Dnes sme vďaka úsiliu Inštitútu ASA a Matice slovenskej splatili dlh významnej osobnosti našich moderných dejín – poprednému spisovateľovi, sociálnodemokratickému politikovi, diplomatovi, advokátovi a publicistovi, signatárovi Vianočnej dohody, spoluorganizátorovi Slovenského národného povstania, podpredsedovi Slovenskej národnej rady, veľvyslancovi v Maďarsku, vyslancovi na 1. Valnom zhromaždení OSN v New Yorku a účastníkovi mierovej konferencie v Paríži – Ivanovi Horváthovi. Spolu s jeho dcérou Janou Schillerovou-Horváthovou, vnukmi a neterou Deanou Jakubiskovou-Horváthovou (na snímke) sme odhalili jeho bustu s pamätnou tabuľou na priečelí historickej budovy Slovenskej národnej rady. Následne sme sa presunuli do reprezentačných priestorov NR SR na konferenciu venovanú 120. výročiu narodenia Ivana Horvátha a Laca Novomeského. Na podujatí som vystúpil s malou úvahou. Nechcel som opakovať známe veci, preto som sa zameral na tri veci.
Ivan Horváth pochádza zo silnej národoveckej rodiny, ktorá toho urobila pre Slovensko veľmi veľa. Jeho starý otec bol aktívny už ako účastník štúrovského povstania, za čo ho uhorské úrady uväznili. Ako evanjelický farár v Martine pomohol v júni 1861 zorganizovať Slovenské národné zhromaždenie, výsledkom ktorého bolo Memorandum národa slovenského. Na jeho pozvanie prišiel do Martina prvý podpredseda Matice slovenskej Karol Kuzmány. Zorganizoval zbierku peňazí, z ktorých bola postavená prvá budova Matice slovenskej a pričinil sa aj o založenie prvého slovenského gymnázia v Martine. Zaujímavosťou je, že vo svojom dome prichýlil v roku 1878 syna svojho dávneho štúrovského priateľa a spolubojovníka Svetozára Hurbana Vajanského, ktorý tam býval až do svojej smrti v roku 1916, teda celých 38 rokov. Práve v tomto dome sa nachádzala slávna drevená veranda, do ktorej Vajanský vyrýval svoje verše. Jozefov syn a Ivanov otec Cyril Horváth bol zasa jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z roku 1918. Aj preto som rodine významného spisovateľa pripomenul štúrovské heslo, že byť nositeľom slávneho mena nie je výsada, ale záväzok. Záväzok chrániť, ctiť a rozvíjať duchovné posolstvo predkov.
Laco Novomeský ma zasa vždy uchvacoval svojou všestrannou osobnosťou. Verejnosť ho pozná hlavne ako skvelého básnika a spoluorganizátora Slovenského národného povstania, aj keď do tejto činnosti sa zapojil len okrajovo a hádam aj trochu neochotne. Po vypuknutí bojov neodišiel s Husákom a Lettrichom do Banskej Bystrice, ale dva týždne sa ukrýval v byte básnika Emila Boleslava Lukáča dúfajúc, že ľudácka garnitúra mu dá pokoj, lebo bude mať záujem o vyjednávanie s členmi ilegálnej SNR. Bola to ilúzia. Keď odmietal pochopiť, že mu hrozí zatknutie gestapom, minister vnútra Alexander Mach mu poslal 18. septembra 1944 prostredníctvom svojho tajomníka Valentína Beniaka auto a varoval ho, že ak okamžite nevypadne na povstalecké územie, o dve hodiny na neho bude musieť vydať zatykač. Novomeský sa im po vojne odvďačil tým, že exponentov ľudáckeho režimu, básnikov Emila Boleslava Lukáča a Valentína Beniaka uchránil pred perzekúciami, vypovedal v ich prospech na Národnom súde a zamestnal ich na svojom Povereníctve školstva a osvety. Alexander Mach dostal zasa namiesto trestu smrti doživotie a v roku 1968 ho amnestovali.
