Sú ľudia, ktorí vstúpia do dejín tým, čo dosiahli, čo vykonali, čo vytvorili. A potom sú tí, ktorí sa navždy zapíšu do historickej pamäti tým, koľkým ľuďom pomohli. Uznávaného neurológa, čestného predsedu Ústredného zväzu náboženských obcí a veľkého humanistu profesora Pavla Traubnera považujem v tomto smere za jednu z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín. Dnes v skorých ranných hodinách nás po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 83 rokov navždy opustil.
Pavel Traubner bol výnimočný človek. A legendárny diagnostik. Mnohým zachránil život práve mimoriadne rýchlym a presným určením príčiny jeho ťažkostí. S úsmevom som mu hovorieval, že seriálový „Dr. House“ by sa pred ním mohol schovať. Každý, kto ho osobne poznal, mi potvrdí, ako sa dokázal obetovať pre druhých ľudí. Doslova do posledného dychu. Pomáhal ľuďom aj vtedy, keď už bol na vozíčku, nevládny, s amputovanou nohou. Keď už nedokázal prísť do ambulancie, volal pacientov k sebe domov. Dokonca aj z nemocničného lôžka sa im telefonicky ospravedlňoval slabým hlasom, aby mu prepáčili, že dnes nepríde. Nikdy nikomu neodmietol pomoc. Naozaj nikomu. Nedokázal to. Ako mladý lekár ošetroval dokonca jedného zo strojcov slovenského holokaustu, bývalého ministra vnútra Slovenského štátu a hlavného veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha, vtedy čerstvo prepusteného z väzenia. „Pán doktor, viete, kto som?“ spýtal sa užasnutý prominentný ľudák. „Viem,“ odvetil lekár. „Pre mňa ste len človek.“
Jeho život je námetom na film. Pavel Traubner v útlom detstve prežil holokaust. Pred transportom do Osvienčimu a vyčínaním nacistov v dedine ho zachránili tým, že ho ako štvorročného hodili do malej jamy na zeleninu a prikryli doskami a čečinou. Celú chladnú noc musel vydržať bez pohnutia, pričom od hrôzy onemel a nejaký čas vôbec nerozprával. Ani potom sa jeho útrapy neskončili a niekoľko mesiacov sa musel schovávať v úkrytoch v okolitých horách. Do konca života opatroval svetrík, ktorý ho zachránil pred zamrznutím. A práve táto trauma a vďačnosť, že prežil, spôsobila, že sa rozhodol stať lekárom a že si za svoje celoživotné poslanie zvolil zachraňovať ľudské životy.
Do posledných chvíľ chodil na besedy, snažil sa najmä mladých ľudí vystríhať pred nástrahami antisemitizmu, rasizmu a intolerancie. Bol veľmi citlivý na politikov, ktorí bagatelizovali krajnú pravicu, spolupracovali s extrémistami alebo sa usilovali rehabilitovať potentátov Tisovho režimu, vedel im to povedať priamo do očí. Nikdy nezabudnem na tie napäté chvíle, keď sme organizovali blokádu pochodu neonacistov cez mesto a polícia chcela tých rozzúrených vagabundov so železnými tyčami a palicami pustiť na mladých ľudí. Vtedy sa starý pán Traubner postavil medzi nás a policajti sa zo strachu pred jeho autoritou už neodvážili provokovať a pochod radšej odklonili.
Napriek všetkému, čo prežil, a práve preto, zostal Pavel Traubner po celý svoj život mimoriadne tolerantným človekom, aktívnym propagátorom zbližovania rôznych náboženských a etnických skupín, hlásateľom vzájomného porozumenia a rešpektu jedného voči druhému. Je symbolické, že zomrel práve počas Medzinárodného dňa tolerancie. Pán profesor, z celého srdca vám ďakujem za všetko, čo ste urobili pre Slovensko, pre tisíce ľudí i pre mňa osobne. Nikdy nezabudnem na naše obohacujúce stretnutia či už na rôznych verejných podujatiach, vo vašej ordinácii alebo u vás doma. Váš odchod bolí o to viac, že ste boli a budete jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Sľubujem vám, že sa o váš odkaz nemusíte báť, budeme ho s rovnakou vášňou šíriť ďalej. Česť vašej večnej pamiatke.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.