ÉTOS NOVEMBRA 89 JE MŔTVY – HLAVNÝM NEPRIATEĽOM DEMOKRACIE DNES NIE JE AUTOKRACIA, ALE OLIGARCHIA

Priznám sa, že mi už lezú na nervy tie každoročné rituály takmer partizánskeho spomínania „mužov Novembra“, tradičné mítingy frustrovaných strán, ktoré sa sťažujú, že nie je po ich vôli a úplne zavádzajúce debaty o tom, či môže za naše súčasné problémy Fico, Mečiar alebo komunisti. Takmer tragikomicky to ilustruje aj dnešný status Juraj Rizmana, ktorý sa spôsobom sebe vlastným naparuje, že keďže Masaryk hovorieval, že demokracia je diskusia, neberú to na ľahkú, chodia po Slovensku a diskutujú – medzi svojimi, so spriaznenými mimovládkami… Čiže sme tu svedkami absolútneho nepochopenia podstaty demokracie, dokonca ani len odkazu T. G. Masaryka. Táto obmedzená skupinka ľudí, ktorá sa ešte aj nazvala velikášsky „Platforma pre demokraciu“, nie je schopná pochopiť, že demokratické mechanizmy nemôžu fungovať bez plurality, oni to chápu a interpretujú tak, že demokracia je, keď vládnu oni a demokratmi sú zasa len oni a kto sa im vzoprie, toho treba zatvoriť, zakázať, umlčať, ostrakizovať ako nepriateľa demokracie! Bolo by to smiešne, keby títo fanatici a šialenci neovládali verejnú mienku.

35 rokov po Nežnej revolúcii už nemôžeme zvaľovať vinu za stav našej spoločnosti na komunistov, je to takmer rovnaká doba ako vládli oni a dnes preto máme právo bilancovať. Dnes sa musíme pýtať sa, ako je možné, že Husákov režim dokázal postaviť za jeden rok viac bytov ako my za celú kapitalistickú éru, ako je možné, že Slováci majú najhoršiu dostupnosť bývania v Európe, že na vlastný byt musia robiť takmer 300 mesiacov, kým Dáni iba 114. Stavali sme nemocnice, školy, škôlky, jasle, fabriky, priehrady, divadlá, galérie, kultúrne domy v každej dedine, boli sme potravinovo sebestační, samozrejmosťou bolo poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, vzdelania, dotovaných potravín, mladomanželských pôžičiek a bývania. A hlavne mali sme vlastnú ekonomiku, vlastný priemysel, vlastnú pôdu, neboli sme len nájomníkmi vo svojej krajine, ako je to dnes. V rámci východného bloku sme mali privilegované postavenie najvyspelejšej krajiny a do transformačného procesu sme vstupovali v najlepšej pozícii. Všetky tieto dobré východiskové podmienky sme však premrhali, všetko fungujúce sme rozparcelovali, rozkradli, zničili a keď sme paralyzovali štát, ktorý sa katastrofálnym znížením príjmov a rozsiahlou korupciou ocitol v zajatí mocných finančných skupín a nadnárodných korporácií, vyhlásili sme ho za nefunkčný a zbytočný. Dostali sme sa na úplnú perifériu systému, stali sme sa kolóniou Západu, ktorý ovládnutím našich trhov oddialil vlastnú krízu o dvadsať rokov a dnes sme stratili takmer všetky nástroje na vlastné oslobodenie z reťazí dominancie globálneho kapitálu.

