VŠETCI, KTORÍ SA PODIEĽALI NA OSLABOVANÍ DEMOKRACIE, SA DNES NAVZÁJOM OBVIŇUJÚ Z JEJ DEMONTÁŽE

Pôvodne som chcel písať hlavne o múroch. Nie o tých v nás, o ktorých dnes hovoril prezident Pellegrini, ale o tých vo svete. Je totiž príznačné, že hoci dnes oslavujeme 35. výročie pádu Berlínskeho múru a počúvame vzletné slová, že vraj je to dôkaz, že môžeme zmeniť veci k lepšiemu, v skutočnosti počet múrov a bariér odvtedy prudko stúpol. Denník The Washington Post ich napočítal viac ako 45, v skutočnosti ten počet bude ešte väčší. Medzi najznámejšie patrí 708 kilometrov dlhý múr oddeľujúci Izrael od Západného brehu Jordánu z roku 2000. Múr medzi USA a Mexikom z roku 2006. Ďalej múr medzi Indiou a Bangladéšom postavený v roku 1993. Alebo bariéra medzi Gruzínskom a Južným Osetskom. Aj naďalej sú rozdelené mestá. V irackom Bagdade postavili múr oddeľujúci šiitské a sunnitské štvrte. Je tu rozdelená Nikózia na Cypre. Niektoré mestá sa rozdelili hranicami nenávratne ako slovenské a maďarské Komárno či český a poľský Tešín. A všetci poznajú smutne slávnu 38. rovnobežku nepriedušne oddeľujúcu Severnú a Južnú Kóreu 248 kilometrov dlhou a 4 kilometre širokou demilitarizovanou zónou.

Žiaľ, múry sa stavali od nepamäti. Ich primárnou úlohou však nebolo rozdeľovať ľudí, ale definovať identitu. Takto sa začali stavať už od 1. storočia nášho letopočtu slávne Limes Romanus, ktorých úlohou bolo „chrániť Rimanov od barbarov“. Dunajský limes, Dolnogermánsky limes, Hornogermánsky limes, Hadriánov val a Antoninov val mali podobnú úlohu ako Železná opona či Schengen. No napriek tomu, že všetky tieto bariéry označovala dobová propaganda za obranné štruktúry, prenikaniu cudzích vplyvov a armád nikdy nezabránili. O Veľkom čínskom múre dnes samotní Číňania hovoria, že nemal za úlohu odraziť masívny útok nepriateľského vojska, ale iba sťažiť polokočovným kmeňom ich lúpežné nájazdy. Múry mali skôr psychologickú a symbolickú úlohu, ktorá pomohla civilizácii definovať samú seba. Pád Berlínskeho múru iba symbolicky odštartoval koniec sovietskeho bloku, no nepriniesol svet bez hraníc, odveký ideál humanistov, mierových aktivistov a beatlesákov zvlášť. Ba v súčasnosti je slobody čoraz menej.

Dnes sa však stalo niečo, čo nemôžem prejsť mlčaním. Premiér Fico v Sobotných dialógoch navrhol zvýšiť kvórum potrebné na vstup do parlamentu na 7 percent a zvýšiť volebnú kauciu pre každú stranu, ktorá sa chce zúčastniť na voľbách zo 17 000 na 500 000 eur. Otvorene varujem pred takýmito úvahami, lebo by boli pre demokraciu likvidačné. Takú obrovskú sumu si môže dovoliť zaplatiť len oligarchia, nevraviac o tom, že nepoznám demokratickú krajinu v Európe s takým vysokým kvórom, vďaka ktorému by mohla prepadnúť viac ako štvrtina všetkých hlasov.

Toto už je naozaj vážne a absolútne neprijateľné. Práve z týchto dôvodov som varoval opozíciu, aby nepreháňala a hystericky nekomentovala každý krok vládnej koalície ako zavedenie diktatúry. Demokraciu totiž neohrozuje ani bežná výmena úradníkov, ani zníženie trestov na európsku úroveň, ale takáto závažná zmena pravidiel. A to, čo tu hrozí, je únava alebo zníženie ostražitosti ľudí, keď po toľkom mlátení prázdnej slamy neuveria opozícii, že tu už ide naozaj o veľa. Inými slovami, týmto otupovaním pozornosti nás uvaria ako žaby v hrnci. Tým skôr, že súčasná opozícia v tom nie je nevinne.

Pred 21 rokmi, 17. novembra 2003, som viedol ulicami Bratislavy malý protestný pochod proti navrhovanej novele volebného zákona, pomocou ktorej vtedajší minister vnútra za KDH Vladimír Palko presadil volebnú kauciu vo výške pol milióna korún pre každú kandidujúcu stranu. Niesli sme transparenty ako „Pravda víťazí, ak máš dosť peňazí“ a podobne. Protest zorganizovalo Združenie sociálnej sebaobrany spolu s Mladými sociálnymi demokratmi. Prišlo nás vtedy iba 60 (slovom šesťdesiat) ľudí, nepodporila nás žiadna politická strana a z politikov sa na proteste objavil iba vtedajší predseda Sociálnodemokratickej alternatívy Milan Ftáčnik. Príjemným prekvapením bol podporný e-mail Fedora Gála, ktorý nám napísal stručný, ale presný odkaz: „Politické strany by sa mali uchádzať o priazeň voličov svojimi víziami, programami, osobnosťami. Zviazať možnosť vstupu do politiky so solventnosťou kandidáta alebo strany je nemorálne a proti slobode.“

Vladimír Palko oficiálne zdôvodňoval svoj návrh snahou zamedziť tomu, aby do politiky vstupovali dobrodruhovia, ktorí to nemyslia vážne a aby sa počet strán znížil. Dnes už vieme, že tento zámer mu nevyšiel. Počet strán odvtedy naďalej kontinuálne stúpa, rovnako aj počet politických dobrodruhov. Napríklad v politických kuloároch sa šepkalo, že pôvodný zámer Borisa Kollára bol biznis plán. Preto založil svoju stranu až tri mesiace pred voľbami, lebo počítal s tým, že dostane 3 – 4 percentá, čiže neprekročí potrebnú 5-percentnú hranicu, ale skasíruje niekoľko miliónov. Lenže, ups, on sa do toho parlamentu dostal a zapáčilo sa mu to.

