Najvýraznejšie osoby, osobnosti by bolo silné slovo, zo strany Progresívneho Slovenska majú mimoriadne iritujúci prejav, ktorého znakom je “neuspokojivá nekončiaca melódia”, ktorej znakom je najvyšší tón na poslednej slabike vo vete. Takto sa v slovenskom jazyku, v jeho zvukovej podobe, končia tzv. zisťovacie otázky. Koho sa PSkári neustále niečo pýtajú?
Hlavnými reprezentantmi tohto afektovaného prejavu sú Michal Šimečka a Zora Jaurová, ktorej poslednú slabiku pre jej vysoký tón už počujú len psy v jej blízkom okolí. Práve iritujúci prejav PSkárov patrí medzi najdiskutovanejšie témy, ktoré sú rozoberané po každej ich tlačovej konferencii, alebo vystúpení.
Tá afektovanosť pripomína žiakov, ktorých učiteľka na prvom stupni základnej školy cvičí, aby sa naučili narábať s tónom hlasu a v texte z čítanky počula každý jeden otáznik. Odpútavajú afektovaním progesívci pozornosť od toho, že nemajú čo povedať? Alebo ide o tak zapeklitú súčasť človeka, akou je podvedomie?
Kam sa to do čerta pozerajú?
Ak do iritujúceho prejavu progresívcov zakomponujeme psychológiu, tak zrazu môžeme poznať odpoveď na otázku: “Koho sa neustále niečo pýtajú?” No, sami seba!
Pozeranie do “blba”, ktoré je ďalším prejavom preogresívcov, dáva odpovedi “Pýtajú sa sami seba!”, ešte väčší význam. Po každom nezmysle, ktorých je z úst neúrekom, nasleduje zvýšený tón na poslednej slabike, čo poukazuje na podvedomú otázku: “Naozaj som povedal takú blbosť?” A pohľad do “blba” je možno vizuálicou samého seba…
Čo by na to povedali odborníci na fonetiku a psychológiu?
Roman Martiška / Hlavný Denník
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.