Je vyslovene trápne, ak nás dnes opozícia presviedča, že stačí vymeniť Fica za Šimečku a Pellegriniho za Čaputovú a znova tu zavládne demokracia a pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Oni nie sú súčasťou riešenia, ale problému, oni a ľudia, ktorých podporovali, spoluvytvárali tento nespravodlivý systém, ktorý nás ožobráčil. Falošná glorifikácia minulého režimu nie je to, čo nás posunie vpred. Ale musíme si už konečne priznať, že to, čo sa tu odohralo v roku 1989, nebola demokratická revolúcia, ale kapitalistický prevrat. Majetkový puč sa nezastavil len pri tom, že ľuďom vrátili kus poľa alebo malý obchod, ktorý im vzali komunisti. Masívne sa rozpredávali aj fabriky, ktoré za tých štyridsať rokov budovali ľudia spoločne a pod falošnou zámienkou privatizácie sa tie najvýnosnejšie štátne podniky nelogicky a neekonomicky predali hlboko pod cenu do rúk iným štátom. To sa malo posudzovať ako zjavná ekonomická vlastizrada. V niektorých záležitostiach, najmä tých cirkevných, sa išlo nielen pred rok 1948, ale aj pred rok 1918, ba dokonca sa obnovovali niektoré rády, ktoré zrušil ešte Jozef II.! Skrátka nešlo o žiadnu revolúciu, ktorá by priniesla pokrok, išlo z politologického hľadiska o reštauráciu zväčša prvorepublikového politického systému aj s jeho chybami, ktorý sme odmietli nie v roku 1948, ale v roku 1945.

Za tých 35 rokov sme premrhali príliš veľa času, nadšenia, úsilia a peňazí. Je však zbytočné nadávať, kvíliť alebo sa vyhrážať emigráciou. Nezachráni nás ani politický spasiteľ, ani nová strana, ani zmena vlády. To, čo dnes potrebujeme akútne, nevyhnutne a zo všetkého najviac, je obnova demokracie. Na prvý pohľad to znie banálne, ale obnova demokracie neznamená nič menšie ako vrátenie moci do rúk ľuďom, prevzatie kontroly nad vlastnými životmi. Najväčším nepriateľom demokracie dnes nie je politická autokracia, ale ekonomická oligarchia. Tento režim nie je demokratický, ale oligarchický. Na jeho budovaní sa podieľali rovnakou mierou Mečiar, Dzurinda i Fico, prispeli aj Matovič a Heger, ale to teraz vôbec nie je podstatné. Moc oligarchie sa nedá zlomiť voľbami, lebo sa už dávno nachádza mimo volených štruktúr a je oveľa mocnejšia ako štát. Nezničíte ju ani nepremysleným prevratom, iba sa tým zosmiešnite. Najprv sa potrebujeme spájať a vzdelávať, lebo väčšina ľudí zjavne nerozumie podstate súčasného systému, nemajú ani len potuchy, ako funguje, ako korumpuje, ako zastrašuje a ako likviduje odpor. Obnova demokracie si vyžaduje nadstranícke hnutie s týmto minimalistickým programom, na ktorom sa dokážu zhodnúť ľudia naprieč politickým spektrom podobne ako to dokázali v novembri 1989.

Inými slovami, na to, aby sme zlomili moc oligarchie, potrebujeme nielen formálne demokratické voľby, ale aj úplne prehodnotenie toho, kto sme a kde stojíme. Nepotrebujeme len pomerné zastúpenie, ale radikálnu decentralizáciu na najnižšiu možnú úroveň, na ktorej je možné prijímať rozhodnutia, ktorá bude sprevádzaná deliberatívnou participatívnou demokraciou (toto zdôrazňujem zvlášť pre tie okrajové skupinky, ktoré si všetko predstavujú ako Hurvínek válku a preceňujú priamu demokraciu netušiac, že bez systémových zmien sa môže takýto inštitút zmeniť na demagogický až despotický nástroj tyranov – podobne ako si nechal Hitler posväcovať svoje šialené nápady masovými ľudovými hlasovaniami). Nehovoríme tu len o čiastočných úpravách ako sú napríklad nové zákony o lobingu. Bavíme sa tu o komplexnom programe, ako dostať peniaze z politiky, stopnúť všetky súkromné dary politickým stranám, rozbiť mediálne kartely, odstrániť cenzúru, požadovať od každého verejného činiteľa bezpodmienečnú finančnú transparentnosť atď.

Nesmieme sa dať pomýliť. Oligarchia sa usiluje o presný opak. Chce zničiť akýkoľvek dohľad verejnosti, akékoľvek inštitúcie, ktoré chránia verejné záujmy. Vyhovuje jej zlyhávajúce zdravotníctvo, aby ospravedlnila jeho privatizáciu. Vyhovujú jej tvárni politici a krotké verejnoprávne médiá. Svojím tlakom postupne likviduje všetky regulačné schopnosti štátu od prania špinavých peňazí až po skladovanie odpadu. Veľké podvody už dávno nie sú stíhané. Vždy dostanú, čo chcú, bez ohľadu na to, či vládne Fico alebo Šimečka. A hoci je systém čoraz nespravodlivejší, ľudia sa paradoxne nehnevajú na tých mocných, ktorí ho nastolili, ale svoj hnev obracajú proti tým najslabším a najbezbrannejším, proti porazeným.

