Korporácie v Amerike ustupujú od „dúhy“. O päť rokov sa hádam zbadajú aj u nás

Ústup korporácií od progresívnej ľavice je ďalším mementom, že ideologické budovanie svetlých zajtrajškov sa nevyhnutne nemusí zosypať až po štyroch desaťročiach, ako sme na to vyčkávali pri predchádzajúcej východnej vetve marxizmu.

Dúhový pride v Košiciach. Ilustračné foto: Milan Kapusta/TASR

Keď americké korporácie vo veľkom prijímali do svojej firemnej politiky progresívne ciele od dúhovej ideológie, pochabej verzie inkluzivity až po trangenderizmus, Američan a autor dokumentu Vojna proti deťom Robby Starbuck sa rozhodol zabojovať proti tomuto fenoménu aktivovaním samotných klientov korporácií.

Začiatkom leta na sociálnej sieti X vydal výzvu, aby zákazníci korporácie bombardovali listami a aktívne im prejavili svoju nevôľu s ich ideologickou politikou a pokusmi o prevýchovu. Jeho výzva sa rýchlo šírila a nadobudla masový rozmer. Množstvo ľudí písalo dúhovým firmám emaily s vyhrážkou, že ak neukončia svoje pokusy o prevýchovu svojich zákazníkov, zákazníci odídu ku konkurencii.

Napokon viacero spoločností dotlačili k ústupkom. Starbuckova kampaň žala úspech. Nebezpečné ideológie na podporu diverzity, inklúzie, trangenderizmu a podobne, ktoré v posledných rokoch americké korporácie povinne zavádzali do svojho zamestnaneckého programu, sa pre firmy zrazu stali ekonomicky nevýhodnými.

Starbuck kritizoval napríklad spoločnosť Tractor Supply, ktorá vyrába poľnohospodárske stroje, no vnútrofiremne sa špecializuje na LGBTI školenia pre zamestnancov a financuje zmenu pohlavia. Samozrejme, malo tiež oddelenie pre diverzitu a v čase dúhových Prideov sa pridávala k aktivistom vyzdobením svojich kancelárií. Trvalo to len niekoľko týždňov, keď spoločnosť vydala vyhlásenie: „Počuli sme od našich zákazníkov, že sme sklamali. Vzali sme si to k srdcu.“

Spoločnosť eliminovala všetky firemné pozície súvisiace s diverzitou a inklúziou a ukončila podporu dúhovým festivalom.

Azda najväčším úlovkom Starbuckovej kampane bol však veľký výrobca traktorov John Deere, ktorý po masívnom tlaku klientov zverejnil vyhlásenie, že dostal spätnú väzbu od zákazníkov, a tak zo svojich školiacich materiálov, ktorými prevychovával svojich zamestnancov, vyradí progresívnu propagandu a nebude sa viac zúčastňovať „diverzných“ kultúrnych festivalov. Súčasťou ich firemnej politiky nebudú viac rasové kvóty.

Podobný úspech Starbuck slávil aj pri firme Harley Davidson. Rúči chlapi vo vybíjaných kožených bundách a so šedivými bradami až po volant, ktorí sú typickými klientami tejto značky, zrejme nefandili dúhe.

Svoj kurz v otázkach diverzity a inklúzie zmenil aj výrobca whiskey Jack Daniel’s, ktorý tiež reagoval na nahnevaných zákazníkov. Manažéri už vraj nebudú dostávať bonusy za splnenie kvót. Spoločnosť sa tiež zaviazala, že nebude poskytovať údaje agentúram, ktoré zostavujú zoznamy firiem podľa toho, nakoľko priateľsky sa chovajú k LGBTI komunite.

Zo svojich ideologických cieľov vycúvala aj spoločnosť Ford a výrobca záhradných potrieb Lowe. V prípade druhej menovanej nebola potrebná ani aktívna kampaň. Robby Starbuck ich len mailom upozornil, že plánuje zverejniť informácie o ich progresívnych programoch. Firma Lowe ich ukončila a oznámila, že to plánovala už skôr, Starbuckov mail na to podľa ich vyjadrenia nemal vplyv.

Správanie podobných firiem v Amerike nemusí byť prekvapivé. V živej pamäti amerického korporativizmu je ešte stále odstrašujúci prípad výrobcu piva Bud Light, ktorému sa prepadli predaje po bojkote zákazníkov, ktorých nahnevala aktivistická reklama s transsexuálnou osobou.

Návrat zdravého rozumu

Robby Starbuck si správne všimol, že iracionálna a nebezpečná ideológia sa vo firmách bezhlavo šírila najmä preto, že od svojich pohoršených zákazníkov nedostávala spätnú väzbu. Jeho kampaň tak ukázala na dôležitý aspekt kultúrnych vojen: nekončiaci sa pochod progresívnej ideológie vo firmách nie je nevyhnutný, dá sa proti nemu vzdorovať, pokiaľ mlčiaca väčšina nezostane ticho a využije svoje páky, ktorými prinúti do amerických firiem „vrátiť zdravý rozum“. Práve to považuje za svoj najväčší úspech.

