Údajný Trumpov plán prímeria vyzerá príšerne. Ako urážka Európanov

Kto čakal, že Trump predstaví realistický mierový plán pre Ukrajinu, musí byť sklamaný. Trump zatiaľ nepredstavil nič. A to, čo o plánoch uniklo z jeho tímu, vyzerá dosť zle. Hlavne pre Európu.

Začneme správami z amerických médií, ktoré sa nepotvrdili. Washington Post v nedeľu informoval o údajnom telefonáte Trumpa s Putinom. Trump mal vyzvať ruského prezidenta, aby neeskaloval konflikt a pracoval na prímerí. V tejto súvislosti mu pripomenul silnú vojenskú prítomnosť Spojených štátov v Európe.

O telefonáte bola vopred informovaná ukrajinská strana. Krátko po zverejnení správ o rozhovore Trump – Putin však Kremeľ všetko dementoval.

Najpravdepobnejšie vysvetlenie je, že Trumpov pokus hovoriť s Putinom sa dostal len po predbežné informovanie ukrajinských partnerov. Od nich zrejme informácie unikli aj do médií, aj k Rusom. A tí verejne odkazujú, že o telefonát s takýmto obsahom zatiaľ nemajú priveľký záujem.

Zdržanlivosť Ruska je celkom pochopiteľná. A hneď z troch dôvodov.

Po prvé, situácia na bojisku je dnes celkom jasná: Rusku sa darí, postupuje na Donbase a nemá záujem rokovať o dočasnom prímerí či zmrazení konfliktu. Na to je už neskoro. Pôvodné heslá západných lídrov – nijaké rokovania s Ruskom o mieri, konflikt sa musí vyriešiť silou – sa otočili proti Ukrajine a v prospech Ruska (ako varovali realisti).

Jednoducho, dnes rokovania o prímerí potrebuje vyčerpaná Ukrajina a Západ, ktorému sa míňajú strategické muničné zásoby, financie aj nápady. Racionálne a realistické nápady… Tvrdá línia diktovaná Washingtonom a Londýnom stroskotáva.

Po druhé, Spojené štáty v tejto tvrdej línii pokračujú aj po zvolení Trumpa. Minister Blinken tvrdí, že Američania budú zvyšovať vojenskú pomoc Ukrajine proti Rusku. Putin teda nemá dôvod rokovať s Trumpom, kým nie je v úrade a kým budú Spojené štáty vystupovať nepriateľsky.

A po tretie, vyzerá to tak, že „realistický mierový plán“ Trumpovho tímu je – zatiaľ – skôr povera ako skutočnosť. Buď neexistuje, alebo je neznámy aj v najužšom tíme Donalda Trumpa, čo by znamenalo, že je bez dostatočnej podpory. Namiesto toho unikli do médií informácie o plánoch na rýchle prímerie a zmrazenie konfliktu.

Treba otvorene povedať, že tieto plány vyzerajú príšerne. Nemajú viesť k mieru a širším bezpečnostným dohodám pre Európu, ale len k niečomu, čo sa v športových zápasoch nazýva time-out. Dlhší time-out, keďže Spojeným štátom hrozí otvorenie blízkovýchodného a možno aj taiwanského frontu, ktoré považujú za dôležitejšie ako bitky o Záporožie…

Podľa predbežných správ z Trumpovho tímu, o ktorých informoval Wall Street Journal, sa na Ukrajine nemá vyriešiť vôbec nič. Všetky spory sa majú len zmraziť.

Majú sa zmraziť boje, ktoré Rusko vyhráva. Má sa zmraziť vstup Ukrajiny do NATO – na 20 rokov. Potom sa uvidí…

Popri tom má pokračovať vyzbrojovanie Ukrajiny zo strany Spojených štátov, aby si udržala suverenitu a bezpečnosť – no už to nemá byť za americké peniaze, ale zrejme za európske. Alebo na úver, za ktorý sa zaručia európski partneri.

A nakoniec: zmrazenú frontovú líniu majú strážiť krajiny NATO, no bez Spojených štátov. Trumpovi poradcovia odkazujú, že Američania nemienia nasadzovať vojakov na Ukrajinu a rovnako nič nemienia financovať. Ani cez NATO, ani cez OSN. O nasadenie vojakov na Ukrajine sa má postarať Európa. Konkrétne Nemci, Francúzi, Poliaci…

Týmto plánom treba uznať, že z pohľadu Spojených štátov vyzerajú vynikajúco. America first… Ak si ich pozrie volič Trumpa, musí byť nadšený. Vojny kdesi vo východnej Európe? Nech si ich vyrieši Európa – a nech zabudne na to, že sa to zaplatí z amerického vrecka.

Z pohľadu Európy však vyzerajú príšerne. A urážlivo k Európanom.

Rovnako príšerne vyzerajú aj z pohľadu spravodlivosti, morálky a pravdy. Cynici by mohli mávnuť rukou, že o spravodlivosť a pravdu predsa až tak nejde, vždy ide o silu a možnosti. Lenže – neplatí to. Poriadok nemôže stáť len na sile. Musí vyrastať z reality (pravdy) a musí zohľadňovať elementárnu spravodlivosť. Balans. Inak to nebude poriadok, ale len… Zmrazený konflikt, však áno.