Dzurindova vláda sa ani netajila tým, že jej cieľom je „očistiť“ politickú scénu, teda zredukovať počet kandidujúcich strán. Presne to isté dnes hovorí Robert Fico. A všetko to ide proti duchu samotnej Nežnej revolúcie. Nie náhodou bolo kvórum v prvých slobodných voľbách 3 percentá, vďaka čomu sa dostala do parlamentu napríklad aj Strana zelených. Neskôr sa zvýšenie kvóra na 5 percent odôvodňovalo tým, že má zabrániť nástupu extrémistických strán. Lenže skutočný výsledok je, že dnes máme extrémistov nielen v parlamente, ale už aj vo vláde.

Je veľa spôsobov, ako zabrániť zneužívaniu systému, ale pre posilnenie demokracie by sme potrebovali kvóra skôr znižovať, 5 percent, ktoré máme dnes, predstavujú v rámci EÚ totálny strop. Na porovnanie: v Rakúsku, Švédsku, Slovinsku a Bulharsku majú 4 %; v Taliansku, Španielsku, Grécku a na Cypre 3 %; a v Belgicku, Fínsku, Holandsku či Chorvátsku nemajú dokonca žiadne kvórum.
Najnebezpečnejším je však šialený návrh na 30-násobné zvýšenie volebnej kaucie. Opakujem, že takéto obrovské peniaze vám je schopný zaplatiť iba oligarcha. Uvedomte si, že pol milióna eur – to je maximálna povolená suma, ktorú môžete minúť v prezidentských voľbách, nieto kaucia na tie parlamentné! V prejave na spomínanom proteste 17. novembra 2003 som upozornil, že volebná kaucia mi pripomína majetkový cenzus v 19. storočí, ktorý vyraďoval z volieb nemajetných a bol teda v príkrom rozpore s demokratickými pravidlami. Varoval som, že tento „najvážnejší zásah do občianskych a politických slobôd od roku 1989“ bude znamenať definitívny morálny bankrot politikov, ktorí sa považujú za dedičov Novembra ’89. Dnes varujem, že ak by Ficov návrh prešiel, fakticky by zbavil pasívneho volebného práva väčšinu občanov.

Svojho času si to uvedomoval aj vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka, ktorý ešte koncom roka 2007 podal návrh na ústavný súd s cieľom zrušiť volebnú kauciu. „Súčasný volebný zákon znemožňuje slobodnú súťaž politických strán, pretože do nej pripúšťa iba občanov, ktorí sú podporovaní ekonomicky dostatočne silným hráčom,“ odôvodnil Trnka svoj podnet. Dokonca aj autor volebnej kaucie Vladimír Palko po skúsenosti s ňou vyhlásil, že sa za jej zachovanie nebude biť. Ústavný súd však rozhodol inak. No Ficov návrh je taký extrémny, že vyvracia všetky argumenty o udržateľnosti kaucie. Navyše jeho dnešné bludy (inak to neviem nazvať) o tom, že nepozná demokratickejšiu krajinu, akou je Slovensko, že každý si tu robí, čo chce a že sa musíme vrátiť, sú nebezpečné priam učebnicové slová autokrata. To chce naozaj tvrdiť, že po tom, čo všetkým vykladal o „Matovičovej hrôzovláde“, „politických väzňoch“ a „dobe temna“ tu vďaka nemu máme žiarivú budúcnosť? Čo sú toto za nezmysly? Zlou cestou si sa vybral po atentáte, Robert, veľmi zlou.

Obávam sa však, že na zastavenie týchto čoraz zjavnejších tendencií na zneužitie vlastnej moci už neexistuje dostatočná kritická masa ľudí. Nárek opozície – tej opozície, ktorá zatvárala weby, ľudí a vyhadzovala ich z práce – je maximálne nepresvedčivý. Tým skôr, že sa podieľala na Matovičovom ústavnom zabetónovaní volebného systému, ktorý najviac pomáha práve oligarchii. Kto by si dnes spomenul, že Matovič vstupoval do politiky s cieľom odstrániť partokratický systém, a nakoniec ho ešte viac upevnil.

Je tu ešte jedna možnosť, na ktorú sa v duchu spolieham: že je to len ďalšia Ficova hra s cieľom odpútať pozornosť od iných vecí. Podhodená návnada, aby sme sa zaoberali témami, ktoré nie sú pre neho až také dôležité. Lenže toto je dôležité. A ak nechceme stratiť z rúk posledné zvyšky kontroly nad vlastnými životmi, toto nesmieme pustiť. Lebo ak prestaneme byť ostražití, dopadneme ako v Katare, kde sa tamojší emir Tamim bin Hamad Sání len nedávno rozhodol, že parlament je zbytočný, že je vlastne úplne jedno, či budú poslanci zvolení alebo ich vymenuje on sám, že voľby boli len taký experiment a on ho teraz prehodnotil. No a 90 percent voličov mu vo štvrtok v referende tento neslýchaný návrh schválilo. Ako by povedal klasik, takto sa to robí, do psej matere… Nespoliehajme sa na to, že takéto šialenstvo by u nás neprešlo. Žaby v hrnci sa už varia…

Eduard Chmelár