NAJNEPRAVDEPODOBNEJŠÍ KRITIK WASHINGTONU A LONDÝNA

Nie je tajomstvom, že sú medzi nami ľudia, a nie je ich málo, ktorí sa v mladosti aktívne venovali rockovej hudbe Západu a zakladali s kamarátmi za bývalého režimu beatové a rockové kapely – napríklad aj Europoslanec Ľuboš Blaha, ktorý ako mladík hral v blackmetalovej kapele Ethereal Pandemonium. To dnes znie až neuveriteľne, ale je to pravda.

Som od Blahu o 26 rokov starší a tak si kadečo pamätám aj z čias, kedy nebol ešte na svete. Ani ja som ako mladý neholdoval ruskej balajkovej hudbe a rovných osem rokov pred Blahovým narodením, v roku 1971, som ako prvák na vysokej škole založil vôbec prvú slovenskú kapelu, hrajúcu americkú country a bluegrass hudbu. Vlastne som doslova otcom tradičnej americkej country u nás – hudby, ktorá sa v šesťdesiatych rokoch vďaka známym skupinám Plavci, Zelenáči a Fešáci uchytila najprv v Čechách. Nielen to, v škole som s odretými ušami sotva s trojkou prechádzal od vysvedčenia k vysvedčeniu z ruštiny a chcel som na univerzite študovať angličtinu. Ako jediný som na mojej SVŠ maturoval v roku 1971 z anglického jazyka. Maturitná písomka, a v triede sedí a píše ju jediný študent….. S mojou kapelou Dostavník sme v roku 1976 mali prvé televízne vystúpenie a po ňom do roku 1983 ich bolo v pravidelnej televíznej relácii Televízny klub mladých (TKM) viac. Angličtinu som napokon vyštudoval, takže rok 1989 ma po jazykovej stránke nezaskočil ako ostatných novinárov, ktorí sa cez noc oportunisticky transformovali z komunistických sovietofilov na prozápadných demokratov, hoci po anglicky nevedeli ani ceknúť. To sú tie zaujímavé paradoxy našej doby…..

V roku 1990 som bol iba milimeter, doslova len pár hodín, od realizácie iniciatívneho nápadu založiť a zaregistrovať niečo podobné ako bol v minulosti ZČSSP (Zväz Československo-Sovietskeho Priateľstva), ibaže v mojom prípade zväz priateľstva s Amerikou. Mohol som dnes byť úspešným druhým Demešom, možno aj prvým….a mohol som sa mať dobre. Prečo som sa ním nestal? Niečo ma ako anglofila a amerikofila doslova v lufte zastavilo, ako keď sa zrazíte so stenou. Narazil som…. na čo? Na obrovský šok z toho, akým spôsobom sa o Slovensku a Slovákoch informovalo v zahraničí, najmä v americkej a britskej tlači, ale aj zo strany západných politických kruhov a elít. Boli sme nemilosrdne a neodôvodnene vykresľovaní a predstavovaní svetu ako primitívni nacionalistickí rozbíjači Havlovej federácie, ako utláčatelia maďarskej národnostnej menšiny, ako stavitelia komunistickej Gabčíkovskej priehrady a podobné tupé propagandistické nezmysly. A to nás pri tom takto prezentovali práve v Amerike a v Británii napriek tomu, že v prípade rozchodu s Českom nepadol jediný výstrel, dokonca ani jedno zaucho, na rozdiel od Američanov, ktorí najprv vykynožili chudákov Indiánov a s Londýnom sa pustili do krvavej vojny za nezávislosť, v ktorej bolo na oboch stranách 100 000 obetí, hoci tie obete rozprávali tým istým jazykom. No a to už nehovorím nič o Britoch, ktorí stáročia barbarsky rabovali a kolonizovali čo sa kde po svete len dalo a hýbalo, zdevastovali celú Indiu a pol Afriky, nás vydali na striebornom podnose v Mníchove Hitlerovi, a dnes nám tu kážu s kým máme alebo nemáme viesť rozhovory! Absurdné.

Píšem o tom preto, lebo v týchto dňoch zarezonoval a spôsobil doslova búrku v pohári vody rozhovor premiéra Fica pre ruskú televíziu, čo sa nepáčilo britskému veľvyslancovi Nigelovi Bakerovi a otvorene za to zo sídla ambasády Fica kritizoval – absolútne nenáležitým a nemiestnym spôsobom. Fico to ostro odmietol, zareagoval z Číny a má pravdu. Urobil by som to presne tak ako Fico, a to som pri tom celé desaťročia ako angličtinár a bývalý anglofil úzko celoživotne spätý s anglickým jazykom a s americkou a britskou kultúrou a literatúrou.

Veľvyslanca Bakera poznám osobne 30 rokov – bol ako vtedajší druhý tajomník britskej ambasády, spolu s šéfkou British Council na Slovensku Rosemary Hilhorstovou a veľvyslancom Michaelom Batesom v trojici, ktorá mi v roku 1994 udelila takzvané Cheveningovo štipendium na postgraduálne štúdium na Metropolitnej univerzite v Leeds. Áno, je to tak. Pravdepodobne si mysleli, že ak niekto dôkladne ovláda ich jazyk a kultúru, tak v ňom automaticky majú nekritického podporovateľa a priateľa bez ohľadu na čokoľvek. Omyl! V Británii som na prelome rokov 1994 a 1995 nekydal na svoju domovinu, práve naopak, absolvoval som tam prednášky o Slovensku a vystúpenia aj na zasadnutí zahraničného výboru britskej novinárskej únie v Londýne. Keď piateho októbra 1999 došlo k fatálnej zrážke vlakov na Paddingtonskej stanici v Londýne s desiatkami mŕtvych, samozrejme som listom britskej ambasáde v Bratislave okamžite kondoloval.

Lenže ak si veľvyslanec Baker myslí, že si tu môže dovoliť kritizovať premiéra zvrchovanej Slovenskej republiky, tak na to musím reagovať, možno ešte tvrdšie ako to urobil premiér Fico. Tým skôr a tým oprávnenejšie, že som človek, ktorý bol ľudsky a profesne dlho spätý s britskou a americkou kultúrou, ale zdravý rozum som pritom nestratil a tak som sa z bývalého anglofila a amerikofila stal ráznym kritikom Londýna a Washingtonu. Jazyk, hudbu a literatúru mám samozrejme rád, tá totiž za nič nemôže, ale voči správaniu Washingtonu a Londýna k Slovensku mám tvrdé výhrady. List veľvyslancovi Bakerovi zverejním ako otvorený.

Michal Zoldy