Okrem krásnych veršov by ste si však z Novomeského mali zapamätať jednu vec: jeho činnosť povereníka školstva a osvety v rokoch 1945 – 1950. Nikto tak významne neovplyvnil rezorty vzdelávania a kultúry ako tento muž. Posúďte sami: v priebehu necelých piatich rokov Laco Novomeský založil Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu, sieť profesionálnych divadiel, súbory Lúčnica, SĽUK, Vysokú školu výtvarných umení, Vysokú školu múzických umení, sieť stredných odborných škôl, spustil masívnu výstavbu nových školských budov a obnovil Slovenskú akadémiu vied. Tento neuveriteľne húževnatý človek vytvoril inštitucionálne základy moderného slovenského školstva a kultúry, z ktorých čerpáme dodnes. Porovnajte si to so súčasnými nápadmi rezortu kultúry: ministerka Šimkovičová dnes napríklad navrhla zákon, aby sa na jedálnych lístkoch neobjavovali cudzie slová… Ako veľmi nám chýba systémovosť!
Je len zhoda náhod, že Ivan Horváth a Laco Novomeský sa narodili v ten istý rok a že obaja pochádzali zo Senice. No nie je náhoda, že sa stali veľkými rodinnými priateľmi. Rozumeli si. Politicky i ľudsky. Ivan bol ako právnik racionálnejší, Laco bol poetická duša a mal oslnivý zmysel pre humor. Som veľmi vďačný Deane Horváthovej, vdove po slávnom režisérovi Jurajovi Jakubiskovi, že na konferencii premietla krátky film nakrútený jej strýkom Ivanom Horváthom. Sálala z neho predvojnová pohoda, ukazovala dvoch priateľov užívajúcich si leto s rodinami v lese, pri jazere, na pikniku, večne vtipkujúceho Laca Novomeského… Po týchto záberoch, ktoré ma inšpirovali k jednej kapitole v mojej pripravovanej knihe, prišiel krutý strih, keď som musel účastníkom konferencie vyrozprávať tragické vyústenie tohto priateľstva, z ktorého sa už ani jeden nespamätal…
Päťdesiate roky minulého storočia sú najstrašnejším obdobím našich moderných dejín. Jeden z politických väzňov, novinár Ladislav Holdoš, neskôr podal svedectvo, že prežil vyšetrovanie francúzskej vichystickej polície, prežil vyšetrovanie gestapa v Buchenwalde, no nikde sa tak surovo až beštiálne nemučilo ako na komunistickom Pankráci… Hrôzu a teror päťdesiatych rokov sme síce odsúdili, no nikdy sme sa nepokúšali pochopiť, čo sa vlastne stalo, prečo sa to stalo a ako to vzniklo. Pritom sú to tie najdôležitejšie otázky, ktoré si musí táto spoločnosť zodpovedať, ak chce zabrániť recidíve podobných metód a správania. Už najväčší znalec davistov Štefan Drug si kládol otázku, ako je možné, že práve tí najväčší a najrozhľadenejší slovenskí intelektuáli pomáhali budovať tie najhoršie totalitárne režimy, ktoré ich napokon vždy zomleli.
Predstavte si tých najlepších kamarátov, ktorí spolu zdieľajú tie najkrajšie chvíle (zachytené napríklad aj v tom krátkom dokumente Deany Jakubiskovej-Horváthovej), ako sa o pár rokov začnú navzájom obviňovať, udávať a terorizovať. Novomeského vynútená výpoveď odsúdila na dlhoročné väzenie Horvátha a Horváthova vynútená výpoveď poslala na smrť Clementisa. Zachytil som na túto tému nejaké moralizovanie novinára Zola Mikeša, ktorý obvinil veľkého básnika, že bol zbabelec, ktorý nevydržal „fackovanie“. Zolo Mikeš je suterénny hlupák. V prvom rade nešlo len o fackovanie. Nikto z nás by nevydržal tie stredoveké metódy mučenia, v rámci ktorých vám trieskali hlavu o stenu, vybili zuby, trhali nechty, lámali prsty, bili vás palicami po bruchu, nútili chodiť bez spánku niekoľko dní alebo vás držali v tmavej kobke bez okien na studenej dlážke trištvrte roka. Nikto by to nevydržal. Nevydržal to napriek legendám ani Gustáv Husák, ktorý sa síce po tom, čo z neho takmer vymlátili dušu, priznal, no keď sa prebral z bezvedomia, všetko odvolal a poprel na základe právnických argumentov. Novomeský to neskôr prirovnal k Danteho Peklu.
