediný Japonec na povrchu Zeme.“ On ich nechcel oslobodiť, on ich nenávidel a zúrivo túžil po pomste. Pre neho bola druhá svetová vojna iba ďalšou imperialistickou vojnou, v ktorej musel zlomiť odpor nepriateľa terorom voči civilistom. Nepodporoval antifašistické hnutie, ktoré mohlo výrazne ušetriť civilné obyvateľstvo. Na počte obetí mu nezáležalo.

Je nepochybné, že keby Churchill prehral túto vojnu, bol by popravený ako vojnový zločinec. Ale on ju vyhral, zachránil Spojené kráľovstvo a stal sa legendou. No vnútorne sa nezmenil. Nahnevane nesúhlasil s návrhom západných spojencov, aby využili závislosť Španielska od ich ropy a pritlačili na generála Franca, aby zmiernil svoj režim, čím predĺžil tejto fašistickej diktatúre život o tridsať rokov. A svoju poslednú vládu ukončil tak kruto ako začínal: od roku 1951 viedol brutálnu vojnu v Keni a Malajzii. Vďaka nemu sa stala Británia prvým štátom, ktorý nasadil pri bombardovaní herbicídy – to isté svinstvo, ktoré použili o desaťročie neskôr Spojené štáty vo Vietname.

Britský veľvyslanec na Slovensku Nigel Baker ospravedlňuje Churchillove zverstvá tým, že „vtedy bola taká mentalita“. No bez ohľadu na povahu doby, aj vtedy platili princípy humanizmu. A tak ako je zvrátené obhajovať beštiálne zločiny belgického kráľa Leopolda II. v Kongu a priemyselné vraždenie v nacistických koncentračných táboroch, rovnako sa nedá vina a neľudské správanie Winstona Churchilla zahovoriť mentalitou doby. Dúfam, že som bol vyčerpávajúci a že už teraz všetci chápete, prečo sa nemôžem pripojiť k uctievaniu tohto lotra.

Eduard Chmelár