AK CHCEME NAOZAJ MIER, MUSÍME SA NAUČIŤ ČÍTAŤ UVAŽOVANIE RUSKEJ STRANY

Je čoraz jasnejšie, že rozhodnutie Bidenovej administratívy dať zelenú ukrajinským útokom na vnútrozemie Ruska je posledným a nevýslovne podlým pokusom prekaziť Trumpove plány na mierové rozhovory. Aj Donald Trump junior (ktorý v poslednom čase nepriamo tlmočí názory budúceho prezidenta) sa na sociálnej sieti rozčúlil, že vojensko-priemyselný komplex sa chce postarať o rozpútanie tretej svetovej vojny skôr, než bude mať jeho otec šancu nastoliť mier. Je to o to väčší podraz, že býva dobrým zvykom nerobiť po zvolení nového prezidenta zásadné rozhodnutia. Ale myslí si vari niekto, že tieto rozhodnutia robí senilný Joe Biden, ktorý sa vynoril z brazílskeho pralesa, prečítal krátky pripravený text a zasa sa stratil medzi stromami ako nejaké náhodne spozorované exotické zvieratko?

Podporovatelia tohto eskalačného rozhodnutia sa zväčša odvolávajú na údajné rozmiestnenie severokórejských jednotiek v Kurskej oblasti. Lenže fámu, že v Kursku bojujú severokórejskí vojaci, jednak doteraz nikto spoľahlivo nepotvrdil a jednak to nie je faktor, ktorý by eskaloval konflikt alebo určoval celkový výsledok vojny. Naopak, samotné spravodajské služby nedávno varovali, že útoky ATACMS prinesú príliš vážne riziká, ktoré môžu Putina donútiť k strašnej odvete voči Západu. Je preto bez akýchkoľvek pochýb, že tento zbytočný eskalačný krok posunul Rusko a NATO o krok bližšie k priamej konfrontácii. Pre túto situáciu je príznačné, že napríklad český minister zahraničných vecí Jan Lipavský nadšene privítal rozhodnutie udrieť na Rusko, ale v prípade Izraela, ktorý vedie neporovnateľne brutálnejšiu a krvavejšiu vojnu, zhovievavo presadzuje, že treba využiť „šancu na dialóg“ s Tel Avivom. Prečo potom tak hystericky reagujú na snahy o dialóg s Ruskom?

Samozrejme, Moskva sa tiež usiluje využiť zostávajúce týždne do nástupu Donalda Trumpa na dosiahnutie čo najväčších územných a strategických ziskov. Ale akákoľvek reakcia Západu by mala vychádzať z poznania ruskej mentality. Dookola opakovaná fráza, že Rusko rozumie len sile, nie je nič viac ako primitívne zbožné želanie militaristov. Ak niečo platí v prípade Ruska, tak je to téza, že najpredvídateľnejším princípom ruskej politiky je reciprocita. Napriek rôznym fámam Rusko vždy reaguje rovnako: tak na agresiu, ako aj na iniciatívu. Neznamená to, že ak rozbijete Rusom letisko, oni vám ho rozbijú tiež. Ale na každú nepriateľskú akciu odpovedajú rovnako nepriateľskou akciou. A na ústupky reagujú rovnako ústupkami. Tento princíp Vladimír Putin svojim západným partnerom viackrát naznačoval, ale buď ho nepočúvali alebo neboli dosť bystrí, aby prečítali ruské uvažovanie. „Na každú akciu existuje rovnaká a opačná reakcia,“ varoval ruský prezident v prejave na Petrohradskom ekonomickom fóre v roku 2017.

Existujú tri dôvody, prečo Putin na Ukrajine vyhráva. Po prvé je to jasnosť cieľov jeho vojenskej operácie: zabrániť Ukrajine v členstve v NATO. Po druhé je to schopnosť Ruska konať rozhodne, ktorú Európa nepreukázala. A po tretie je to politická vôľa opierajúca sa o domácu podporu, ktorú Západ taktiež nemá. Pod jasnosťou, rozhodnosťou a pevnou vôľou nemám vôbec na mysli vybičovanú agresivitu, ale premyslenosť a zrozumiteľnosť cieľov, ktoré chceme dosiahnuť. Namiesto mystifikácie zámerov Ruska (neexistujú žiadne dôkazy, že by Putin niekedy plánoval napadnúť strednú Európu alebo Pobaltie) by sme sa mali zamerať na vylepšenie rokovacích pozícií, ktoré podlé rozhodnutie Washingtonu rozhodne nezlepší. Vzhľadom na to, že ruská armáda čoraz rýchlejšie postupuje, je dnes Putin vo veľmi silnom vyjednávacom postavení. Musíme si preto dobre premyslieť, aké sme ochotní urobiť ústupky, keď očakávame, že ich Moskva oplatí. Možno by bolo dobré začať s vypustením plánov na rozširovanie NATO a s vypracovaním podmienok na postupné uvoľňovanie sankcií ako súčasti mierového procesu.