Proces s buržoáznymi nacionalistami bol najväčší monsterproces so slovenskými politikmi. Nie je náhoda, že zasiahol všetkých signatárov Vianočnej dohody, každého, kto v Slovenskom národnom povstaní niečo znamenal. Nebol to len hon na čarodejnice, bol to obludný pokus o potlačenie emancipačného procesu Slovenska. Začal sa v podstate nevinne. 13. marca 1950 obvinilo predsedníctvo ÚV KSČ Vladimíra Clementisa z buržoázneho nacionalizmu a odvolalo ho z funkcie ministra zahraničných vecí. V diskusii sa ho nikto nezastal, ani jeho kamarát Gustáv Husák, ktorý považoval rozhodnutie strany za „spravodlivé a uvážené“, dokonca povedal, že musí svoj vzťah ku Clementisovi prehodnotiť. Jediný, kto sa pokúsil o náznak pochybností, bol Laco Novomeský, ktorý bol z celej situácie značne zmätený a povedal, že tieto „spravodlivé súdy“ nepočúva s nadšením, lebo s odvolaným ministrom ho spája staré priateľstvo.
Už o necelý mesiac neskôr na zasadnutí ÚV KSS v Bratislave 3. apríla 1950 však jeho predseda Viliam Široký zaútočil na Husáka a Novomeského. Skritizoval ich, že ich „škodlivá nacionalistická politika za SNP… vydávala politické pozície buržoázii a oslabovala dôveru v Klementa Gottwalda“. Inými slovami, úsilie o rovnoprávne postavenie Slovenska získalo na jar 1950 punc nacionalistickej úchylky, nepochopenia marxisticko-leninského učenia a podkopávania záujmov robotníckej triedy. K Širokému sa pridal Edo Friš (starý otec Michala Šimečku – to len aby ste boli v obraze, že predseda PS nemá v rodine len statočných disidentov, ako to s obľubou tvrdí, ale aj zbabelých udavačov), ktorý obvinil Husáka a Novomeského, že im robí problém byť „proletárskymi internacionalistami“. Novomeského dokonca obvinil, že jeho osobné rysy – nadhľad, zmysel pre humor, prílišná tolerancia a slušnosť k predstaviteľom Demokratickej strany – ho usvedčujú z náklonnosti k buržoázii a neochoty byť straníckym radikálom. Na ich obranu sa neodvážil postaviť nikto. Ani Ivan Horváth, Ladislav Holdoš a Daniel Okáli, ktorí boli obvinení neskôr. Naopak, najrazantnejšie ich kritizovali práve tí funkcionári, ktorí sa dostali na zoznam buržoáznych nacionalistov po niekoľkých týždňoch tiež.
Po tomto sústredenom nápore Husák s Novomeským pochopili, že sa od nich žiada verejné pokánie. Ani ich pokorné priznanie „chýb“ však straníckemu vedeniu nestačilo. 29. apríla 1950 predsedníctvo ÚV KSS prerokovalo ich novú verziu sebakritiky. Po debate ju označilo za nedostatočnú a obvineným nariadilo, aby svoju sebakritiku ešte prehĺbili. Novomeský svoju kritiku prepracovával v úprimnej viere ešte dvakrát, kým Husák medzitým pochopil, že im ide o život. K vyvrcholeniu ich kritiky prišlo na IX. zjazde ÚV KSS, po ktorom ich odvolali z funkcií…
Nechcem sa podrobne rozpisovať o tomto obludnom procese, ktorý vyústil do strašnej tragédie. Chcem zdôrazniť jednu vec. Základom obvinení počas komunistického teroru boli vždy reálne skutočnosti, ktoré však boli zámerne dezinterpretované tak, aby sa dominantným faktorom nestala samotná skutočnosť, ale jej interpretácia. Tento postup sa uplatňoval pri konštrukcii všetkých ďalších obvinení. A tieto metódy dnes ožívajú. Vykonštruované obvinenia, ktoré proti sebe vyťahuje jedna i druhá strana politickej barikády, sú neraz také absurdné, že by to celé bolo smiešne, keby sme nemali historickú skúsenosť, do čoho to môže vyústiť. Tých viac ako 200 popravených (presnejšie: justične zavraždených) v politických procesoch nás varuje, že už nikdy nesmieme dopustiť takéto kolektívne šialenstvo. Nielen smutný osud Ivana Horvátha, ktorý bol krátko po prepustení hospitalizovaný a zomrel na následky ukrutného mučenia, nás varuje, že toto musíme odmietnuť už v zárodku. Veľa takých pamätníkov nemáme. Iróniou osudu je, že zámok Koloděje, v ktorého podzemných kobkách boli v päťdesiatych rokoch väznení a mučení Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský či Ivan Horváth, je dnes honosným sídlom najbohatšieho Slováka Tomáša Chreneka zarábajúceho na chátrajúcom slovenskom zdravotníctve…
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.