Na to, aby sa niečo zmenilo, by politické strany museli prekonať svoj strach z ekonomickej moci: z majiteľov médií, investičných fondov, zbrojárskych firiem, fosílnych korporácií a z celého toho bratstva oligarchov, ktoré dnes financuje a riadi našu politiku. Ak chceme posilniť demokraciu, spravodlivosť a právny štát, nemôžeme hľadať cestu k zmieru s ekonomickou mocou, práve naopak: nesmieme sa báť otvoreného konfliktu s ňou. Čím viac budú takýto stret odkladať, tým mocnejšou sa oligarchia stane.

Ako teda obnoviť demokraciu? Predovšetkým tí, ktorí majú na tom úprimný záujem, sa musia začať združovať a spolu o tom diskutovať. Nie je pravda, že diskutovania tu už bolo dosť, toto hovoria len nepríčetní tajtrlíci, ktorí sami nevedia, čo robiť a myslia si, že položia režim, keď sa budú vešať na brány vládnych palácov. My tu diskutujeme len o totálnych hlúpostiach, ale nie o podstatných veciach: ako zmeniť systém k lepšiemu. Aj u nás známy rakúsky historik Walter Scheidel tvrdí, že v dejinách sa podarilo posilniť spravodlivosť v zásade len štyrmi spôsobmi: vojnou sprevádzanou masovou mobilizáciou, totálnou a násilnou revolúciou, zrútením štátu alebo ničivou epidémiou. Vybrať si z týchto možností je Sofiina voľba. Mne osobne sa najviac páčia opatrenia, ktoré zaviedol veliteľ okupačnej správy USA v Japonsku generál Douglas MacArthur, ktorý prakticky z ničoho vytvoril politickú a ekonomickú demokraciu v tejto krajine. Nariadil „rozpustiť veľké priemyselné a bankové komplexy a prijať ďalšie opatrenia na podporu širokej distribúcie príjmov a vlastníctva výrobných a obchodných prostriedkov“. Zaviedol vysoké majetkové dane, rozbil obchodné konglomeráty, presadil vyššie mzdy robotníkom, uskutočnil rozsiahlu pozemkovú reformu (skonfiškoval pôdu veľkostatkárom a prerozdelil ju roľníkom). Ale dnes je to oveľa zložitejšie.

Najhorší spôsob, ako čeliť oligarchickej moci, je vkladať nádeje do Trumpa, Babiša, Berlusconiho, Porošenka, Kisku, Kollára a pestovať ilúziu, že akurát títo budú ochraňovať verejný záujem, lebo sú už dostatočne bohatí a viac nepotrebujú… práve naopak. Zákernosť oligarchie spočíva v tom, že sa dokáže posilňovať aj vtedy, keď vlády nedokážu riešiť extrémnu nerovnosť. Voľba Donalda Trumpa bola v skutočnosti voľbou Elona Muska. Pre neho je to odrazový mostík k ešte väčšej moci, akú má prezident USA. Hoci o sebe tvrdí, že je „absolútnym zástancom slobody prejavu“, jeho „absolutizmus“ sa zjavne nevzťahuje na jeho odporcov. Odkedy kúpil Twitter (a premenoval ho na X) jeho platforma vyhovela 83 percentám žiadostí vlád o cenzúru alebo sledovanie účtov. Keď turecký prezident Erdoğan pred poslednými všeobecnými voľbami požadoval cenzúru svojich oponentov, platforma mu vyhovela. Keď indickí vládni predstavitelia požiadali o odstránenie nepriateľského dokumentu BBC, X urobil, čo žiadali, a neskôr vymazal účty mnohých kritikov premiéra Narendru Modiho. Minulý mesiac X zablokoval odkazy na dokument o Trumpovom spolubojovníkovi JD Vanceovi a pozastavil účet novinára, ktorý to odhalil. Taktiež zažaloval organizácie, ktoré ho kritizujú. Položili ste si vôbec otázku, čo najbohatší človek sveta získa z toho, že naleje stovky miliónov dolárov do víťazstva jedného politického kandidáta? To, o čo sa svetový kapitál usiluje odvtedy, čo pracujúci získali svoje sociálne práva: oklieštenie demokracie, odstránenie spravodlivého odmeňovania a zníženie pracovnoprávnej ochrany. Musk sa teraz stane regulátorom samého seba, schopným vymazať pravidlá, ktoré robili rozdiel medzi civilizovanou spoločnosťou a čistým barbarstvom. Bude mať však oveľa väčšie možnosti. Bude ovládať satelitné konštelácie, ktoré bude môcť len tak z rozmaru kedykoľvek vypnúť – ako to urobil minulý rok Ukrajine. Jeho moc môže bez prekážok rásť až do bodu, kedy vlády budú cítiť povinnosť robiť to, čo od nich požaduje. Darebák usilujúci sa o svetovládu totiž nemusí vyzerať ako zloduch z béčkových hollywoodskych filmov. Môže byť zdvorilý, obliekať sa ako tínedžer a popri tom si nikto neuvedomí, že tento človek má k dispozícii všetky prostriedky na obrovské posilnenie svojej moci, ktoré mnohonásobne presahujú akékoľvek nástroje, ktoré mal plutokrat v ére demokracie.

