EUROHUJEROM a ich veriacim z lásky.. (k pravde)

EUROHUJEROM a ich veriacim z lásky.. (k pravde)

Na úvod predznamenávam, že eurohujeri v dnešnom význame nie sú nadávkou. Takou, na aké sme si za ostatné roky zvykli od „slušno-ovčanov“ z toho bájneho „správneho brehu“. Ide len o skratku, vyjadrujúcu ničotu charakteru a ducha nositeľov prítomnej ťažoby, zaodetú do očarujúceho obalu pre trpiacich „málomocných“ Do balastu vznešených slov a uhladených výrazov, ktoré treba vedieť čítať s porozumením pre situáciu. Vecne, prakticky. Lebo členstvo národných štátov v oboch spolkoch, tak v EÚ ako aj v NATO má zištný, čisto pragmatický účel.

Preto je potrebné vnímať reálie spojené so vstupoch do nich bez pátosu a bez ilúzií, že ide o nezištnú (ekonomickú a vojenskú) pomoc bohatých krajín tým chudobným. To je rozprávka pre naivných dospievajúcich a dôverčivých dospelých. Preto tých ucelených 20 rokov deklarovaného „vyrovnávania“ rozdielov v životnej úrovni by už každému homo sapiens malo dostatočne napovedať, že ide o cielenú, účelovú propagandu. Lebo zaslepeným v túžbe po sprítomnení „západných výkladov“ tu doma otupeli inštinkty, a stratili tak schopnosť dovidieť si čo len za špičku nosa. Lebo to „vyrovnávanie rozdielov“ malo a má v skutočnosti iný význam. Iný pre „hostiteľa“, iný pre „pozvaného“..

LEBO tie skutočné reálie spojené s „vyrovnávaním rozdielov“ sú cieľavedome skryté za tým prázdnym slovným balastom. Lebo pri „súvahe“ o povahe a význame členstva nášho štátu v oboch spolkoch treba mať na zreteli skutočný, viacvrstvový význam a zámer tejto „spoločenskej hry“ medzi hostiteľskými štátmi a pozvaným Slovenskom. Zámer, kde životná úroveň, ktorou sa šermuje ako so žolíkom pred rozdaním kariet, hrá v celostnej partitúre iba druhé husle.

Lebo tie prvé husle majú väčšiu cenu pre skladateľa. Politickú, ekonomickú a právnu. Cenu pre hostiteľa nado všetko. Cenu, ktorá zostáva hostiteľom utajená a v eufórií pozvaného za stôl nevidená. Cenu s diferencovaným časovým horizontom vyrovnávania uvedených viacvrstvových rozdielov.

A to je kľúč k pochopeniu dneška. Lebo už aj slepému a hluchému už musí byť jasné, že vyrovnávanie životnej úrovne bola iba udica pre nenásytných. Lebo tá hodená udica mala iný, pragmatický účel. Pripraviť „rybolovný revír“ pre „rybárov“, ktorým sa už s úspechom málilo loviť v obmedzenom, už menej produktívnom priestore. A na tento účel bolo treba zamerať  pozornosť tých, čo chcú vždy viac ako majú, a pritom neradi kupujú mačku vo vreci..

V praxi na potrebu HARMONIZÁCIE „rybolovného prostredia“. Rozmenené na drobné, na „veľké terénne upratovanie“ kandidátskeho štátu pred príchodom nových majiteľov „rybárskych lístkov“. V zásade v 3 „regulovaných “ oblastiach.

Primárne v najcitlivejšej oblasti POLITICKÝCH reálií, zameraných najmä na „ľudské práva“, na práva menšín, na demokraciu, právny štát (prispôsobované na svoj obraz.). V dimenzii, ktorá je pre národné štáty tým typickým „bičom“ na pristúpivší štát. Manipulačným priestorom, ktorý je najčastejším a najzákernejším predmetom (ekonomického) vydierania národného štátu. Priestorom prispôsobujúcim sa lobistickým skupinovým záujmom, ktoré čoraz viac a čoraz častejšie skĺzavajú do ideologickej roviny.

V ekonomickej oblasti, ktorá paradoxne stratila svoje pôvodné primárne postavenie sa to týka predovšetkým zlaďovania podmienok a regulačných inštitútov súvisiacich s fungovaním trhového mechanizmu.

V právnej rovine sa to týka priemetu celého, uceleného unijného tzv. acquis communautaire do právneho poriadku národných štátov, čo vo všeobecnosti vyžaduje zosúladenie unijnej legislatívnej primárnej a legislatívnej tvorby s národnou legislatívou formou jej implementovania do právneho poriadku národného štátu  .