Podobné kampane zároveň pestujú v mlčiacej väčšine pocit, že majú svoju silu, ktorú sa predtým báli prejaviť v panickom strachu z progresívnych médií. Čosi podobné vidíme aj na Slovensku. Len máloktorý zamestnanec zahraničných korporácií, ktorý je vo firme nútený tolerovať diverzné školenia a dúhové vlajočky na monitoroch, sa voči tomu odváži ozvať verejne a pod vlastným menom.

Podobné výzvy ako tá Starbuckova tak môžu mať podobný efekt, ako za komunizmu bol Velehrad 1985 a Sviečková demonštrácia 1988. Masy ľudí si uvedomili, že tvoria väčšinu a zvrátenej mocenskej ideológie, ktorá ich udržiavala v strachu, sa už viac nemusia báť.

Odstup od wokeizmu

Podobný ústupový trend si nedávno všimol aj týždenník Economist. Firmy, ktoré v posledných rokoch investovali do ideologických programov diverzity, z tohto trendu pomaly ale viditeľne ustupujú.

Vrchol tohto fenoménu časopis identifikoval ešte v roku 2020. Odvtedy stagnuje alebo klesá, hoci sa stav stále nevrátil pred rok 2015. Vtedy došlo k tragickej smrti Georgea Floyda, amerického černošského recidivistu a narkomana, ktorý zahynul počas prehnaného policajného zásahu. Miesto jeho úmrtia sa pre wokeistov stalo pútnickým miestom (bez žartu: vraj sa tu udiali aj zázračné prípady uzdravenia).

Slová ako „intersekcionalita“ a „útlak“ sa vtedy stali plnohodnotnou súčasťou akademickej diskusie a prevalcovali univerzity. Aj tam však dnes podľa analytikov dochádza k prehodnocovaniu týchto programov.

Mimochodom, keď o tomto jave informoval slovenský denník Aktuality, článok nazval „Konzervatívci sa môžu tešiť. Woke aktivizmus je na ústupe“. Išlo pritom o spravodajský text, nie komentár. Ten názov odzrkadľuje rozšírený predsudok o tom, že ide o kultúrnu vojnu progresivizmu proti konzervativizmu. To je však omyl.

Menšinový konzervativizmus naozaj nemá takú silu, aby dokázal zvrátiť podobné trendy. Tie pochová skôr masový odpor množstva neideologicky orientovaných ľudí, často úplne bežných stredových občanov, ktorí stratili trpezlivosť s nebezpečnou a iracionálnou ideológiou, ktorá sa im snaží preformátovať mozgy takmer všade, kam sa pohne.

Zvrat v tomto trende sa spočiatku prebúdzal práve v biznise. A práve u mamutích firiem, ktorých úspech bol odkázaný na široké masy a nemohol si dovoliť, aby stratil celé kohorty zákazníkov len preto, že ich urážal svojimi prevýchovnými kultúrnymi snahami.

Typickým príkladom je najznámejšia streamovacia spoločnosť Netflix. Tá najprv naskočila na woke vlnu, keď pred tromi rokmi deklarovala investíciu sto miliónov dolárov na zvýšenie „inkluzivity“, keďže jej vnútorná analýza identifikovala malé zastúpenie menšín (černochov, žien, transsexuálov, autogynefilov, Eskimákov…) v jej filmoch a seriáloch.

Ako sa dalo očakávať, už na rok prišiel prudký prepad diváckeho záujmu, strata stoviek miliónov zákazníkov a prepad hodnoty spoločnosti. Netflix minulý rok nenápadne zrušil oddelenie inklúzie (s poznámkou, že to nemá nič spoločné s prepadom jej biznismodelu).

Nesmeli to síce povedať priamo, ale nenápadne dali najavo istý rešpekt k zákazníkom, ktorých si predtým týmito neľudskými ideológiami pohnevali.

Netflix však nebol jedinou streamovacou platformou, ktorá kvôli ideológii nasmerovala svoj potenciál kamsi do Mordoru. Podobného megalomanského prešľapu sa dopustila aj spoločnosť Amazon, ktorá natočila seriálovú verziu Pána prsteňov. Išlo o najdrahšie filmárske dielo všetkých čias (700-miliónov dolárov), ale keďže sa jeho tvorcovia ocitli v zajatí inkluzívnej ideológie a tých najlacnejších módnych stereotypov, vykypela z toho taká somarina, že sa na to nedokážu dívať ani skalní fanúšikovia, ktorí seriál dlhodobo očakávali. Keď trpaslíkov žijúcich v podzemí siení Khazad-dûm (teda s nedostatkom pigmentu) hrajú černosi, nezachránia to potom ani vznešení elfovia stvárnení Aziatmi alebo černochmi na spôsob kovboja Willa Smitha. Z pohľadu na tento seriál s výnimkou krásnej výpravy je len jedna trvalá bolesť.