A tento oligarchický pakt funguje už desaťročia nasledujúcim spôsobom: ubezpečíme tých najbiednejších ľudí, že dokážeme čiastočne zlepšiť ich životy za predpokladu, že sa nedotkneme tých, ktorí sú na vrchole potravinového reťazca kapitalizmu. Dlhodobým výsledkom takéhoto systému je, že tí najbohatší zbohatli natoľko, že predstavujú priamu hrozbu pre akékoľvek suverénne štáty. Mnohí z nás strávili dlhé roky varovaním, že to takto dopadne (ešte keď väčšina z vás verila neoliberálnemu balamuteniu, že bohatstvo najbohatších presiakne aj k vám). Naše vlády však tvrdia, že sú pragmatické, že nezáleží na tom, ako bohatnú najbohatší, podstatné je, že údajne zlepšujú život tým najchudobnejším. Početné štúdie už minimálne 15 rokov dokazujú, aký je to nezmysel. Obrovská a neustále sa zväčšujúca nerovnosť má zničujúce dôsledky pre sociálne výdobytky, súdržnosť spoločnosti a demokraciu. Ten ich „pragmatizmus“ je v skutočnosti veľmi ideologický.

Je najvyšší čas si uvedomiť, že naším spoločným nepriateľom a najväčším nepriateľom demokracie nie je nejaká politická bábka, ale oligarchické korporácie. Už oligarchia v starovekom Grécku vyvinula inštitúcie a praktiky, aby sa udržala jednotná. No kým oligarchia potrebovala jednotu, rovnako potrebovala rozdeliť ľud, aby nemohol zvrhnúť svojich utláčateľov. Za týmto účelom rozdávali odmeny informátorom a vyhľadávali poddajných občanov, ktorým ponúkali vládne funkcie. Okrem toho kontrolovali verejné priestranstvá, aby sa ľudia nemohli organizovať a vyháňala obyvateľov na vidiek, lebo rozptýlená masa nebola schopná protestovať, tobôž nie zvrhnúť vládu. Práve tak aj dnes, keď čelíme erózii verejného života, dôvery, láskavosti, vzájomnej pomoci, keď sa oligarchii v spolupráci s partokraciou podarilo umŕtviť túžbu ľudí po lepšom svete, musíme sa spojiť s jediným cieľom: vytvoriť systém, v ktorom dokážeme obnoviť kontrolu nad vlastnými životmi. Na to potrebujeme nielen vládu, ktorá urobí to, čo mala urobiť už dávno: urobiť najchudobnejších bohatšími a najbohatších chudobnejšími. Na to potrebujeme predovšetkým vybudovať, posilniť a obnoviť všetky inštitúcie a štruktúry tak politickej ako aj ekonomickej demokracie. To je primárnou úlohou tých, ktorí sa považujú za dedičov boja za slobodu a demokraciu.

Eduard Chmelár