V tomto kontexte pritom však treba mať na zreteli iný, hrozivejší fenomén. Dobovo sa „vyvíjajúce“ politické kritéria. Ako je dnes už všeobecne známe, a ako sme to už pocítili aj na Slovensku na vlastnej koži, tento revolučno-evolučný vývoj smeruje čím ďalej tým viac do regulačných oblastí s pôvodnou suverénnou právomocou národných štátov. Dnes už evidentne na tvrdo osobitne do eticko-kultúrnych politík národných štátov..

Už Lisabonská zmluva (Zmluva o fungovaní EÚ) bola prekročením Rubikonu

Lebo si v tejto spojitosti treba uvedomiť jej kľúčový, východiskový právny (regulačný) rámec. Stav, ktorý pre národné štáty znamená „konečnú“. Konečnú v tom zmysle, že v prípade každej ZMLUVY ako takej ide o tzv. primárnu legislatívu EÚ, ktorá je pre národné štáty záväzná, platná a účinná už samotným pristúpením k nej. Už len s možnosťou plaču nad rozliatym mliekom. Na rozdiel od tzv. sekundárnej legislatívy, v prevažujúcej forme prijímaných smerníc orgánmi EÚ, ktorá podlieha transpozícií jednotlivých členských štátov vo vymedzených časových rámcoch.

A v uvedenom chápaní vzťahu legislatívy národných štátov k legislatíve EÚ tým neodpustiteľným prvotným hriechom na spomínanej revolučno-evolučnej ceste bolo nepremyslené, krátkozraké dobrovoľné vzdanie sa ďalšej (po-prístupovej), časti národnej suverenity v oblastiach, ktoré mohli a mali zostať vo výlučnej  pôsobnosti národného štátu.

A na ilustráciu, ktorá exemplárne dokumentuje toto ťažko akceptovateľné vzdanie sa národnej suverenity, je treba uviesť „migračnú agendu“, ktorá je pre náš „región“ jedna z najcitlivejších. Pre bezpečnosť bytia. A pre (trvalé) zachovanie dedičstva našich predkov, vediac pritom, že reč je o „druhu migrantov“, ktorá má neprispôsobovanie a nerešpektovania pravidiel a tradícií hostiteľského štátu – v poznateľnom DNA.

A v záujme objektivity a informačnej nestrannosti treba v tomto kontexte hovoriť verejne aj o veciach, ktoré idú na vrub dnešnej vládnej zostavy. A nezatĺkať info, ktoré sa práve nehodia „do krámu“. Ako to robili do volieb a stále aj po voľbách robia tí z toho „správneho brehu“. Majúc v tomto prípade na mysli hlasovanie poslancov EP za Smer. Hlasovanie za prijatie zmluvy, ergo za odovzdanie tej časti štátnej suverenity Slovenska, ktorá sa týka kompetenčnej spôsobilosti národných štátov na úseku migrácie, do rúk orgánov EÚ. S dôrazom nato, že išlo pritom o dobrovoľné vzdanie rozhodovacej štátnej suverenity – nad rámec tej, ktorej sme sa vzdali už vopred, v čase vstupu do tohto spolku, práve pred 20-timi rokmi.

Preto je (všetkým) hráčom na šachovnici bez rozdielu tak veľmi sebareflexie treba

Na lepšie pochopenie postavenia a pôsobnosti národných štátov v molochu EÚ treba poznať ako funguje Balzacova Šagrenova koža

V avizovanom duchu evolučne-revolučne sa „vyvíjajúcich“ pravidiel vzťahu národných štátov k orgánom EÚ (s prihliadnutím na nerovnovážne postavenie členských štátov v tomto zväzku) to na tvrdo znamená znižovanie pôsobnosti národných štátov v rozhodovacom procese na spôsob Šagrenovej kože od Balzaca. Do budúcna, do postupného stratena. Nezabúdajúc, že nepodareným (integračným) pokusom o prijatie Ústavy EÚ snahy o dosiahnutie tohto cieľového horizontu neskončili. Naopak, dobovo nabrali nový dych..