Ak trváme na tom, že v tomto mierovom procese by mala mať posledné slovo Ukrajina, potom si treba položiť otázku, či Volodymyr Zelenskyj nie je v tomto prípade v konflikte záujmov a či jeho osoba nastolenie mieru neblokuje. Keď premiér Fico okomentoval správanie ukrajinského prezidenta na nedávnom summite v Budapešti slovami, že videl človeka, ktorý sa bojí skončenia vojny, bývalý propagandista ÚV KSS Marián Leško ho nazval chrapúňom. Ale správanie najvyššieho predstaviteľa Ukrajiny naozaj zväzuje to, že prímerie by vyvolalo tlak na zrušenie stanného práva a na usporiadanie prezidentských volieb, čiže všetko to, čo sa usiluje Volodymyr Zelenskyj možno aj v obave o svoj život čo najviac oddialiť. Preto vydiera svojich spojencov čoraz šialenejšími nápadmi, ktoré už ohrozujú celý civilizovaný svet.

Pred týždňom vládny think-tank v Kyjeve Centrum štúdií armády, konverzie a odzbrojenia (CDAKR) vydal dokument, podľa ktorého by Ukrajina v prípade zastavenia západnej vojenskej pomoci mohla v priebehu niekoľkých mesiacov (sic!!!) vyrobiť jednoduchú jadrovú bombu. Veľmi pochybujem o tom, že Ukrajina je schopná uskutočniť niečo podobné v takom krátkom čase, ale obávam sa, že nemôžem vylúčiť možnosť, že jej jadrovú zbraň niekto tajne dodá (tak ako sa to v minulosti už niekoľkokrát stalo). Ak ide o propagandistický bluf, potom je strašne hlúpy, lebo v tomto momente Kyjev dodal Rusku zámienku na útoky na energetické zariadenia. Najväčší nezmysel tejto štúdie sa však skrýva v časti, kde sa píše: „Porušenie Budapeštianskeho memoranda zo strany Ruskej federácie je formálnym dôvodom na odstúpenie od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a morálnym dôvodom na prehodnotenie rozhodnutia nevlastniť jadrové zbrane.“ Neuveriteľne hlúpy, ale aj nebezpečný výklad, ktorý by im vyvrátil hádam aj študent práva v treťom semestri.

Už som to vysvetľoval veľakrát (tie najväčšie nezmysly asi musíte vyvracať opakovane), ale na základe Budapeštianskeho memoranda vám nevzniká nijaký právny nárok. Memorandum je deklarácia, čiže vyhlásenie troch prezidentov. Je to politický, nie právny dokument. Čokoľvek v ňom sľúbili, nemôžete si na základe neho nič vymáhať, nemá žiadne medzinárodnoprávne dôsledky, lebo neprešiel parlamentnou ratifikáciou. Preto Budapeštianske memorandum nemohlo byť porušené a preto nemáte právo na základe toho odstúpiť od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a už vôbec nemáte na základe toho právo vlastniť jadrovú zbraň. Správanie kyjevskej junty pripomína gangsterské vydieranie, nie seriózneho partnera.
Európa si však tohto hada hreje na prsiach aj naďalej a vo svojom sebaponižovaní zašla tak ďaleko, že takmer všetci ministri zahraničných vecí EÚ na dnešnom zasadnutí v Bruseli privítali bezprecedentný americký zásah do vývoja bojov na Ukrajine. Zvlášť som znechutený (ale už dávno nie prekvapený) postojom šéfky nemeckej diplomacie za Zelených Annaleny Baerbockovej. Tá nielenže vyjadrila podporu rozhodnutiu USA použiť rakety dlhého doletu na útoky proti Rusku, ale zároveň tým zradila svojho šéfa, kancelára Olafa Scholza. Keď si uvedomíte, že Baerbocková už v júli obhajovala plány na rozmiestnenie amerických rakiet dlhého doletu v Nemecku, nemôžete sa ubrániť pocitu, že Zelení sú definitívne mŕtvi. Politické hnutie, ktoré vznikalo na silných pacifistických základoch a v osemdesiatych rokoch zaznamenalo vzostup práve mierovými protestmi proti rozmiestňovaniu amerických rakiet v západnom Nemecku, dnes protestuje proti jadrovým elektrárňam a obhajuje jadrové zbrane… Neskutočná fraška.

Aj preto s uznaním vítam a v plnom rozsahu podporujem dnešný postoj premiéra Roberta Fica, ktorý po vlažnom stanovisku šéfa slovenskej diplomacie Juraja Blanára vystúpil konečne s jasným a nedvojznačným vyhlásením, v ktorom vyjadril „ostrý nesúhlas“ s rozhodnutím prezidenta USA Bidena. Po dlhom čase som bol hrdý na Slovensko, keď toto vyjadrenie okamžite citovali všetky svetové tlačové agentúry. Slovensko spolu s Maďarskom dnes na zlosť západných lídrov zablokovalo spoločné vyhlásenie EÚ, ktoré malo podporiť svojho amerického pána a zviditeľnilo sa na mape svetovej diplomacie. Iba vtedy, keď máme vlastný názor, žijeme. Takto sa to robí, do psej matere.

Eduard Chmelár