DEMOKRACIA BEZ PLURALITY NIE JE DEMOKRACIOU A SLOBODA BEZ ROVNOSTI NIE JE SLOBODOU

Sú výroky, ktoré sa komentujú a zosmiešňujú samé. Juraja Rizmana rozčúlilo, že som si všimol, ako dezinterpretuje výrok zakladateľa Česko-slovenskej republiky „Demokracie toť diskuse“ (Masaryk k tomu ešte dodal: „a práce, hlavně práce“), keď chodí diskutovať do regiónov len so spriaznenými mimovládkami. Ako dôkaz, že som „mimo“, ponúkol 11 fotografií a ja musím uznať, že má naozaj pravdu: veď on chodí diskutovať nielen s Pavlom Demešom, ale aj s americkým veľvyslancom, nielen s Grigorijom Mesežnikovom, ale aj s riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti, nielen s Ondrejom Lunterom, ale aj s Vladimírom Šuchom… Páni, tam sa to muselo rôznorodými názormi až iskriť, boli tam všetky odtiene Progresívneho Slovenska… No a ten odvážny záver, keď Juraj vypol svoj kosmodiskom vystužený chrbát a smelo zvolal: „Žiadny Chmelár nás neznechutí a nezastaví!“ Ooo, bravo, to bolo pôsobivé! 👏👏👏 Ešte navrhujem dodať: „A republiku si rozvracať nedáme!“

Po tomto nebojácnom vyhlásení nášho chrabrého kaviarenským ventilátorom ošľahaného donkichotského rytiera by sme mohli túto komédiu aj ukončiť. Ale nedá mi nedodať k nej ešte niekoľko poznámok. Táto maškaráda je dôkazom, že títo fanatickí prívrženci extrémneho centrizmu ani nechápu, čo to demokratická diskusia je. Spýtal by som sa s Erichom Frommom, že aký význam má sloboda prejavu v komunite, v ktorej sa vyžaduje alebo vyskytuje iba jediný názor – ale také oni ani nečítajú, hoci sami pohŕdajú nevzdelanými ľuďmi. Sú natoľko zbabelí, že nielenže sa boja konfrontovať sterilné názory svojej bublinky s reálnym vonkajším okolím, oni sa pokúšajú umlčať každého, kto má iný názor ako oni. A keďže nedokážu čeliť vecným argumentom a racionálne oponovať, ich jedinou reakciou je škandalizovať alebo ostrakizovať nositeľov relevantných postojov, ako sa o to pokúšala naposledy Ľuba Lesná. Nečudo, že Rizmanovi horlivo pritakával jeden z najslizkejších podliakov vo verejnom priestore, s ktorým odmietol spolupracovať dokonca aj Michal Kovačič – bývalý moderátor RTVS Miro Frindt, ktorý ma kedysi prosíkal, aby som mu pomohol dostať sa na školu (keďže mu chýbalo vysokoškolské vzdelanie), a keď sa zmenili mocenské pomery, urobil jednu reláciu, v ktorej sa Hegerovej vláde podkladal, že takých ako ja nemožno pustiť na obrazovku.

A toto tu máme stále. Títo fanatici si vytvorili falošný svet odtrhnutý nielen od reality, ale predovšetkým od pravidiel férového správania. Sú plní nenávisti a neznášanlivosti, a pritom o čo sú necitlivejší voči iným, o to sú precitlivenejší na seba. Preto považujú vecné výhrady za útok a polemiku za šírenie nenávisti – ak je osteň verejnej kritiky namierený voči nim. Ak to preženiem, tak Fica môžete aj zabiť, ale Čaputovej nesmiete skriviť ani lak na vlase. Upravili si Obamovo heslo „Yes, we can“ na
„Áno, my môžeme všetko“. Žijú v akejsi fantasy alternatíve, v ktorej sa navzájom nekriticky obdivujú a v ktorej im všetko ohavne patetické a sentimentálne znie ako prejav úcty a pokory.

Jedným z najzvrátenejších aktivít tohto druhu je projekt Svetlo pod perinou, v ktorom deťom rozprávajú primitívne naivné rozprávkové príbehy o progresívnych postavičkách. Iba tak sa mohol Juraj Rizman ocitnúť vedľa Milana Rastislava Štefánika. https://svetlopodperinou.sk/juraj-rizman-chlapec-ktory…/ Normálny človek so zdravým sebavedomím by to odmietol ako prejav maximálneho nevkusu a nekultúrneho gýča, ale ako vidíte, týmto ľuďom to ani nedochádza, akí sú trápni. Povedzte mi, o čo je toto menej choré ako busty potentátov HZDS na Hudecovom ministerstve kultúry?

Do tejto mentality zapadá aj dnešný status Andreja Kisku, ktorý si pofňukal, že mu dnes „protizákonne“ končí ochranka a že dúfa, že sa mu nič nestane… V prvom rade, pán Kiska, ja v to dúfam tiež. Musí to byť nepríjemný pocit, keď máte taký strach z ľudí, že sa bojíte vyjsť na ulicu. Ale musím vám pripomenúť, že počas vašej vlády (lebo aj vy ste boli spoluzakladateľom matovičovskej koalície) sme tu mali také pomery, že vaši potentáti, vaši spriaznení novinári sa vyhrážali bezúhonným ľuďom väzením. Mne a mojim príbuzným sa vyhrážali obesením. Nikto z vás nezakročil. Zľahčovali ste to. Dokonca to niektorí z vás schvaľovali. A vy sa tu teraz idete ľutovať ako posledný úbožiak? Na rozdiel od nás si ako multimilionár môžete v prípade reálneho ohrozenia dovoliť zaplatiť súkromnú ochranku. A buďte rád, že ste dopadli takto. Ak by spravodlivosť zvíťazila a vy by ste dostali nepodmienečný trest, žiadnu ochranku by ste nepotrebovali.

Nemôžeme ozdraviť túto spoločnosť, ak budú verejnú mienku ovládať takíto panáci bez chrbtovej kosti. Demokracia bez plurality nie je demokraciou. Sloboda bez rovnosti nie je slobodou. Mier bez porozumenia nie je mierom. Odmietnime už konečne toto predstieranie dialógu, túto falošnú solidaritu a vyjdime zo svojich bublín. Sami budete prekvapení, aký katarzný účinok to má. Ako keď v tomto inverznom počasí vyjdete zo sychravých dolín nad oblaky a okúpete sa po dlhom čase v lúčoch slnka (tejto metafore by mali rozumieť tak slniečkári, ako aj temnôtkári).

Eduard Chmelár