A čoby nemí svedkovia tohto „nezvratného procesu“ sme túto novú fázu už stihli aj zaregistrovať. Novou, tiahlou „stratégiou potreby“ koncentrovania čoraz väčšieho balíka kompetencií do rúk orgánov EÚ. V nečistom záujme zvýšenia legitimity uveriteľnosti tejto požiadavky. Nezabúdajúc pritom na súbežnú vazalskú nadprácu dobových prismŕdačov typu nášho neúspešného, (vtedy ešte „nezávislého“)  „polnočného jazdca“, dnes už „profesijne“ zarezávajúceho v službách PS. Toho, čo „vám toto nezabudnem“, ktorý už bez škrupúľ stačil prejaviť svoj „ohybný svetonázor“ na túto vec. Odkrojiť a odovzdať tak kus ďalšej národnej suverenity do rúk hlavných hráčov pri (rozhodovacom) stole. De facto do rúk Nemecka a Francúzska. Akoby išlo o odovzdanie ďalšieho svätého desiatku svojmu svetskému Bohu..

LEBO opustiť princíp JEDNOMYSELNOSTI členských štátov EÚ v rozhodovacích procesoch  v kľúčových otázkach fungovania tohto zväzku dovnútra i navonok je/bolo už samo-osebe zradou na záväzkoch z čias vstupu doň. A jeho modifikácie cez „kvalifikované väčšinové hlasovanie“ na spôsob správania sa spomínanej Šagrenovej kože – tie si už koledujú o „trestný čin vlastizrady“.           

A sme pri podstate veci. Pri tom (básnicky) symbolickom „opustení starootcovskej role“. „Dnes“ len inými spôsobmi a prostriedkami, ako vtedy, za Kraska. Povedané bez pátosu, pri plnohodnotnom opustení rodovej príslušnosti. S rovnakými dôsledkami, aj keď „fyzický substrát“ tentokrát zostal doma. Nevyčísliteľnou stratou identity. Osobnej, národnej a štátnej.

A o to väčšou tragédiou je, že túto „smilnosť“ majú na svedomí domáci, doboví tragédi, ktorí sú ochotní zradiť za judášsky groš, za oných biblických 30 strieborných. A s nimi, s motivovanou nenávisťou v srdci voči „z/vy/volenému – aj ich bezbožní veriaci. S bôľom na duši.

A s otázkou smerovanou už do živého, do samej kostnej drene domajšej občianskej komunity.

• Ako sme TOTO mohli dopustiť bez celonárodného reptania..?
• Ako môžeme tolerovať toľkú mravnú, ľudskú, charakterovú skazenosť..? Tie „schutzovské jatky“, na ktoré nás vedú z pokojnej a bezpečnej dedovizne najatí paholkovia. A svojprávnych zavracajú ako bezprizorné stádo na pasienku..

PRETO je nám dnes tak veľmi a tak nástojčivo poznať súradnice a vrstevnice dnešnej „vojenskej mapy“. Aby sme v prvom rade videli kde je sever. Aby sme zároveň spoznali členitosť terénu a (koordinovaný) pohyb novodobých Judášov v roli naverbovaných paholkov v ňom. A tak lepšie pochopili odkiaľ a prečo vietor fúka na našom (nechránenom), už načisto OPEN/otvorenom teréne. A najmä od koho..

PS :

Lebo nesmieme byť ako tá nekultúrna novodobá „gottwaldovská svoloč“, ktorá sa dnes už správa ako hyeny, ktoré sú schopné roztrhať na franforce aj svojho, ak nejde vedno s nimi. A beda tomu, kto tak urobí..

Bez ohľadu na jeho osobnostnú veľkosť, profesijné zásluhy a (doposiaľ) požívanú úctu.  Ako v prípade Oskara Rózsu, pána to hudobníka, pri ktorom sa naopak pýta zložiť klobúk z hlavy…

A to zbesilo začaté (verejné) trhanie jeho dobrého mena a celoživotne (vy)budovanej povesti, zatemňuje mozgy tej krvilačnej, pakultúrnej komunity už do tej miery, že nenechá na ňom už ani nitku suchú. Keď je už schopná sliediť na každý jeho krok ako tá bývalá gottwaldovská ŠTB. Aj za hranicami. Keď už aj honorár za robotu, o ktorej mimochodom „ovno“ vedia, je galaktický problém.

A koľký to pritom špinavý paradox, že tejto „svorke“ hyen dnes vadí (zaslúžených) 20 tisíc eur, zato ešte „včera“ nevadilo 600 000 eur, získaných len za krátke 3 roky (ničotne pritom vyhodených z mešca určeného na poctivé verejnoprospešné činnosti) pre vedúcich „svorky“..

Toto je ilustračná, obrazová tragédia doby, ktorú treba vedieť čítať, aby sme pochopili, čo sa dnes deje. Akým metrom tá „svorka“ meria. Kam tá „svorka“ smeruje. A aké nekalé praktiky tá „svorka“ pri „zavracaní“ svojprávnych jedincov pritom používa..

L.K.