ŠTÚROVCI, LEGIONÁRI A POVSTALCI SÚ TRI ZDROJE NAŠICH HISTORICKÝCH TRADÍCIÍ BOJA ZA SLOBODU

Papaláši dnes kládli vence na vojenských cintorínoch prvej i druhej svetovej vojny a na viacerých iných pamätných lokalitách. Len na jedno miesto už tradične zabudli. Na rohu Grösslingovej a Štúrovej ulice v Bratislave je nenápadná pamätná tabuľa najznámejších Slovákov, ktorí v rokoch 1914 – 1920 bojovali v česko-slovenských légiách za oslobodenie Slovenska. Nájdeme tu nielen Milana Rastislava Štefánika a Vladimíra Svetozára Hurbana, Janka Jesenského a Jozefa Gregora Tajovského, ale aj mená spolubojovníkov, ktorí v tom čase bok po boku bojovali za slobodu našej vlasti, no už o dve desaťročia sa z nich stali nepriatelia na život a na smrť: budúceho veliteľa Slovenského národného povstania Rudolfa Viesta a budúceho ministra obrany Slovenského štátu Ferdinanda Čatloša. Keďže na Slovensku doteraz nemáme spoločný dôstojný pamätník česko-slovenským legionárom, je toto jediné miesto, kde sa môžete pokloniť ich pamiatke. Pretože ako som na to upozornil v jednom z predchádzajúcich článkov, pre nich sa vojna neskončila 11. novembra 1918. https://www.facebook.com/photo/?fbid=966020285570194&set=pb.100064866933402.-2207520000

Napriek nespornému hrdinstvu týchto statočných mužov sa dodnes nájdu tupí ignoranti, ktorí vystavujú svoju nevzdelanosť na obdiv. Jedným z nich je vari najpreceňovanejší sociálny vedec Juraj Buzalka, ktorý je v progresivistických kruhoch obdivovaný iba preto, že napísal hejterský pamflet vydávajúci sa za odbornú publikáciu pod názvom Postsedliaci. Tá kniha je nedôstojný paškvil nie preto, lebo celkom nevedecky označuje všetkých oponentov za cynikov, šarlatánov, hlupákov a nepríčetných, ale predovšetkým preto, lebo je plná historických nezmyslov. S niektorými bludmi tohto hochštaplera som sa vyrovnal už minulý rok, ale nemám silu vyvracať každú hlúposť, ktorú tento človek absolútne nezorientovaný v histórii zo seba dostane. https://www.facebook.com/story.php/?story_fbid=667005578805001&id=100064866933402&_rdr No pri príležitosti výročia vzniku Česko-slovenskej republiky mu (kto iný ako) Denník N vytvoril minulý týždeň opäť veľkorysý priestor na to, aby mohol naďalej o to sebavedomejšie o čo nekvalifikovanejšie tárať nezmysly.

Tak ako Progresívne Slovensko šíri v poslednom čase propagandu, že prvá ČSR bola „progresívna republika“, rovnako absurdne Buzalka tvrdí, že Štefánik bol „pokrokár“. No zaujímalo by ma, aké majú progresivisti predstavy o pokroku, keďže Štefánik sa pohádal s Masarykom práve na tom, že bol kategoricky proti volebnému právu žien, proti odluke cirkvi od štátu a na Slovensku požadoval zaviesť diktatúru. Najnehanebnejšia časť Buzalkovho pamfletu je však tá, v ktorej tvrdí, že nás oslobodili Česi, že na Slovensku sa nič podstatné nedialo, že keď sa náhodou stretli v Bratislave dvaja Slováci, tak sa išli opiť do najbližšej krčmy a že aj v Martine sa zišlo iba zopár „sedmoslivkárov“.

Týmto nechutným hanopisom autor prerazil pomyselné dno, ktoré doteraz strážili Šimečka so Soltészom svojimi urážlivými výrokmi, že Slováci sú národ zbabelcov (ale oni sa na rozdiel od Buzalku aspoň nehrajú na akademikov a docentov). Musím tu vysvetľovať to, čo už vedia aj moji študenti? Totiž, že bez slovenského zahraničného odboja reprezentovaného nielen Štefánikom, Osuským, Markovičom a Hurbanom, ale aj americkými Slovákmi lobujúcimi na najvyšších miestach USA a koncipujúcimi Clevelandskú a Pittsburskú dohodu; že bez desaťtisícov slovenských dobrovoľníkov bojujúcich v česko-slovenských légiách; že bez celej slovenskej politickej reprezentácie schvaľujúcej Martinskú deklaráciu – že bez všetkých týchto statočných vlastencov by republika nikdy nevznikla? Uvedomuje si vôbec tento naničhodný ignorant, že na rozdiel od aktivistov v Prahe martinskí deklaranti riskovali šibenicu, keby sa to nepodarilo? Chápe vôbec, že v roku 1918 Slováci neboli láskavo oslobodení (už len preto, lebo bez Slovákov by samostatné Čechy veľmoci nikdy neuznali), ale že sami vykrvácali v boji za republiku? Neboli to „českí vojaci“, ktorí oslobodzovali územie Slovenska, ale česko-slovenské légie, v ktorých mali významné zastúpenie aj slovenskí bojovníci, aj príslušníci iných národov.