Tak si teda otvorene priznajme, spolu s americkými partnermi, aká je pravda.

Pravda je taká, že to neboli európske krajiny NATO, ktoré by v roku 2008 tlačili na členstvo Ukrajiny v Aliancii – aj za cenu rizika vojny. Naopak, boli to Spojené štáty, ktoré trvali na rozširovaní NATO a ignorovali riziká pre Európu…

Pravda je taká, že v decembri 2021, keď Rusko žiadalo rokovania o bezpečnostných zárukách Západ – Rusko, to neboli európske krajiny, ktoré by rokovania odmietli. Nemecká vláda bola pripravená rokovať. O rokovania s Putinom sa pokúšal aj Macron. Naopak, boli to Spojené štáty a Británia, kto akékoľvek rokovania a dohody s Ruskom odmietol. Aj za cenu vojny na Ukrajine.

Pravda je taká, že v marci 2022, krátko po ruskej invázii a po mierovej iniciatíve Izraela, to neboli európske krajiny, ktoré by odmietali mierové návrhy. Naopak, tvrdú líniu – nijaké rokovania s Ruskom, konflikt sa vraj nesmie riešiť inak ako silou a porážkou Ruska – presadzovali a aj presadili Británia a Spojené štáty.

Aby sme to zhrnuli, pravda je taká, že motorom výbušného rozširovania NATO, motorom konfrontácie Západu s Ruskom a nakoniec aj motorom vojny na Ukrajine a zákazu rokovaní s Ruskom boli Spojené štáty a Británia. Nie európske krajiny, ktoré 25 rokov varovali, že by to mohlo viesť k vojne…

A dnes, keď táto tvrdá anglosaská línia bolestivo narazila na realitu, sa má všetko zmraziť – s tým, že to budú financovať Európania. A nielen financovať. Majú nasadiť životy na zmrazenej frontovej línii. Majú dať Ukrajine bezpečnostné záruky. A majú niesť zodpovednosť za poriadok na Ukrajine. Zodpovednosť, z ktorej sa chcú Spojené štáty vyzliecť…

Ak si ešte európske krajiny udržali zvyšky suverenity a dôstojnosti, mali by tieto plány hodiť do koša. A mali by trvať na tom, čo sa sľubovalo – na realistickom mierovom pláne. A na širších bezpečnostných dohodách Západ – Ukrajina – Rusko, ktoré by viedli k ukončeniu hybridnej vojny v Európe. Teda k obnoveniu bezpečnosti, poriadku a voľného obchodu na kontinente.

Mier a prímerie sú dve celkom rozdielne veci. To prvé je riešenie. To druhé je len odklad riešenia a alibizmus.

Iste, treba priznať, že aj dočasné prímerie je lepšia voľba ako vojna. A so skutočnými mierovými dohodami to bude ťažké. Dobré riešenia sa minuli. Už ostali len zlé, ešte horšie a najhoršie.

Šanca na správne riešenia tu bola v lete 2008, keď Nemecko a Francúzsko zablokovali pozvánku pre Ukrajinu s Gruzínskom do NATO. To však Spojené štáty odmietli akceptovať.

Ďalšia šanca na dobré riešenia tu bola v decembri 2021, keď Rusko žiadalo vzájomné bezpečnostné záruky NATO – Rusko a dohody o Ukrajine, ktoré by zaručili jej vojenskú neutralitu. A ktoré by zaručili jazykové a politické práva pre milióny Rusov z východu Ukrajiny. Aj to Spojené štáty odmietli.

Odvtedy už správne riešenia neexistujú. Boli premárnené provojnovými aktivistami, ktorí si hlúpo nahovárali, že jediným riešením je porážka Ruska a rozšírenie NATO o Ukrajinu (aj s Krymom).

Pritom aj to bolo po roku 2014 v rozpore s pravdou – väčšina ruských komunít z Donbasu a Krymu si už neželá návrat pod Ukrajinu a vstup do NATO. Lebo následky pre ruských alebo ruskojazyčných obyvateľov Donbasu by boli katastrofálne. Po toľko sľubovanej „porážke Ruska“ by boli terčom politických a zrejme aj etnických čistiek.

Napokon, potláčanie ruských menšinových médií, ruských menšinových strán, ruského jazyka, nasadenie armády proti rebelom a hromadný útek ľudí z Donbasu do Ruska tu boli aj pred februárom 2022.

Riešenia, ktoré ostali po roku 2024, už nebudú pekné ani dobré. Môžu byť len realistické a poctivé – politicky poctivé. Ich východiskom je vojenská neutralita Ukrajiny (nie dočasná), strata tých území, ktoré už po desaťročí krvavých bojov nie je možné bezpečne integrovať pod Kyjev. A širšie bezpečnostné dohody na osi Západ – Rusko.

Bolo by to zlé. Hlavne z pohľadu medzinárodného práva a slabších krajín. No ešte horšie by bolo, ak by pokusy o mierové dohody stroskotali.

V takom prípade by hrozilo buď zmrazenie konfliktu, čiže zmrazenie problémov v Európe. Alebo presne to, po čom volali atlantickí jastrabi: vyriešenie konfliktu vojenskou silou. Akurát s opačným výsledkom, aký si vyfarbili v písankách.

Dag Daniš / Denník Štandard