PRED 300 ROKMI ZOMREL NAJVÄČŠÍ SLOVENSKÝ BAROKOVÝ MALIAR

Je šokujúce, že na Slovensku o ňom takmer nikto nevie a jeho okrúhle výročie si nikto nepripomína, hoci jeho obrazy sú súčasťou kráľovskej zbierky v Buckinghamskom paláci a Kensingtonskom paláci v Londýne, v Nottinghamskom hradnom múzeu, v Maďarskej národnej galérii v Budapešti, ale štyri jeho obrazy vlastní aj Slovenská národná galéria.

Jakub Bogdan je vo svete stále známy skôr ako „anglický maliar maďarského pôvodu“, hoci bol preukázateľne Slovák, ktorý hovoril šarišským nárečím. Ja sám som sa o ňom dozvedel po prvýkrát, keď som študoval cestopisy Jána Kollára. V jednom z nich spomína, ako navštívil vo Veszpréme národne uvedomelého kňaza Karola Bogdana, ktorý bol praprasynovcom „zabudnutej chvály nášho národa“ Jakuba Bogdana.

Jakub Bogdan sa narodil 6. mája 1658 v Prešove v dome na Hlavnej ulici č. 5, ktorý dodnes stojí, no nie je na ňom ani len pamätná tabuľa. V tomto meste vyrastal a patril medzi prvých študentov Prešovského kolégia. Ako protestant však čoskoro musel ujsť s rodičmi a súrodencami pred náboženským prenasledovaním. Najprv do Viedne a odtiaľ si to zamieril do Amsterdamu, kde pod vplyvom maliara Ernsta Stuvena začal maľovať zátišia a zvieracie motívy. Reputáciu si získal, keď dostal ponuku namaľovať kolekciu obrazov pre palác holandského kráľa Williama v Dierene. Po štyroch rokoch dostal pozvánku do Londýna, kde sa stal jeho mecenášom najprv admirál George Churchill, brat vojvodu z Marlborough, ktorého slávna vtáčia voliéra vo Windsore poskytla Jakubovi Bogdanovi množstvo námetov pre jeho diela. Už čoskoro však dostal ponuku stať sa dvorným maliarom anglického kráľa Viliama III. Oranžského a v službách dvora zostal až do vlády kráľovnej Anny Stuartovny.

Jakub Bogdan zomrel v Londýne 11. novembra 1724. Hoci bol jedným z najobľúbenejších maliarov kráľovnej Alžbety II., pri jej návšteve jej nikto nepripomenul, že pochádza zo Slovenska, ani jej neukázal jeho rodný dom. Cez víkend sa konali spomienkové akcie na „najvýznamnejšieho maliara kompozícií exotických zvierat a vtákov“ v Londýne, Amsterdame a Budapešti, ale na Slovensku sa po ňom zľahla zem a nikto sa k nemu nehlási. Podobne ako až po veľkej medzinárodnej konferencii vo Viedni k 300. výročiu narodenia poľného maršala Andreja Hadika sme si začali uvedomovať, že to bol Slovák, aj v tomto prípade čakáme na splatenie dlhu tomuto veľkému slovenskému rodákovi. A najlepšie by bolo začať výstavou v Slovenskej národnej galérii a označením jeho rodného domu pamätnou tabuľou.

Eduard Chmelár