O čo sa tu Buzalka vlastne snaží? Pochopíme to hneď, keď si prečítame jeho patetický blud, že „zakladatelia československého štátu vymysleli československú ideológiu ako ideológiu morálneho spoločenstva v súlade s reformovaným kresťanstvom, v ktorom videli ideály demokracie a humanity“. Buzalka sa tu odhaľuje ako ešte horlivejší čechoslovakista než boli samotní architekti tohto umelo vykonštruovaného národa, ktorý nevymysleli z ideálov, ale z čisto pragmatických pohnútok: Nemcov bolo v novom štáte viac ako Slovákov, a tak sa veľmoci pýtali, prečo by mali schváliť takýto nový štát s nejasným etnickým zložením. Preto si Masaryk s Benešom vymysleli „československý národ“, aby bol slovanský živel v novom štáte dominantný. Nebola za tým žiadna vznešená pohnútka.

Otázka, ktorú si možno kladiete, znie, prečo títo ľudia konštruujú také neuveriteľné výmysly. Prečo potrebujú fabulovať (ako napríklad jedna slovenská archeologička domestifikovaná v Prahe, ktorá tvrdí, že Slovensko vymyslel Masaryk). Odpoveď je až smutne jednoduchá: oni naozaj nemajú radi svoju vlasť, nič o nej nevedia a pristupujú k nej ako k trpenej krajine. Preto tak špinavo dehonestujú osobnosti našich dejín, preto tak úporne bagatelizujú naše historické úspechy, preto tak pohŕdajú všetkým, čo sa z našej kultúry zrodilo. Zuzane Čaputovej trvalo takmer štyri roky, keď sa pre ňu „táto krajina“ stala „naším Slovenskom“. A nebol za tým náhly záchvat vlasteneckého citu, ale vykalkulovaná PR stratégia. Práve tak, ako začal zúfalý Ivan Korčok v závere prezidentskej kampane mávať slovenskou zástavou (a po voľbách ju hneď zahodil) a presne tak, ako Michal Šimečka neprirodzene zdôrazňuje, ako veľmi má rád Slovensko.

Pre týchto ľudí Slovensko nič neznamená. Keď rozzúrený Juraj Buzalka strácajúci posledné zvyšky sebakontroly prská, že prirodzenosť dosiahnutia nezávislosti našej vlasti je rozprávka a že on doteraz nevie, „načo sa nám Slovenská republika stala“, nielenže tým odhaľuje svoj temný hodnotový svet, ale svojou úprimnosťou nechtiac osvetľuje, prečo ho tí progresívci tak strašne žerú: on totiž hovorí presne to, čo si oni v skutočnosti myslia. A neodpustím si poznámku: z dlhoročného pozorovania psychopatov si dovolím urobiť záver, že takýto človek zvykne iným hystericky vyhadzovať na oči presne to, čo charakterizuje jeho samého. Sedia na neho nielen výroky o cynikoch, šarlatánoch a hlupákoch, ale predovšetkým tie o „sedlákoch“, keďže on sám nedokáže hovoriť spisovne a vystupovať kultivovane. Kým bude tak brutálna ignorovať fakty, zostane pre sociálne vedy presne tým, čím je Marek Vagovič pre investigatívnu žurnalistiku – obyčajným podvodníkom.

Nebudem ignorantov typu Buzalka školiť, že práve ten 150-ročný vývoj od Štúrovej idey spisovného jazyka až po dosiahnutie štátnej nezávislosti Slovenska bol ten najprirodzenejší. Iba tam to smerovalo, nijako inak sa to nemohlo skončiť, to bol zmysel celého národno-emancipačného procesu, a to napriek tomu, že keď Štúr vyhlasoval po prvýkrát nezávislosť Slovenska, ešte sám si nevedel predstaviť, čo to znamená z hľadiska územia i štátneho zriadenia. Ale on ten ideál zapálil a bojovali a krvácali zaň celé generácie tohto nie zbabelého, ale hrdinského národa v štúrovskom povstaní, v česko-slovenských légiách a v Slovenskom národnom povstaní. Dominik Tatarka povedal jednu krásnu myšlienku: „Som príslušníkom malého národa – to ma určuje, ale neobmedzuje.“ Mám rád spôsob uvažovania tohto európsky rozhľadeného človeka, ktorý miloval štúrovcov a národné tradície mu boli inšpiráciou, nie zväzujúcou dogmou. Toto nikdy nepochopia tak upätí nacionalisti ako aj vykorenení ignoranti. Buďme si vedomí zmyslu obetí našich predkov, chráňme a rozvíjajme ich dedičstvo, pamätajme na skúsenosti našich dejín. Iba tak dokážeme nájsť cestu vpred.

Eduard Chmelár