Hoci Pán Prsteňov bol pravdepodobne najväčšou filmárskou investíciou v dejinách, ktorá bola kvôli šialeným predsudkom hodená do kanála, vrchol tohto obskúrneho trendu v tomto prostredí nás však zrejme ešte len čaká. Pripravuje sa totiž aj seriálové spracovanie Harryho Pottera, ktoré fanúšikov (na čele s autorkou J. K. Rowlingovou) desí už dnes. Autori totiž deklarujú, že pri výbere hercov nebudú dbať na rasu, rodovú identitu, postihnutie a pohlavie, ale iba „na talent“ uchádzača.

Deti, ktoré majú radi film či knižnú predlohu, sa tak musia pripraviť aj na takú možnosť, že v seriály môže Harryho hrať postihnutá transsexuálna černoška, pokiaľ bude mať „talent“. Ten bude, samozrejme, definovaný tým, že je žena, černoška a ešte kombinácia kadejakých iných utláčaných menšín, inak to neprejde cez cenzorov, respektíve si také riziko diskriminácie autori radšej „nelajznú“.

Ako to bude u nás?

Woke ideológia u nás ešte nestihla zapustiť svoje korene, ale vo veľkých korporáciách už zamestnanci poznajú, čo je to ideologická prevýchova, keď im po pracovných monitoroch povinne lezú kadejaké dúhové motívy, na stole majú zapichnuté vlajočky a keď sa blíži v Bratislave dúhový Pride, kolegovia povinne opakujú mantry ako z pionierskych čias.

Otázka znie, kedy aj oni začnú cúvať. Namieste je istá pochybnosť.

Slovensko je, ako obvykle, pozadu. Samozrejme, tento princíp „sme pozadu“ zvyknú zdôrazňovať naše domáce pokrokové kruhy. V tomto prípade im musíme dať za pravdu. Prejavuje sa to napríklad tak, že keď sa na Západe s časovým odstupom prejavia neblahé dôsledky ideologických excesov, čo vedie k prirodzenému ústupu, naši progresívci svoje západné vzory nasledujú až po dlhom odstupe a excesy, ktoré už na Západe kriticky reflektujú, stále nadšene presadzujú.

Typickým príkladom je množstvo zničených osudov zdravých detí na britskej klinike Tavistock, ktorá sa „starala“ o zmenu pohlavia a trvalé následky pre tisíce detí. Takmer 400 jej klientov malo menej ako šesť rokov a 70 detí malo tri a menej. Transsexualizmus mal natoľko fatálne následky, že z jeho aktívnej propagácie ustúpili aj budovateľské inštitúcie. U nás sa ale v progresívnych kruhoch stále nereflektovane presadzuje a to so silným emočným nábojom (tolerancia, láska a podobne).

Podobné to bolo aj v prípade migrácie. Zákaz hovoriť základné pravdy, fakty a súvislosti, ktorý v Nemecku počas desaťročia vymývania mozgov viedol k neudržateľnej situácii a šokom väčšiny obyvateľstva, viedol k prehodnoteniu základných posvätných dogiem. O migrácii sa v Nemecku už smie hovoriť kriticky, dokonca sa smú zatvárať hranice (dovtedy sa to označovalo za fašizmus).

U nás však progresívci túto západnú bibliu svojho kmeňa, ktorá sa na Západe už kriticky reflektovala, naďalej nekriticky kopírovali aj v čase, keď už ju aj jej západní autori hodili do koša. Bolo to poznať počas migračnej krízy, ktorá vrcholila tesne pred našimi voľbami. Kým všetky ostatné krajiny okolo nás zatvárali hranice, naša vtedajšia progresívna vláda stále hovorila poučky o tom, ako sa masívnej migrácii nedá vyhnúť, nedá sa s tým nič robiť a hranice sa musia nechať vlastne otvorené.

Tento nomenklatúrny dojazd našich komsomolských čried pripomína situáciu na sklonku roka 1989, keď líder upadajúceho pokrokárskeho hnutia Gorbačov cúval a ponechával východným republikám vrátane tej našej slobodu, zatiaľ čo naši domáci zapálení komunisti stále trvali na nevyhnutnom spojení s Moskvou. Viedlo to k bizarným situáciám, keď sa mladí slobodomyseľní študenti v diskusii so svojimi učiteľmi marxizmu-leninizmu odvolávali na články v sovietskej Pravde. O ktorých im učitelia predtým vraveli, že ich treba poctivo čítať a tak sa dozvedať „pravdu“ o svete.

Ostáva len dúfať, že to nepotrvá veľmi dlho a že pozadu budeme len pár rokov, kým sa aj dúhové soviety (inkluzívne „rady“) v našich korporáciách rozpadnú a aj zamestnanec sa v tomto ťaživom prostredí bude môcť zhlboka nadýchnuť slobodného vzduchu bez toho, aby zo seba urobil vešiak na dúhové zástavy.

Matej Gašparovič / Denník Štandard